Môj profil 
Predplatné
Pred nejakou dobou veliteľ ozbrojených síl USA v Európe generál Ben Hodges spomenul, že hoci v Európe prebehlo zlepšenie v otázke vojenskej logistiky, je treba ešte veľa urobiť, aby sa urýchlil proces dopravy techniky a živej sily v Európe a aby bolo možné byť pripravený na prepravu pre prípad reálne kritickej situácie. Generál vyhlásil, že neexistuje dostatočné množstvo železničných ciest, ktoré by spájali Nemecko a Poľsko, a že v prípade reálnych bojových činností nebude dostatočné množstvo vagónov. Problémom sú aj európske mosty, ktoré nemôžu vydržať prechod tankov NATO. Generál vystupuje za vytvorenie “vojenského šengenu”, aby bolo možné rýchlo dopravovať vojská do Litvy a Rumunska cez tranzitné krajiny. To je zatiaľ sprevádzané masou schvaľovaní politického a právnického charakteru. Hodges si tiež myslí, že Nemecko by malo míňať viac prostriedkov na modernizáciu svojich vojenských prístavov, letísk a dopravných uzlov.
V Poľsku na leteckej základni pri dedine Powidz sa dnes vytvára logistická základňa NATO. Do nej bude investovaných okolo 200 miliónov dolárov a stane sa najväčším logistickým hubom síl NATO, ktorý bude zabezpečovať činnosti v pobaltských krajinách a severnej Európe. Prvé objekty mali byť oficiálne otvorené 1. augusta tohto roka.
V marci tohto roku sa v Prahe odohrala konferencii o vojenskej logistike, kde vojaci a komerčné štruktúry prerokúvali optimalizáciu spoločných aktivít pre prípad vojny.
Počas tohto leta vyšla kniha profesora Thomasa Durrell Younga Anatómia postkomunistických európskych vojenských inštitúcií: prečo skončili reformy neúspechom. V tejto knihe autor hodnotí stav ozbrojených síl krajín bývalej Varšavskej zmluvy a republík ZSSR a varuje NATO, že na pozadí rastúcej vojenskej moci Ruska musí NATO rýchlo niečo urobiť s vojenskými reformami v týchto krajinách.
Profesor Young nie je radový analytik. Jedná sa o rešpektovanou figúru vo vojensko-politickom establishmentu Západu. Young pracuje v Námornej akadémii USA a je konzultantom vojensko-analytické korporácie RAND, predtým 12 rokov učil na Vojenskej akadémii USA.
Thomas Young pritom nie je proste len teoretik. Plánoval a uskutočňoval vojenské reformy priamo na miestach: v Estónsku (2000-2002), Ukrajine (2003-2013), Moldavsku (2004-2008), Bulharsku (2008-2011), Srbsku (2010 po dnešný deň) a Čiernej hore (2011 po dnešný deň).
Dnes Youngovú novú knihu pozorne študujú na Západe a mnohí ju považujú za nekompromisnú a najkonzervatívnejšiu číselnu analýzu skutočného stavu ozbrojených síl východnej Európy, ktorá odporuje všeobecne prijímaným odhadom.
Thomas Young vo svojej práci tvrdí, že po víťazstve v studenej vojne NATO zaspalo na vavrínoch a počas dvadsiatich piatich rokov nečinnosti nebralo Rusko vážne a nevykonávalo nutné reformy ozbrojených síl svojich nových členov. Počas tejto doby Rusko zosilnelo a reformovalo svoju armádu, ktorú dnes rýchlo modernizuje. Medzitým armády východoeurópskych štátov pokračujú v spoliehaní sa na vojenskú pomoc západných partnerov, zatiaľ čo západní partneri až po udalostiach na Kryme začali vážne uvažovať o prebiehajúcich udalostiach.
Ako píše profesor Young, Spojené štáty bezpochyby míňali miliardy dolárov na výcvik a modernizáciu armád nových členov aliancie, ale zo svojej podstaty samotnej vojenskej inštitúcie týchto krajín, ich logika, štruktúra a vedenie naďalej majú zjavný sovietsky pôvod. Menila sa forma, ale obsah zostáva rovnaký. Krajiny východnej Európy nejavili iniciatívu reformovať svoje ozbrojené sily, zatiaľ čo ich západní partneri na tom ani netrvali. Všetci boli spokojní. Jednou z príčin bolo uspokojenie z toho, že sa krajiny východnej Európy zapojili do vojenskej koalície v Afganistane a v Iraku. Menšie jednotky boli poskytnuté, vycvičené, zúčastnili sa operácií a vrátili sa späť. Západ pochválil nových členov, zatiaľ čo noví vojnoví účastníci boli hrdí na svoj výkon. Všetci boli spokojní. To ale nie sú reformy.
