Napriek populárnemu názoru, že 24. február 2022 „otvoril novú éru vo svete“, v skutočnosti sa všetko, čo sa teraz deje na Ukrajine, nachádza trochu mimo hlavnej línie geopolitického konfliktu, hoci ho potenciálne môže veľmi silno ovplyvniť.

Táto línia sa dá opísať takto: proces globalizácie, ktorý začala časť západných elít, viedol k strate konkurenčných výhod ekonomík západných krajín v porovnaní s nezápadnými krajinami. V prvom rade s Čínou. Vďaka otvoreným trhom s tovarom, technológiami a investíciami si nezápadné krajiny najskôr zabezpečili náskok v priemysle a potom začali doháňať (a v mnohých oblastiach aj predbiehať) západné krajiny v oblasti vedy a technológií.

Dlho bola nekonkurencieschopnosť západných ekonomík kompenzovaná tým, že Západ mal v rukách hlavné meny medzinárodných platieb a úspor – dolár, euro, britská libra. Preto si Európa a USA mohli pri poklese ekonomickej efektívnosti udržať vysokú životnú úroveň a sociálne štandardy vďaka emisii peňažnej zásoby.

V polovici 20. rokov 21. storočia však možnosti tlačiarenského stroja narazili na strop. Obrovské množstvo vytlačených peňazí tlačilo na ekonomiku, viedlo k astronomickému nárastu štátnych dlhov a vystavilo západné krajiny vážnym rizikám pre ich finančný systém. A to pri tom, že Čína naďalej posilňovala svoju priemyselnú prevahu.

Odpoveďou na to bola politika prezidenta Trumpa, ktorý začal obchodnú vojnu so zvyškom sveta, snažiac sa v prvom rade zabezpečiť návrat výroby do USA, aj za cenu obetovania svojich spojencov, ktorým vnucoval nerovné obchodné vzťahy.

Obzvlášť tvrdá bola obchodná vojna s Čínou. Na jeseň bolo uzavreté prímerie, ktoré však neriešilo úlohu USA „zneškodniť“ svojho hlavného protivníka. Naopak – hoci Peking urobil určité ústupky v oblasti obchodu, USA boli nútené ustúpiť v rade kľúčových pozícií. Okrem iného odblokovali dodávky kriticky dôležitých čipov.

Obchodná vojna je odštartovaná. Trumpovo ostré vyhlásenie o Číne vyvolalo šok na trhoch

Čína zároveň ukázala, že má silný vplyv na svetovú ekonomiku v podobe dodávok vzácnych zemín, v mnohých prípadoch má Čína monopol.

Trump môže na základe výsledkov obchodnej vojny si môže ako svoj úspech pripísať, prudké zrýchlenie hospodárskeho rastu v USA na konci roka.

Hlavný problém však stále nevyriešil: nepodarilo sa mu oslabiť pozíciu Číny vo svetovom obchode. Naopak, Peking ju posilňuje a dosiahol rekordný biliónový prebytok obchodnej bilancie v histórii sveta.

Preto s najväčšou pravdepodobnosťou sledujeme len oddych pred novou fázou boja.

Táto bitka má mimoriadne tvrdý charakter, a preto nemožno vylúčiť žiadne možnosti.

Čína má jedno „slabé“ miesto – závislosť od námorného obchodu. Po mori prechádza väčšina exportu a importu.

Americké námorníctvo naďalej dominuje vo svetových oceánoch. A čas od času sa v odborných kruhoch objavujú domnienky, že USA sa môžu pokúsiť blokovať alebo výrazne obmedziť lodnú dopravu do Číny (podľa médií Peking túto hrozbu vníma vážne, a preto rýchlo zvyšuje zásoby ropy).

Washington už začal praktizovať zadržiavanie lodí, keď zaviedol námornú blokádu Venezuely. Bol tiež prípad, keď Američania zadržali loď s čínskym tovarom určeným pre Irán.

To znamená, že tento plán sa už realizuje.

Pre Čínu by samozrejme bolo, ak by USA skutočne začali námornú blokádu, obrovskou výzvou, rovnocennou s vyhlásením vojny. Preto by reakcia mohla byť maximálne tvrdá. Američania preto zatiaľ skôr testujú reakciu zadržiavaním lodí.

