Kubica umne zvolila striedanie kapitol, v ktorých sledujeme Jessie v súčasnosti a v ďalších sa vraciame do minulosti s Eden… Kedy a ako sa prepoja ich príbehy? Vypátra Jessie svoju skutočnú identitu a spozná svoj pôvod? Bol celý jej život iba lož?

Vypočujte si, čo o svojej knihe hovorí exkluzívne pre slovenských čitateľov Mary Kubica:

Hlavnou hrdinkou je teda Jessie Sloanová. Jej mama umiera na rakovinu a ona bdie pri jej posteli. Je unavená, zničená a po naliehaní lekárov si konečne vezme lieky, aby si trochu oddýchla. Zaspí…no po prebudení zistí, že jej mama je mŕtva. Prespala jej smrť a nesmierne si to vyčíta. Odvtedy začína trpieť insomniou a nedokáže spať.

Insomnia si postupne vyberá svoju daň: krvou podliate oči, zábudlivosť, záchvaty smiechu a čo je oveľa horšie, Jessie začína vidieť veci, ktoré neexistujú.

Čoskoro navyše zistí, že kvôli sociálnej poistke vlastne neexistuje a je evidovaná ako mŕtva. Je to iba nejaká administratívna chyba, alebo sa deje niečo oveľa zlovestnejšie?

A podarí sa Jessie prísť na to, kto v skutočnosti je, kým nebude neskoro? Pretože po smrti mamy sa dozvedela šokujúce informácie…

Mary Kubica má slovenské korene. Jej starí rodičia pochádzajú z obce Považany neďaleko  Nového Mesta nad Váhom, aktuálne žije v Chicagu. V minulosti už navštívila svoju vzdialenú rodinu, ako aj obce, odkiaľ sú jej korene. „Bol to pre nás úžasný zážitok,“ spomína si Mary.

Začítajte sa do novinky Keď zhasnú svetlá:

Nemusím sa dívať do zrkadla, viem, ako vyzerám. Oči opuchnuté, bielka krvavé. Pokožku okolo nich mám podráždenú, červenú, lebo si ich stále mädlím. Takto je to so mnou niekoľko dní, odkedy mama umiera. Telo jej chradne, ruky a nohy má studené, krvný obeh zlyháva. Chvíľami stráca vedomie, odmieta jesť. Blúzni, rozpráva z cesty.

Posledné dni len chraptí, nahlas, nepravidelne. Lekár skonštatoval, že dochádza k takzvanému Cheyneovmu-Stokesovmu javu. Hlboké, rýchle dýchanie strieda útlm, dokonca zastavenie dychu. Keď nedýchala ona, nedýchala som ani ja. Nechty má modré, pokožku na rukách a nohách fľakatú, sivastú. „Predzvesť blížiacej sa smrti,“ oznámil mi doktor, chytil ma za plece a spýtal sa, či nemá zavolať niekoho, kto by bol so mnou, kým príde koniec.

„Už to nepotrvá dlho,“ povedal.

Pokrútila som hlavou, zadržiavajúc slzy. Nie, nebudem plakať. Už takmer týždeň sedím v tom istom kresle, v jednom pokrčenom oblečení, odskakujem si len do nemocničného bufetu po kávu. „Nemáme nikoho,“ odvetila som. „Sme len my dve — mama a ja.“

Vždy to tak bolo, iba mama a ja. Ak mám niekde otca, neviem o ňom. Mama mi ho celý čas tajila.  Je večer. Zas pri mne stojí lekár v naškrobenom bielom plášti, ustarostene sa díva na moje opuchnuté oči. Dáva mi tabletku. Mám ju užiť a ľahnúť si vedľa na voľné lôžko.