Young sa sťažuje, že vojenská technika krajín východnej Európy doslova hrdzavie v skladoch. Vojenský personál nie je pripravený na ozajstné vojenské operácie a piloti majú mizivé letecké skúsenosti. Ako píše Young, najhoršie pre NATO je to, že v skutočnosti k žiadnej modernizáciu alebo výmene vojenskej techniky ani nedochádza.
Americký stratég varuje NATO a USA, že v prípade ruskej agresie prvý úder bude namierený proti strednej a východnej Európe, ktorá bude prvou líniou obrany NATO. Podľa neho by bolo zvláštne, ak tomu nepriradí dostatočný význam.
V roku 2014 sa členské krajiny NATO opäť stretli s požiadavkou zvýšiť vojenské výdavky na dve percentá HDP. Málokto sa však zaujímal o efektivitu týchto výdavkov. Rozhovory o dvoch percentách HDP sa ešte viedli v 70. rokoch minulého storočia. Thomas Young sa však domnieva, že dve percentá nebudú mať žiadny význam z hľadiska obranyschopnosti členov aliancie. Viac peňazí neznamená nutne viac vojenských a strategických možností.
Najzaujímavejšie je to, že sa analytik neobmedzuje len na technickú otázku problému. Young tvrdí, že NATO a krajiny Západu sa už nemajú stavať iba do technickej role a starať sa výlučne o taktiku a vojenskú výbavu. Západ podľa neho poskytoval trochu vojenskej techniky a posielal svojich inštruktorov, aby vycvičili východoeurópskych vojakov a dôstojníkov a čas od času vykonával vojenské cvičenia, avšak prenechával strategické plánovanie spolu s velením a riadením vojenskému a politickému vedeniu krajín východnej Európy.
To nepripraví východnú Európu na plnohodnotnú konfrontáciu s Ruskom. Thomas Young sa domnieva, že nadišiel čas, aby Západ vzal strategické plánovanie vo východnej Európe do svojich rúk.
Pri tom autor nekončí a ďalej píše, že reforma vojenských inštitúcií nie je technickou, ale v prvom rade politickou úlohou. Young odporúča Západu sprísniť prístup k východným partnerom a vyžadovať od nich politické zmeny a prijatie “západných demokratických princípov” obrannej politiky na národnej úrovni.
Východná Európa si musí podľa vojenského profesora osvojiť západnej metódy vojenského plánovania, cvičiť svojich vojenských veliteľov v súlade so západnými praktikami a predovšetkým zmeniť systém logistiky a materiálnej podpory, ktorý doteraz stojí na sovietskych skúsenostiach. Východná Európa dnes nie je z pohľadu logistiky pripravená prijať rozsiahlu vojenskú pomoc Západu v prípade vypuknutia vojenského konfliktu.
Young často píše o vojenskej logistike v rôznych krajinách. Podľa neho východná Európa nie je pripravená logisticky podporiť vojenskej operácie proti potenciálnemu nepriateľovi a nikto neskrýva ten fakt, že tým nepriateľom je Rusko. Udalosti na Kryme a na Donbase sú tomu podľa Younga jasným dôkazom. Reformy je nutné uskutočniť čo možno najrýchlejšie, lebo, ako sa domnieva Young, “Putin nedá Západu ďalších 25 rokov”, aby boli úspešne dokončené.
K záverom, ktoré urobil profesor Young ešte treba dodať, že treba vziať okrem vojenských parametrov do úvahy aj mentalitu jednotlivých štátov. Z národov východnej Európy okrem Poľska ani jeden štát reálne proti Rusku bojovať nebude. A s tým sa nedá nič robiť, nezmení sa to ani výcvikom vyšších vojenských kádrov podľa štandardov Západu. Preto úvahy o tom, že východoeurópske štáty zabezpečia prvú vojenskú hradbu proti Rusku, sú iba nereálne teoretické úvahy. Ak by Rusko odpovedalo reálnym vojenským útokom proti armádam NATO, prejde východnou Európou ako nôž maslom a žiaden skutočný odpor tu nebude možné zorganizovať. Východná Európa tak iba poslúži ako bojisko, čo pre jej obyvateľov tiež nie je vôbec dobrá správa.
.JPG)