Ale tak či onak, konfrontácia medzi Čínou a USA sa rozvíja v plnom rozsahu a môžu byť použité akékoľvek metódy.

Vychádzajúc z tohto pre seba hlavného „frontu“ Trump buduje politiku aj v iných smeroch, ktoré sú pre neho dôležité. Vrátane vojny na Ukrajine.

Trump ustúpil, ale obchodná vojna sa ešte len začína

Od začiatku 21. storočia Washington využíval napätie medzi Ukrajinou a Moskvou ako faktor narúšania vzťahov medzi Európou a Ruskom s cieľom zabrániť vytvoreniu megaaliancie EÚ a RF, ktorá by mohla na rovnakom základe konkurovať vo všetkých pozíciách Amerike a Číne alebo ich dokonca prekonať.

V súčasnosti, ani po všetkom, čo sa stalo, pravdepodobnosť vytvorenia takejto aliancie v budúcnosti nemusí byť nulová (v prípade ukončenia vojny sa rusko-európske vzťahy začnú obnovovať), ale zjavne nie je príliš veľká.

Preto sa vo Washingtone do popredia dostáva konfrontácia s Čínou. A tu vzniká otázka vzťahov s Ruskom, ktoré sa v posledných rokoch s Čínou veľmi zblížilo.

Rusko môže výrazne znížiť účinok možnej námornej blokády Číny tým, že jej bude dodávať takmer všetky potrebné suroviny po súši. Okrem toho, ak dôjde k vojenskému konfliktu a Rusko sa pridá na stranu Číny, situácia pre USA bude mimoriadne ohrozujúca – spoločný jadrový arzenál Číny a Ruska prevyšuje americký (hoci ak vezmeme Čínu samostatne, má oveľa menej jadrových hlavíc ako Amerika).

Preto sa už viackrát hovorilo, že hlavnou úlohou Trumpa je „odtiahnuť“ Rusko od Číny.

Je však málo reálne premeniť Moskvu na spojenca USA v konflikte s Pekingom. Rusko sotva preruší vzťahy s najväčšou priemyselnou veľmocou sveta a svojím susedom. Dosiahnuť však, aby sa Rusko stalo neutrálnym štátom vo vzťahu k americko-čínskemu súpereniu (ako napríklad Turecko vo vzťahu k vojne Ruska s Ukrajinou), je celkom reálne. O to viac, že k takémuto postoju inklinuje aj samotný Kremľ, ktorý sa snaží nebyť závislý od žiadneho centra moci.

Trik alebo neuvážený krok? Trump so sprísnením sankcií voči Rusku nepochodí

V súvislosti s tým Trump spôsobil tektonický prevrat v politike Západu voči Putinovi. Ak bola predtým stratégiou USA a EÚ, ako radi hovoria v Moskve, „strategická porážka Ruska“ (minimálne zmena moci v Ruskej federácii, maximálne premena Ruskej federácie na konfederáciu, t. j. riadený rozpad krajiny), Trump dal najavo, že je pripravený zbližovať sa, a to veľmi úzko, s Ruskom v podobe, v akej je teraz. Teda s Putinom na čele. V podstate sa tento obrat začal uskutočňovať už skôr – od roku 2023, keď zlyhalo Prigožinovo povstanie a ukrajinská protiofenzíva na Kryme nebola úspešná, čo výrazne znížilo počet tých, ktorí na Západe naďalej verili v možnosť „strategickej porážky Ruska“.

Ale práve Trump túto zmenu pretavil do novej doktríny. Jej súčasťou sa stali intenzívne snahy Trumpa dosiahnuť ukončenie vojny na Ukrajine. Na tejto ceste však narazil na rad vážnych prekážok.

Po prvé, Putin si uvedomuje, aké vysoké sú teraz stávky v geopolitickej hre, a nechce prehnať to. Preto kladie pomerne rozsiahle podmienky na ukončenie vojny (stiahnutie ukrajinských vojsk z Doneckej oblasti atď.) a navrhuje Trumpovi, aby vyvinul tlak na Kyjev a Európu, aby súhlasili s ich splnením, a potom bude vojna ukončená a vzťahy medzi USA a Ruskom obnovené. Alebo, ako alternatíva, „odviazať“ proces obnovenia rusko-amerických vzťahov od vojny na Ukrajine. To znamená, podmienečne povedané, zrušiť sankcie voči Rusku, pričom boje budú pokračovať.

