Minulý týždeň sa uprostred pozornosti venovanej samitu ŠOS, a otázkam výmeny území a bezpečnostným zárukám vytratila otázka, ktorá je pre diplomatické riešenie vojny na Ukrajine ešte dôležitejšia: či je ruský prezident Vladimir Putin pripravený akceptovať členstvo Ukrajiny v EÚ ako súčasť dohody o urovnaní konfliktu. Tento ústupok bol dôležitým prvkom mierovej dohody, ktorú ruskí a ukrajinskí vyjednávači pripravili pod tureckým sprostredkovaním v roku 2022 a od ktorej Ukrajina následne pod tlakom Anglosasov odstúpila, keďže strapatý bývalý britský premiér zrejme nekonal na vlastnú päsť. Odvtedy sa niektorí ruskí predstavitelia postavili proti takémuto členstvu, ale hovorca Kremľa už začiatkom tohto roka uviedol, že Rusko nebude mať námietky, čo je v ostrom kontraste s jeho neoblomným odporom voči členstvu Ukrajiny v NATO. Takýto postoj tento týždeň potvrdil na Východnom ekonomickom fóre aj Vladimír Putin. Pritom ak sa pozrieme na históriu rozširovania NATO a jej previazanosť s rozširovaním EÚ, isté pochybnosti sú zjavne namieste.

Zbližovanie EÚ s NATO nie je náhodou

Ešte v 90-tych rokoch minulého storočia spolu EÚ a NATO, hoci obe organizácie mali sídlo v jednom meste, oficiálne takmer vôbec nekomunikovali. Osobne si pamätám, ako na civilný výbor NATO po prvý raz v histórii tejto organizácie prišiel treťotriedny úradník EÚ a v NATO otvárali šampanské. Dnes agresívne a militantné chovanie nevolených európskych byrokratov budí dojem, že to EÚ je tá organizácia, ktorá zodpovedá len a predovšetkým za bezpečnosť nielen Európy, ale aj celého sveta a nie za hospodársku spoluprácu a blahobyt občanov EÚ. Táto „symbióza“ však má svoje historické korene ako vo svojej knihe uvádza americký historik Gordon M. Hahn „Ukrajina za hranou“.

Napĺňanie Brzezinského plánu na Ukrajine narazilo

Cieľom geostratégie USA vytvorenej ideologickým architektom studenej vojny Brzezinským malo byť zabránenie Moskve organizovať postsovietske štáty, ako aj vytvoriť spojenectvo s hlavným východným aktérom, Čínou. V plnení tej druhej úlohy sa však Trumpovi dnes veľmi nedarí, skôr naopak. Práve Brzezinski navrhol postupné, simultánne a „integrálne prepojené“ procesy rozširovania EÚ a NATO. Podľa Brzezinského, ak geograficky čoraz väčšia EÚ musí založiť svoju bezpečnosť na pokračujúcom spojenectve s Amerikou, „potom z toho vyplýva, že jej geopoliticky najexponovanejšia časť, stredná Európa, nemôže byť demonštratívne vylúčená“ z NATO. Vymedzil dokonca aj „historický časový plán“ rozširovania NATO, napriek prísľubom amerických predstaviteľov Rusku, nerozširovať NATO ani o piaď na Západ. Niekde medzi rokmi 2005 a 2010 plánoval už začiatok „vážnych rokovaní“ Ukrajiny s EÚ aj NATO. Rozširovanie EÚ znamenalo ďalší, aj keď sekundárny zásah do ruských záujmov. Dohody medzi EÚ a potenciálnymi členmi, ktoré mali primárne ekonomický a finančný charakter, obsahovali aj vojenskú zložku.

„Podstatou rozširovania NATO je, že ide o proces, ktorý je integrálne spojený s vlastným rozširovaním Európy.… V konečnom dôsledku je v tomto úsilí v stávke dlhodobá úloha Ameriky v Európe. Nová Európa má stále zostať geopoliticky súčasťou „euroatlantického“ priestoru, rozšírenie NATO je nevyhnutné. Základnou líniou, ktorou sa musí riadiť postupné rozširovanie Európy, musí byť tvrdenie, že žiadna mocnosť mimo existujúceho transatlantického systému nemá právo vetovať účasť ktoréhokoľvek kvalifikovaného európskeho štátu v európskom systéme – a teda aj v jeho transatlantickom bezpečnostnom systéme – a že žiadny kvalifikovaný európsky štát by nemal byť a priori vylúčený z prípadného členstva v EÚ alebo NATO.“ (Brzezinski, The Grand Chessboard)

