Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 50. výročiu okupácie Československa 21. augusta 1968

Bratislava 15. augusta 2018 (HSP/Foto:wikimedia)

Svetové združenie bývalých politických každoročne organizuje spomienkové akcie pri Pamätníku obetiam okupácie v Poprade, ktorý je žiaľ od jeho odhalenia v roku 2002 stále na Slovensku jediný s historickým popisom udalostí a štatistikou obetí. Aj to svedčí o postoji spoločnosti k výročiu, ktoré na Slovensku, na rozdiel od Českej republiky, nie je ani len pamätným dňom. Názory k 50. výročiu okupácie objavujúce sa v súčasnosti potvrdzujú, že sa vždy pridávame len k silnejším a nielenže si nedokážeme uctiť vlastné obete a skôr sa klaniame cudzím, ale ešte ich aj znevažujeme spolu s vtedajšími politickými predstaviteľmi. Ako inak nazvať názory a komentáre na internete podľa ktorých keby neprišli vojská Varšavskej zmluvy, privatizácia, rozkradnutie štátneho majetku a vznik politickej mafie a oligarchie by prišli už vtedy. Alexander Dubček, hoci bol komunista, bol poctivým a spravodlivým človekom, ktorý by nikdy nepripustil vznik bezohľadného a tvrdého nomenklatúrno-eštebáckeho kapitalizmu, aký vznikol po tzv. Zamatovej revolúcii. Treba otvorene povedať, že práve to ho stálo život keď tragicky zahynul za dodnes neobjasnených okolností. Skutočnosť, že Dubček prežil Brežnevovu doktrínu ale neprežil nástup pseudodemokracie, odhaľuje pravú tvár systému finančnej oligarchie, ktorá sa nezastaví ani pred vraždami na objednávku, ako potvrdzuje nedávna smrť novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Symbolicky si tento pamätník vybrali organizátori protestov za Slušné Slovensko na vylepenie fotografie zavraždeného novinára a miesto protestných pochodov. Vystúpiť na proteste však bývalým politickým väzňpv nedovolili, údajne z politických dôvodov. Smrť Jozefa Bonka a Jána Kuciaka majú jedno spoločné. Tak ako vtedajší vyšetrovateľ Verejnej bezpečnosti v roku 1969 nezistil páchateľa a vec ukončil uznesením – páchateľ neznámy, rovnako skončí aj výsledok vyšetrovania vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenky.

Z augustových udalostí sme sa nedokázali vôbec poučiť a mnohí sa nazdávajú, že ak sa im vyhneme nebudú sa nás viac týkať. V roku 1968 ľudia podpisovali petíciu za neutralitu Československa. Myšlienka neutrality v čase studenej vojny a Brežnevovej politiky tzv. obmedzenej suverenity bola prejavom obrovskej odvahy občanov a Alexandra Dubčeka.

Po výmene politickej moci v novembri 1989 za zabezpečenie beztrestnosti a prechodu starých štruktúr k moci ekonomickej sa nenašiel ani jeden politik s odvahou neutralitu presadiť. Týmto sme trestuhodne premárnili historickú šancu stať sa mostom medzi západom a východom a Čínou, a ubezpečujeme každého kto neutralitu spochybňuje, že po roku 1989 by do Československa už nikto tanky neposlal. Tam siahajú korene našej dnešnej biedy.

Vstupom do NATO a EÚ sme sa stali pre západné štáty len náhradou za stratu ich kolónii. Dnes sa obyvatelia bývalých  kolónií masovo hrnú do Európy a tá nám vnucuje, aby sme časť z nich prijali, pričom na vlastných občanov peniaze nemáme. Keďže NATO vzniklo na obranu proti komunizmu, začlenenie bývalých komunistických štátov do neho je politickou a vojenskou absurditou. Existencia NATO po rozpustení Varšavskéj zmluvy v roku 1991 už preto logicky nemá opodstatnenie.

Ak niekto tvrdí, že ako malý štát nemáme inú možnosť a NATO je jedinou zárukou našej bezpečnosti a ekonomickej stability, bohapusto klame. Malé Fínsko má úplne iné historické skúsenosti s bývalým Sovietskym zväzom, ktorý ho v roku 1939 bez vyhlásenia vojny prepadol rovnako ako Poľsko. Fíni sa však pod vedením maršala Mannerheima dokázali ubrániť a dohodnúť prímerie. Napriek tomu Fínsko po rozpade ZSSR do NATO nevstúpilo, čo potvrdzuje, že nepovažuje dnešné Rusko za hrozbu. V tom prípade by muselo byť hrozbou aj Nemecko, ktoré už dávno nie je nacistické tak ako Rusko nie je boľševické.

Po skončení studenej vojny skončil aj konflikt ideológii. V Rusku je dnes rovnaký kapitalizmus ako inde vo svete len s tým rozdielom, že Putin kontroluje oligarchov, zatiaľ čo u nás oligarchovia kontrolujú a ovládajú politikov. Z Ruska, ktoré je dnes imperiálnou mocnosťou akou bolo pred boľševickým prevratom v roku 1917 už preto žiadny vývoz revolúcii nehrozí. Rusko má svoje záujmy rovnako ako ich má Amerika. Slovensko má pristupovať k obom svojprávne a nie im slepo a servilne veriť ako to robilo doposiaľ. Kým do roku 1989 sa pchalo do zadku Moskve dnes sa pchá Washingtonu. Musíme sa konečne začať spoliehať sami na seba, prestať sa navzájom okrádať a nevoliť ľudí, ktorí si z politiky urobili súkromný biznis.