„Kedy si naposledy spala, Jessie?“ spýta sa ma, a kým stihnem zaklamať, že v noci — hoci som si zdriemla len na slabú polhodinku —, dodá: „Myslím, kedy si sa poriadne vyspala.“

Vysvetľuje mi, že bez spánku sa nedá žiť. Na nedostatok spánku sa aj zomiera. „Spánková deprivácia má vážne následky. Organizmus potrebuje oddych,“ nalieha. Nechápem, čo sa do toho stará, je mamin doktor, nie môj.

Z nejakých dôvodov začne vymenúvať, čo môže spôsobiť nedostatok spánku. Napríklad citovú labilnosť. Človek bez zjavnej príčiny raz plače, inokedy sa smeje. Správa sa nevypočítateľne. Stráca pojem o čase. Má vidiny, halucinácie. Nie je schopný rozprávať.

Ďalej sú tu aj fyzické následky: srdcový infarkt, podchladenie, mozgová porážka.

„Tabletky na spanie nezaberajú,“ bránim sa, ale on pokrúti hlavou. Vraj mi nedáva barbituráty, len niečo na upokojenie, na odbúranie strachu a úzkosti. „Je to sedatívum,“ vysvetľuje. „Prostriedok na uvoľnenie.

Pomáha zaspať a nemá škodlivé vedľajšie účinky ako hypnotiká.“

Lenže ja nechcem spať. Naopak, musím bdieť, chcem byť pri mame, keď bude odchádzať na druhý svet.

Vstanem, poberiem sa k dverám. „Jessie,“ zastaví ma lekár, zľahka mi položí ruku na predlaktie. Na tvári má neúprimný úsmev.

„Nepotrebujem tabletky,“ odvrknem a vymaním sa. Vonku pred miestnosťou sestier stojí ošetrovateľka, v očiach sa jej zračí súcit. „Skôr kávu,“ vyhlásim, vyhnem sa jej pohľadu a ťažkým unaveným krokom pokračujem po chodbe.

V bufete niekedy vídam chalana. Pôsobí ako ja — zosypaný, v pokrčených šatách, unavený, oči červené, očividne funguje len na kofeíne. Aj on je podráždený, nervózny, na pokraji zrútenia. Hranatá tvár, tmavé strapaté vlasy, husté obočie. Niekedy sa skrýva za slnečnými okuliarmi, maskuje nimi, že plakal. Sedáva s nohami vyloženými na plastovej stoličke. Červená mikina, na hlave kapucňa, popíja kávu.

Ešte som sa s ním nerozprávala. Nie som dievča, ktoré oslovujú frajeri, ako je on. No dnes večer si z ničoho nič sadnem vedľa neho. Za normálnych okolností by som určite nenabrala odvahu, aby som sa mu prihovorila. Dnes sa odhodlám. Možno len odkladám návrat za mamou, dávam doktorovi čas, aby ju vyšetril a odišiel.

„Nehodíme reč?“ spýtam sa. Zatvári sa prekvapene, akoby neveril vlastným ušiam. Zdvihne zrak, pozrie na mňa nádhernými modrými očami — taký odtieň majú hádam len krídla motýľa morpho.

„Nafigu káva,“ povie po chvíli a odloží pohár. Akoby to bola jediné, čo ho trápi. Nič iné. No keď sa lepšie pozriem, vidím, že ju vypil do dna. Nemohla byť teda až taká hnusná.

„Čo jej chýba?“ spýtam sa a odchlipnem si zo svojej. Je horúca, zložím plastový vrchnák, fúkam. Do nosa mi stúpa para. Keď sa znova napijem, už sa nepopálim. Nemocničná káva nemá chybu. Presne takú mám rada.

Žiadne nóbl výmysly — obyčajná poctivá káva. Nasypem si do nej štyri vrecúška sladidla, krúživým pohybom zamiešam.

Nemám lyžičku ani paličku.

„Je slabá a pláva v nej usadenina,“ odvetí a zagáni na odložený téglik. „Čo ja viem,“ pokrčí plecami, „asi mám rád silnejšiu.“

BUX.sk – Knihy, ktorými žijete