Zatiaľ tým z nás, ktorí sú proti týmto veciam, hovoria, aby sme sa “presťahovali do Ruska”, hoci práve my obhajujeme údajné “západné hodnoty”, o ktorých tvrdia, že ich podporujú, zatiaľ čo oni robia všetko pre to, aby ich podkopali.

Západná propaganda znamená, že ľudia sú vždy proti poslednej vojne, ale nie proti tej súčasnej. Vyvolávanie a udržiavanie vojny na Ukrajine zo strany USA nie je o nič etickejšie ako invázia do Iraku; len to tak vyzerá vďaka propagande. Ukrajina nie je dobrá vojna, je to len súčasná vojna.

Len vďaka hojnému množstvu propagandy, ktorou je naša civilizácia zasypávaná, to nie je každému hneď jasné. V budúcnosti (za predpokladu, že sa predtým nevyhladíme sami) sa propaganda vyčistí z ovzdušia natoľko, že ľudia uvidia jasne a uvedomia si, že im klamali. Ešte raz.

USA túto vojnu nesporne úmyselne vyprovokovali. USA nesporne udržiavajú túto vojnu. USA nesporne profitujú z tejto vojny, zatiaľ čo Ukrajinci, Rusi a Európania z nej majú len utrpenie. Apologéti impéria vo vzácnych chvíľach úprimnosti pripustia to druhé, ako to nedávno urobil Matthew Yglesias, keď napísal nasledovné:

Spojené štáty vo vojne spotrebúvajú veľké množstvo vojenského vybavenia, ktoré sa však používa na ničenie ruského vojenského vybavenia. Keďže sme už boli plne odhodlaní vstúpiť do protiruskej vojenskej aliancie, je to pre nás v skutočnosti veľmi dobrá dohoda. V podstate sa vybavenie NATO + ukrajinské životy vymieňajú za ruské vybavenie + ruské životy, z čoho NATO vychádza lepšie. Platí to dvojnásobne, pretože NATO je oveľa bohatšie ako Rusko, takže vyhrávame dlhodobú hru “každý odpáli svoje zbrane tak rýchlo, ako ich dokáže vyrobiť”.

Opäť však platí, že to, čo je skutočne pravda, je, že materiál NATO zabíja ruských vojakov, zatiaľ čo ruský materiál zabíja ukrajinských vojakov. To je dohoda v náš prospech.

Je ľahké postaviť sa proti poslednej vojne. Avšak, je ťažké oponovať súčasným vojnám, pretože nám ich propagandistická mašinéria tlačí do hrdla. Každý je proti vojne, kým sa nezačne vojnová propaganda.

Skutočnosť, že Biely dom zvažuje preskúmanie nákupu Twitteru Elona Muska z hľadiska národnej bezpečnosti, pretože je vnímaný ako “čoraz viac priateľský k Rusku”, je priznaním, že vláda USA považuje veľké platformy sociálnych médií za svoje vlastné propagandistické služby.

Neexistuje nikto, komu by sa dala zveriť právomoc určiť, čo je “informácia” alebo “dezinformácia”. Nie sme totiž nestranné vševediace božstvá, ale veľmi omylní, zaujatí ľudia s vlastnými záujmami.

Táto fatálna logická chyba v rozvíjajúcom sa biznise “overovania faktov” a “kontradezinformácií” je zrejmá na prvý pohľad a ešte viac bije do očí, keď si všimnete, že všetci hlavní aktéri, ktorí sa podieľajú na zavádzaní a normalizácii týchto praktík, majú väzby na mocenský status quo.

Myšlienka, že niekto musí byť zodpovedný za rozhodovanie o tom, čo je pravdivé a čo nie, v mene radových občanov, sa stáva čoraz viac akceptovanou, a to je očividne iracionálne. V praxi to nie je nič iné ako výzva na agresívnejšiu propagandu verejnosti. S ich propagandou možno súhlasíte. Propagandisti sa môžu domnievať, že sú úplne nestranní a objektívni. Ale pokiaľ majú akúkoľvek oligarchickú alebo štátnu podporu, priamu alebo nepriamu, nevyhnutne podávajú propagandu v mene mocných.

Spochybnite predpoklad, že ľudia, ktorí si na internete hovoria nesprávne veci, sú problémom, ktorý treba vyriešiť. Ľudia si vždy hovorili zlé veci. Nepravda existovala vždy. Dokázali sme to. Nie je to problém, ktorý by sme mali chcieť, aby mocní vyriešili za nás.

Veda by mala byť úsilím, pri ktorom sa najviac spolupracuje. Každý vedec na svete by mal spolupracovať a komunikovať. Namiesto toho je to kvôli našim modelom založeným na konkurencii presne naopak: vedecké bádanie je rozdelené na inovátorov súťažiacich s inými inovátormi, korporácie súťažiace s inými korporáciami, národy súťažiace s inými národmi.

Keby sme videli, koľko strácame kvôli týmto modelom založeným na konkurencii, koľko inovácií zostáva nezrealizovaných, koľko ľudského rozkvetu sa obetuje, ako kvôli týmto modelom strácame takmer všetok potenciál našej mozgovej kapacity, padli by sme na kolená a kričali od hnevu. Keby bola veda plne kolaboratívnym celosvetovým úsilím úľovej mysle namiesto toho, aby sa rozdelila a obrátila proti sebe kvôli zisku a vojenskej moci, naša civilizácia by bola nepredstaviteľne vyspelejšia, než je. To je nepochybné. Vzdali sme sa raja, aby sme urobili pár bastardov bohatými.

Na to, samozrejme, nie je neskoro. Ešte stále by sme sa mohli vzdať modelov založených na konkurencii v prospech modelov založených na spolupráci a spoločne vytvoriť raj na Zemi; len ho musíme ako druh dostatočne chcieť.

Spoločnosť založená na spolupráci, v ktorej každý dostane to, čo potrebuje, by nielen odstránila neefektívnosť a prekážky vytvorené konkurenciou: uvoľnila by mozgovú kapacitu celého nášho druhu, aby sa mohol venovať inováciám a objavom. Ako povedal Stephen J. Gould: “Akosi ma menej zaujíma hmotnosť a závity Einsteinovho mozgu než takmer istota, že ľudia s rovnakým talentom žili a umierali na bavlníkových poliach a v robotníckych dielňach.”

Chudoba, nerovnosť, patentový systém, potreba zarábať peniaze na prežitie, konkurencia firiem, utajovanie firiem, konkurencia medzi štátmi, štátne tajomstvo, vojna, militarizmus; všetky tieto odtoky nám ponechávajú len nepatrný zlomok nášho dostupného vedeckého potenciálu. Prekonanie existenčných prekážok, ktoré sme si sami nastražili v našej blízkej budúcnosti, si bude vyžadovať obrovské množstvo geniality. K tejto genialite nebudeme mať prístup, kým sa nestaneme vedomým druhom a neprejdeme od modelov založených na konkurencii k modelom založeným na spolupráci.