Súčasná realita je však taká, že pokiaľ by si Slovák mal vybrať, či má robiť na ruského oligarchu, ktorý ho bude vyplácať ako veľkopodnikateľ Beljajev vietnamských a ukrajinských zváračov v Tatravagónke, vyberie si radšej oligarchu Amerického, ktorý mu dá viac. Zatiaľ. Až sa to zmení, potom bude Rusko pre Západ naozaj aj hrozbou, ale ekonomickou.
Do roku 1989 sme si idealizovali Západ od ktorého sme čakali ekonomickú prosperitu. Dnes si mnohí idealizujú Rusko od ktorého čakajú záchranu. Mali by sme si konečne uvedomiť, že pomôcť si musíme sami. Každý svojprávne človek by si mal uvedomiť, že vojenské obsadenie Európy by bolo pre Rusko obkolesené základňami NATO ekonomickou samovraždou.

Exprezident Gašparovič v roku 2011 vyhlásil, že je šťastný, že sa  slovenskí vojaci podieľajú na vojenskej intervencii v Afganistane, ktorý  však  v skutočnosti  okupujú.
Prezident Andrej Kiska na samite NATO vo Walese prisľúbil zvýšenie výdavkov na zbrojenie do roku 2024 z jedného percenta na dva, teda zvýšenie o 100%. Dnes sa tým chváli a tzv. pravicové strany ho v tom podporujú. Za nákup zastaraných amerických stíhačiek F16 za 1,6 miliardy je preto hlavne zodpovedný prezident Kiska, pretože to nebudú len stíhačky ale aj transportéry a ďalšia výzbroj. Bude to od roku 2024 každý rok o 100% viac. Pritom tento štát nevie nájsť peniaze na dôstojné dôchodky a platy pre vlastných občanov. Preto bezohľadne zvýšili vek odchodu dôchodku a ak dnes niektorí politici pochopili, že ľudí nútia pracovať ako otrokov až do smrtí, pokúšajú sa to teraz zmeniť zastropovaním veku odchodu do dôchodku na 64 rokov. Pravica, ktorá mlčí pri zvýšení výdavkov na zbrojenie okamžité spustila hysterický krik a začala strašiť, že nebude na dôchodky. Slovenskí politici a prezident sa preto správajú ako vlastizradcovia v službách cudzích mocností.

Za 29 rokov sme vytvorili tzv. kapitálotvornú vrstvu. Na jednej strane nesmierne bohatých, ktorí sa zmocnili štátneho majetku tvoreného dvoma generáciami a na druhej takmer pätinu národa žijúceho na okraji chudoby, dôchodcov s mizernými dôchodkami a armádu gastarbeitrov pracujúcich vo vlastnej krajine.

Slovensko dnes namiesto vojnových štváčov a janičiarov, ktorým ide o v prvom rade len o ochranu vlastného majetku potrebuje nového Alexandra Dubčeka. S Ruskom nás už raz prinútili viesť vojnu a vieme ako to skončilo. Každý kto nepochopil, že Putin nie je Brežnev a že s Ruskom je lepšie obchodovať sa nedokázal poučiť z histórie a žije v sebaklame.

Stále však platí, že ak sa nedokážeme poučiť z vlastnej minulosti dopúšťame sa opäť rovnakých chýb, ktorých následky nás dobehnú a doplatia na ne naše deti. Pripomeňme si, že Husákov normalizačný režim označil pokus o socializmus s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka za kontrarevolúciu. Tak ako nebola žiaduca ľudská tvár systému rovnako nebola žiaduca pre Brežnevov režim ani neutralita bývalého Československa. Najväčšou tragédiou augusta 1968 bolo, že nás zradili vlastní spojenci a Západ nás obetoval rovnako ako v Mníchove v roku 1938. Tak ako sa už nikdy neobnovili hranice Československa spred Mníchovskej zrady, pretože po porážke Nacistického Nemecka Beneš daroval Podkarpatskú rus Stalinovi ako vojnovú korisť spolu so 70 tisícmi našich občanov, ktorí skončili ako otroci v Sovietskych koncentračných táboroch -Gulag, rovnako ani po zamatovom prevrate v Novembri 1989 sa nenašiel žiadny politik, ktorý by sa usiloval o spoločenský systém s ľudskou tvárou a nezávislosť, ktorá by priniesla skutočný prospech všetkým občanom.

Po vpáde armád Varšavského paktu emigrovalo vyše 400 000 občanov, medzi ktorými bolo veľa kvalifikovaných odborníkov. Po normalizácii preto nastal morálny úpadok celej spoločnosti, ktorého následky nesieme dodnes.

Politici ako Dubček a ďalší, by si nikdy nedovolili budovať svoj osobný blahobyt na úkor biedy vlastných občanov, nikdy by nedopustili, aby Slovensko ovládli oligarchovia prepojení s justičnými a konkurznými mafiami, nikdy by nedopustili milióny exekúcii, najmä dôchodcov, nikdy by nedopustili, aby ľudia umierali zamrznutí na uliciach a aby boli zo zúfalstva doháňaní k sociálnym samovraždám.

Preto by sme nemali zabúdať na odkaz 21. augusta – teda dať súčasnému politickému systému ľudskú tvár. Aby to bolo vôbec možné musíme oslobodiť Slovensko od oligarchie a politickej mafie. Budeme mať k tomu príležitosť v komunálnych voľbách a v budúcom roku pri voľbe prezidenta.
Z úcty k obetiam 21. augusta 1968 a ľuďom, ktorí boli ochotní za spravodlivejšiu spoločnosť obetovať aj svoj život, je našou morálnou povinnosťou, aby sme na nich nikdy nezabudli.

Česť ich pamiatke !

Svetové združenie bývalých politických väzňov