Iní vplyvní zástancovia rozširovania NATO otvorene poznamenali, že rozširovanie EÚ je preň kľúčové. Toto spojenie bolo inštitucionalizované v Lisabonskej „reformnej zmluve“ EÚ z roku 2007, ktorá od štátov vstupujúcich do EÚ vyžaduje, aby zosúladili svoje obranné politiky s politikou NATO. V súlade s touto novou atlantickou politikou išlo rozširovanie EÚ a NATO ruka v ruke. Počet členských štátov EÚ aj NATO je takmer totožný okrem Spojených štátov, Kanady a Albánska, Cypru a Malty. Pokiaľ ide o postsovietske a postkomunistické štáty východnej a strednej Európy, EÚ bola trójskym koňom NATO. Keď niektorý z týchto štátov začal prístupový proces do EÚ podpísaním asociačnej dohody s EÚ, trvalo v priemere 8 a pol roka, kým vstúpil do NATO.

Ďalšia politika EÚ, Program východného partnerstva (Eastern Partnership Program – EPP), navrhnutý dvoma historickými nepriateľmi Ruska, Poľskom a Švédskom, totiž ukázal, že boj o postsovietsky priestor prešiel do novej, aktívnejšej fázy. Prostredníctvom EPP začala EÚ izolovať ruskú ekonomiku od ekonomík potenciálnych členov EÚ. Ruský minister zahraničných vecí Lavrov uviedol: „Program Východného partnerstva EÚ je navrhnutý tak, aby k sebe pevne pripútal tzv. kľúčové štáty a uzavrel ich možnosť spolupráce s Ruskom.“ To, že EPP bol v skutočnosti mechanizmom, ktorý pomáhal izolovať Rusko a rozširovať EÚ (a tým aj NATO), podčiarkla skutočnosť, že summit EPP vo Vilniuse v novembri 2013 vlastne vyvolal ukrajinskú krízu.

Prečo taký ústupok Ruska?

Toľko krátko k histórii „simultánneho“ rozširovania oboch organizácií. Vráťme sa teraz do súčasnosti. Počas ostatného stretnutia v Bielom dome s prezidentom Volodymyrom Zelenským a európskymi lídrami prezident Donald Trump dvakrát telefonoval, najprv Putinovi a potom premiérovi Viktorovi Orbánovi, aby vyzval Maďarsko zmierniť svoj odpor voči procesu vstupu Ukrajiny do EÚ. Načasovanie vyvoláva otázku, či tieto dva telefonáty spolu súviseli. Prečo by mal Putin urobiť takýto ústupok, ktorý by ponechal Ukrajinu vojensky neutrálnu, ale politicky a ekonomicky ukotvenú v Európe, podobne ako Rakúsko a Írsko, ak ruské sily čoraz viac postupujú na bojisku a Putin trvá na tom, že Ukrajina sa musí vrátiť do výlučnej ruskej sféry vplyvu, ako mnohí tvrdia? Jednou z možností je, samozrejme, že Rusko pochybuje o tom, že Ukrajina úspešne prejde zložitým prístupovým procesom. Maďarsko nie je zďaleka jediné, ktoré vyjadruje obavy z členstva Ukrajiny v EÚ, keďže Poľsko aj Francúzsko sa obávajú vplyvu ukrajinskej poľnohospodárskej produkcie na svoje poľnohospodárske odvetvia a ďalší sa obávajú, že Ukrajina by bola drahým a skorumpovaným únikom peňazí z európskej pokladnice. Ale hoci ruská skepsa môže byť oprávnená, nie je to to isté ako istota, že členovia EÚ zatvoria Kyjevu dvere. Putin musel predpokladať, že USA takmer okamžite začnú tlačiť na svojich európskych partnerov, aby urýchlili prístupový proces. Predstieranie súhlasu s ukrajinským členstvom by bolo riskantné a mohlo by sa Moskve ľahko vypomstiť.