Po druhé, samotný Trump je vo svojich krokoch na zbližovanie s Ruskom obmedzený viacerými faktormi. Predovšetkým je to vnímanie Ruska na Západe ako jedného z hlavných potenciálnych nepriateľov, existenciálnej hrozby pre USA (o to viac, že Rusko je jedinou krajinou na svete, ktorá disponuje rovnakým jadrovým potenciálom ako Amerika). A invázia Ruskej federácie na Ukrajinu tieto nálady medzi elitou aj v západnej spoločnosti ako celku len posilnila a teraz je ťažké „zmeniť koncepciu“ zo dňa na deň. Zvlášť s ohľadom na protizápadnú rétoriku Moskvy.

Okrem toho existuje v rámci samotnej Republikánskej strany vplyvné krídlo spojené s vojensko-priemyselným komplexom a ropným a plynárenským biznisom, ktoré sa domnieva, že pre USA je výhodnejšie nie zmierenie s Ruskom, ale pokračovanie konfrontácie s ním. Preto je potrebné sprísniť sankcie, aby sa ruské energetické zdroje vytlačili zo svetového trhu a nahradili americkými, a tiež pokračovať vo vojne na Ukrajine, aby sa zarobilo na dodávkach zbraní a zároveň pomohlo Ukrajincom oslabiť Rusko údermi na jeho vojenské a ropné objekty. Toto krídlo presadzuje tézu, že nemá zmysel s Moskvou o čomkoľvek rokovať, pretože aj tak bude v protieurópskom tábore.

Nakoniec, vo všeobecnosti americký establishment (demokratický aj republikánsky) nemá Trumpa v láske, a preto mu nepraje úspech. Vrátane ukončenia vojny na Ukrajine.

Všetko toto vedie k tomu, že v rámci Trumpovho tímu sa nepodarilo dosiahnuť jednotný postoj voči Rusku a vojne na Ukrajine.

A ak napríklad Vance, ako aj minister obrany Hegseth, sú skeptickí voči podpore Ukrajiny vo vojne s Ruskom a skôr inklinujú k hľadaniu kompromisov s Moskvou, tak napríklad CIA na čele s Ratcliffom sa aktívne podieľa na plánovaní útokov Ukrajiny proti ruským energetickým objektom a nedávno informovala Trumpa, že Ukrajina nezaútočila na Putinovu rezidenciu, načo americký prezident zdieľal veľmi tvrdý protikremeľský článok z novín New York Post, ktoré sú blízke krídlu „jastrabov“ Republikánskej strany.

„Jastrabi“ radia Trumpovi, aby vyvíjal čo najtvrdší tlak na Rusko: zaviesť sankcie proti kupcom jeho ropy, dať Ukrajine Tomahawky a zadržať tankery s ruskou ropou (k čomu vyzýva napríklad senátor Graham).

Lagardová: Trumpova obchodná vojna musí viesť k nezávislosti Európy

Keďže však takéto kroky môžu viesť k priamemu konfliktu medzi Ruskom a Washingtonom s rizikom jadrovej vojny, Trump sa im všetkými silami vyhýba. Aspoň zatiaľ.

Je však zrejmé, že rastie jeho podráždenosť z toho, že nemôže realizovať jeden zo svojich kľúčových strategických plánov – ukončiť vojnu na Ukrajine a obnoviť vzťahy s Ruskom, aby ho odtrhol od Číny. A to ešte pred doplňujúcimi voľbami do Kongresu USA, aby získal ďalšie politické body pre republikánov.

Otázkou je len to, v akom smere sa táto podráždenosť prejaví. Časť Trumpovho okolia ho tlačí k vyvíjaniu tlaku na Kyjev (ale tu pôsobia vyššie opísané brzdiace faktory). Časť ho tlačí k vyvíjaniu tlaku na Moskvu (existujú však silné obavy z eskalácie).

Ale vzhľadom na veľmi vysoké stávky je celkom pravdepodobné, že Trump nakoniec urobí nejaké rázne kroky, ak sa jeho projekt na ukončenie vojny na Ukrajine bude naďalej spomaľovať.