Irynu Puškar netreba pozornému čitateľovi predstavovať. Táto spolupracovníčka denníka ho pravidelne zásobuje primitívne propagandistickými kúsočkami.

Nemôže chýbať ani v sviatočné dni. Zverejnila článoček, kde píše, že vraj “najznámejšia pieseň spájaná s Vianocami” Carol of the Bells má ukrajinského autora.

Pieseň Carol of the Bells býva síce v USA na Vianoce hraná, ale označiť ju za najznámejšiu vianočnú pieseň môže len niekto, kto to značne prehnal s punčom alebo samohonkou alebo je v inom stave podobnom ťažkej opitosti.

Nesmú chýbať nezmysly o “genocídnej vojne proti Ukrajine, ktorá trvá stáročia”.

Čo ma ale špeciálne zaujalo, bola poznámka o tom, ako vraj Mykolu Leontovyča, skladateľa skladby Ščedryk, ktorá je predlohou spomínanej zamerikanizovanej Carol of the Bells, zavraždil agent sovietskej Čeky.

To pritom nedáva prakticky nijaký význam. Leontovyč nebol bezpečnostným či politickým činiteľom a spolupracoval rovnako dobre s rôznymi nezávislými ukrajinskými vládami, ktoré sa v Kyjeve vystriedali v chaotických mesiacoch po októbri 1917 tak s boľševikmi, ktorí mesto ovládli neskôr. Za nich dokonca pracoval v osvetových funkciách.

Kyjev opustil až po tom, ako ho na nejaký čas obsadili Bieli (ktorí, na rozdiel od bolševikov, boli kategoricky proti ukrajinskosti).

Zomrel tak, že ho v dome rodičov v noci zastrelil človek, ktorý sa rodine predstavil ako člen bezpečnostných zložiek bojujúci s banditizmom, ktorý potrebuje prespať. Dali ho spať k Leontovyčovi, ktorého v noci zabil, pričom z domu utiekol s ukradnutými vecami.

Neexistuje žiaden dôkaz, že by ho zabil človek boľševických bezpečnostných zložiek a ani to, ešte raz, nedáva žiaden zmysel.

Tento príbeh ale usilovne šíria banderovské kruhy. Do každého národného príbehu totiž podľa možností potrebujú vsunúť zlého Rusa (pritom daný človek sa rodine predstavil ukrajinským menom, ale nacionalisti z neho spravili aspoň agenta sovietskej Čeky).

Puškárová tento ničím nepodložený príbeh ďalej šíri.

Podobne hlúpy článoček vyšiel práve teraz, dívam sa naň. “Etnologička” Hana Jošticová sa zamýšľa, ako inak, nad agresívnou ruskou politikou.

A popri tom podáva úplne lživý obraz toho, ako vraj ruská armáda v roku 2014 obliehala Mariupoľ.

Áno, celkom vážne uvádza opis nejakej svojej ukrajinskej kolegyne toho, ako vraj celú štvrť zobudil hluk ťažkého delostrelectva. Ale obyvateľstvo sa nedalo. “Vlastnými lopatami kopú zákopy – zákopy, ktoré ich majú chrániť pred ťažkým delostrelectvom útočiacej ruskej armády. Toto nie je stredovek, ale Európa 21. storočia.” A nakoniec obyvatelia na jar 2014 mesto pred útočiacou ruskou armádou hrdinsky ubránili.

Až na to, že celý tento opis je strašná kravina. Pozor, to nehovorím ja. V roku 2014 ešte ani západné médiá neboli dokonale propagandisticky zjednotené a z Ukrajiny podávali cez svojich vlastných reportérov pomerne plastický obraz toho, čo sa dialo.

Čo sa týka Mariupoľa, tam sa miestni policajti vzbúrili proti náčelníkovi, ktorého im poslali z Kyjeva a na podporu polície vyšli do ulíc stovky demonštrantov. Paralelne s tým menšie skupiny napádali ukrajinské posádky, hádzaním zápalných fliaš.