Pragmatický prístup Ruska

Pravdepodobnejším faktorom je jednoduchý pragmatizmus. Ruská armáda podľa autora už ukázala, že nemôže dobyť celú Ukrajinu. Zabúda však dodať, že útočí výlučne na vojenské ciele a zďaleka nevyužíva celý svoj vojenský potenciál, nehovoriac o jadrovom arzenáli. Pôvodná snaha zmocniť sa Kyjeva prostredníctvom rýchleho útoku na letisko sa mala stať obeťou varovaní amerických spravodajských služieb a odhodlaného odporu Ukrajiny. Opäť autor „zabudol“ spomenúť, že Rusi sa z letiska pri Kyjeve stiahli v rámci gesta dobrej vôle počas istanbulských rokovaní. Pravdou však je, že z niektorých území sa ruské invázne sily s nedostatočným počtom mužov a zásob museli stiahnuť, preskupiť a znovu zamerať svoje úsilie na východ a juh Ukrajiny. A aj keby Rusko bolo schopné dobyť celú Ukrajinu, malo by len malú nádej, že ju bude schopné spravovať, pretože by si to vyžadovalo okupačné sily, ktoré by museli byť niekoľkokrát väčšie ako súčasná ruská armáda, navyše na území západnej Ukrajiny by museli potlačiť odpor obyvateľstva. Okrem toho, aj keby sa Rusku podarilo nejakým spôsobom dobyť, obsadiť a spravovať obrovské územie Ukrajiny, stále by muselo čeliť aliancii NATO, ktorá sa od konca studenej vojny zdvojnásobila a ktorej európski členovia po prvýkrát za posledné desaťročia oživujú svoj vyschnutý vojenský priemysel a zaväzujú sa budovať svoje bojové kapacity. Treba však dodať, že to potrvá niekoľko rokov a s drahými energiami v EÚ to bude daňových poplatníkov stáť blahobyt v európskej „kvitnúcej záhradke“. Pritom EÚ bude zároveň nakupovať zbraňové systémy v USA, k čomu sa zaviazala v objeme stoviek miliárd USD v rámci Trumpovho colného vydierania. Za militarizáciu ekonomiky EÚ daňoví poplatníci trpko zaplatia.

Rakety opäť strašia Európanov

Spojené štáty zasa oznámili, že plánujú umiestniť v Nemecku rakety stredného doletu schopné niesť jadrové zbrane po prvý raz od roku 1987, keď Ronald Reagan a Michail Gorbačov podpísali Zmluvu o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF), ktorá ich zakazovala – rakety, ktoré by mohli dosiahnuť strategické ciele v priebehu niekoľkých minút s vysokou pravdepodobnosťou prekonať ruskú protiraketovú obranu. Autor však akosi zabúda dodať, že od INF jednostranne odstúpili Spojené štáty americké 1. februára 2019 počas administratívy Donalda Trumpa. Rusko následne tiež pozastavilo plnenie zmluvy, ale formálne od nej samo neodstúpilo a uviedlo, že koná iba recipročné kroky.

Cena za bezpečnosť?

Dobytie ukrajinského územia by tieto širšie bezpečnostné problémy Ruska nevyriešilo. V skutočnosti by to takmer určite prehĺbilo nepriateľstvo a odhodlanie NATO, čo by Rusko prinútilo buď postaviť svoju ekonomiku na takmer permanentný vojnový základ, alebo sa čoraz viac spoliehať na nákladovo efektívnejšie jadrové zbrane ako protiváhu NATO. V oboch prípadoch by sa Rusko ocitlo v ešte väčšej závislosti od Číny, pokiaľ ide o obchod, technológie a diplomatickú podporu. Putin si pravdepodobne uvedomuje, že ochota žiť s potenciálnym členstvom Ukrajiny v EÚ je nevyhnutnou cenou za vyhnutie sa takémuto scenáru a presadenie podmienok v ukrajinskej mierovej dohode, ktorú považuje za nevyhnutnú pre ruskú bezpečnosť.

Prvou a najdôležitejšou je dosiahnuť, aby Spojené štáty zatvorili dvere pre vstup Ukrajiny do NATO alebo iné umiestnenie bojových jednotiek členských štátov NATO na svojom území. Ide o požiadavky, ktoré ruskí predstavitelia vyslovujú už niekoľko desaťročí a ktoré patrili medzi kľúčové faktory motivujúce ruskú inváziu. Druhým cieľom je oživiť rokovania o európskej bezpečnosti a kontrole jadrových zbraní, ktoré by mohli minimalizovať hrozby pre Rusko, ale ktoré sú buď mŕtve, alebo na hranici životnosti.