V týchto potýčkach vojaci zastrelili troch miestnych ľudí a neskôr sa mesto snažili od demonštrantov prevziať jednotky ministerstva vnútra plus neslávne známy pluk Azov. Strieľali pritom aj na neozbrojených demonštrantov – tí západným žurnalistom rozhorčene ukazovali svoje ukrajinské pasy, aby bolo jasné, že nie sú žiadni Rusi, ako tvrdila kyjevská vláda. To písal The Guardian, The New York Times, upozorňovala na to Human Rights Watch. Wikipedia ponúka pekný zoznam týchto článkov a vyjadrení.

A teraz “etnologička” slovenskému čitateľovi ponúka úplne iný obraz situácie.

Pre Hanu Jošticovú je pravda h..o. Jej vlastné svedomie je pre ňu h…o.

Pre ňu je dôležité zaradiť sa do správneho tábora, ofúkať si nejaké neurózy exaltovaným výkladom toho, čo sa vraj deje tam na východe a prečo máme byť znepokojení a bojovať s hybridnými hrozbami (tento výraz má pre kaviareň priam erotický náboj).

Rovnako pre šéfredaktora Kostolného je pravda h..o. Fakty sú h..o.

On bude pokračovať v podpore podobných článočkov – vrátane čistých klamstiev môjho “obľúbeného” Andreja Bána, ktorý má doslova nebetyčnú drzosť opakovať úplne vymyslený príbeh o rozsudku Medzinárodného súdu v Haagu o Kosove, ktorý neexistuje a bol na to upozornený.

A takto to funguje v širšom kontexte. Kaviareň vytesňuje z obrazu Ukrajiny fakty, ktoré sa jej neohodia.

Vrátane toho, že

– sa nikdy nevyšetrila streľba na Majdane, ktorá priamo viedla k tomu, že mesto opustil vtedajší prezident Janukovyč (jeho premiér Azarov hovoril, že Janukovyč sa bál práve toho, aby v Kyjeve nedošlo k prelievaniu krvi). Aj viacerí západní novinári pritom uvádzali údiv nad tým, že streľba sa podľa všetkých dostupných indícií viedla z budovy ovládanej protivládnymi silami.

– novú vládu potom schvaľovali Američania – z čoho existuje aj odpočutý telefonický rozhovor vtedajšej námestníčky ministra zahraničia s vtedajším americkým veľvyslancom.

– “nepohodlných” poslancov priamo pred parlamentom fyzicky napádali skupinky ľudí, bez zásahu bezpečnostných zložiek a že “pomajdanovský” parlament fungoval v oklieštenom stave.

– sa nikdy riadne nevyšetril smrtiaci požiar v Dome odborov v Odese.

– všetky pomajdanovské kyjevské vlády sa na ľudí Donbasu vykašľali, neposielali im ani penzie (ktoré pokojne technicky posielať mohli).

– Američania za ostatných 20 rokov zrušili tri kľúčové zmluvy na kontrolu zbrojenia a že porušili aj dohodu z roku 1997 o tom, že po rozšírení v nových štátoch NATO nebudú permanentné základne.

Toto je pritom kľúčové – Rusi hovoria, že Američania sa sústavne posúvajú k ich hraniciam a museli reagovať. Propaganda naopak vytvára dojem, že Rusi z nejakého dôvodu potrebujú dobývať územia, akoby nemali zeme dosť.

Takéto uvedenie faktov a popri tom argumentov z jednej a druhej strany vedľa seba, aby si ich inteligentný čitateľ či pozorovateľ mohol porovnať je ale v kaviarenských kruhoch vylúčené.

Vrátane ich médií. Namiesto toho pokračujú v uverejňovaní buď manipulácií, alebo čisto lživých tvrdení.

Je im to jedno. Pre nich je pravda h..o. Oni tú propagandu potrebujú. Nielen pre peniaze (zarábajú na tom len niektorí), ale často aj preto, aby svoje inak plytké prázdne životy plné neuróz (ktoré furt rozoberajú v článkoch o, well, neurózach) zaplnili aspoň niečím – nejakým pseudomoralizátorstvom a rozhorčením.

A fakty? Načo?