Postoj USA – uznanie reality

Pre Spojené štáty by to bola malá cena za politické a hospodárske ukotvenie Ukrajiny v Európe. Keďže každý americký prezident od čias Georgea W. Busha ukázal, že nezaviaže americké jednotky bojovať proti Rusku na obranu Ukrajiny a Gruzínska, formálny záväzok ukončiť rozširovanie NATO na východ by nebol ani tak ústupkom Rusku, ako skôr uznaním existujúcej reality. Začatie rokovaní s Ruskom o kontrole zbrojenia, nasmerovanie Európy na cestu stability a zníženie závislosti Moskvy od Číny by posilnilo, nie znížilo bezpečnosť samotnej Ameriky. Aj keby sa prístupový proces ukázal ako hrboľatý, mohol by podporiť suverenitu, prosperitu a ozdravenie spoločnosti Ukrajiny. Optimizmus v súvislosti s budúcnosťou Ukrajiny by mohol povzbudiť značný počet miliónov utečencov pred vojnou, aby sa vrátili domov a zastavili demografický kolaps Ukrajiny. Požiadavky členstva by umožnili Ukrajine presadzovať reformy chrániace ruskojazyčné menšiny a minimalizovať politický extrémizmus bez toho, aby sa zdalo, že kapituluje pred požiadavkami Moskvy. Výstrahou pre Rusko tu však môže byť druhoradý štatút ruskojazyčného obyvateľstva v pobaltských krajinách EÚ. A čo je najdôležitejšie, vzhľadom na takmer nemožnosť členstva v NATO by vyhliadka na vstup do EÚ mohla byť najlepšou nádejou, ako presvedčiť občanov Ukrajiny, že kompromisné mierové riešenie stojí za krv, ktorú obetovali za posledné tri roky. Výmena vojenskej neutrality Ukrajiny za perspektívu členstva v EÚ by sama osebe na ukončenie tejto tragickej vojny nestačila. Je to však kompromis, ktorý by Trump, Európa a Ukrajina mali prijať, domnieva sa autor analýzy George Beebe.

Čo dodať na záver?

Zostáva len pripomenúť, že ekonomické aj politické dopady integrácie vojnou zdevastovanej Ukrajiny do EÚ môžu mať na už aj tak vďaka sankciám, zelenej politike, militarizmu a nekontrolovanej migrácii chátrajúce európske hospodárstvo zničujúci dopad a vyvolať rozčarovanie samotných Ukrajincov a silné odstredivé tendencie členských štátov. Preto sú pochybnosti predsedu maďarskej vlády aj varovanie nášho predsedu vlády o náročnosti prístupového procesu rozhodne namieste. Taktiež sa čoraz hlasnejšie ozývajú obavy európskych poľnohospodárov z nekontrolovateľného prílevu lacných ukrajinských poľnohospodárskych produktov otáznej kvality.

Navyše autorovi akosi „ušiel“ ešte jeden možný motív americkej administratívy, pre ktorý tak vehementne podporuje prijatie Ukrajiny do EÚ. Je zrejmé, že tento krok výrazne ekonomicky aj politicky oslabí EÚ, ktorá je napriek spojenectvu v NATO stále ekonomickým konkurentom USA. A USA vždy rady využijú príležitosť ako oslabiť svojich hoci aj spriatelených konkurentov. Stačí spomenúť destabilizáciu arabských krajín okolo Stredozemného mora a na Blízkom východe, ktorá vyvolala obrovskú migračnú vlnu najmä do bohatých krajín EÚ. Pokračovať môžeme zavedením sankcií na lacné a spoľahlivé dodávky ruských energetických nosičov a stratu ruského trhu. Tie spolu so zelenou politikou globalistov donútili vazalskú EÚ nakupovať niekoľkonásobne drahší skvapalnený plyn z USA a krachujúce energeticky náročné prevádzky firiem EÚ presťahovať sa do USA, kde sa navyše výrazne zvýhodnili ekonomické podmienky pre ich podnikanie. Najnovšia Trumpova colná vojna a vydieranie EÚ tiež práve nesvedčí o rovnocennom a vzájomne výhodnom partnerstve…