Roky sme napríklad verili, že žiarovky vyžarujú svetlo, a pritom najnovšie vedecké poznatky ukazujú, že je to presne opačne. Žiarovky nevyžarujú svetlo, ale naopak, nasávajú tmu, a preto je správnejšie ich nazývať tmosáky. Teória tmosákov a ich existencia dokazujú, že tma je hmotná a je ťažšia ako svetlo.

Teória tmosáka stavia na hlavu všetky doterajšie teórie

Dlhý čas panoval názor, že drôtmi sa z elektrární privádza elektrina do žiaroviek, aby svietili. Lenže dnes sa už vie, že je to naopak: absorbovaná tma sa drôtmi na stĺpoch dopravuje do elektrární, kde sa použitím fosílnych palív likviduje. Tak ako všetko, ani tmosák nevydrží večne. Keď je plný tmy, už nemôže ďalej nasávať. Existujú aj prenosné tmosáky. Žiarovky v nich nemôžu skladovať všetku tmu, takže musia byť vybavené skladovacou jednotkou. Keď je plná, treba ju buď vyprázdniť, alebo nahradiť novou, aby mohol prenosný tmosák opäť fungovať.

Tma je hmotná a je ťažšia ako svetlo. Spomeňte si: keď plávate tesne pod hladinou jazera, vidíte ešte veľa svetla, ale keď postupne plávate hlbšie a hlbšie, všimnite si, že je tam stále viac tmy. A keby ste sa dostali skutočne hlboko, boli by ste v úplnej tme. To preto, že ťažšia tma sa potopí na dno jazera, kým ľahšie svetlo sa vznáša na povrchu. To je dôvod, prečo sa v angličtine povie ľahký a svetlo rovnako – light.

Tmosáky nasávajú iba v smere priamky. Tma neprechádza pevnými nepriehľadnými telesami, pretože je hmotná. Keď je tmosák zapnutý, vidíme, že tma za nepriehľadným telesom zostala na svojom mieste a nepretiekla okolo neho do tmosáka. Je to časť tmy, ktorá sa nazbiera na odvrátenej strane telesa (odvrátenej od tmosáka), pri tom, ako sa tmosák snaží nasať ju skrz teleso. Týmto reziduám tmy sa hovorí „tieň“. (Viac o teórii tmosáka nájdete napríklad tu: http://www.rogermwilcox.com/darksucker.html .)

Podobne sa rúcajú aj ďalšie prekonané mýty

Podobne ako stará neudržateľná teória o žiarovkách sa rúcajú aj iné nevedecké „pateórie“. Napríklad mýtus o zdanlivom rozpore medzi kapitalizmom a demokraciou, ktorý tvrdil, že sa kapitalizmus a skutočná demokracia navzájom vylučujú, lebo ak by demokracia naozaj bola vládou väčšiny, tak by to muselo platiť aj v otrokárni fabrike, kde však pritom platí absolútna vôľa majiteľa. Lenže najnovšia, vedecká teória nás učí, že tento rozpor je iba zdanlivý: v skutočnosti v tej fabrike sa deje presne to, čo si želajú zamestnanci.

Demokracia sa totiž šíri inak, ako sme si kedysi mysleli. V skutočnosti vhodením volebného lístka prejde demokracia do volebnej urny, podobne ako tma do knôtu tmosáka, a odtiaľ potom sa cez politiku šíri až k majiteľovi fabriky. Teda majiteľ fabriky je ten, u ktorého sa všetka vôľa ľudu zbieha, a teda on je ten, kto najlepšie vie, čo si zamestnanci želajú, dokonca viac ako oni sami. A iba im plní ich želania.

Navonok sa zdá, že zamestnanci by chceli lepšie mzdy, viac voľného času, lenže to práve oni vôbec nechcú a majitelia im len dokonale a demokraticky plnia ich túžby po nižších mzdách, túžby po čím väčšom počte nadčasov, túžby po šikanovaní a ďalšie, o ktorých zamestnanci často ani sami nevedia.

Mýtus o úlohe USA vo svete

Podobne je už prekonaný mýtus o tom, že ak USA zasahujú všade vo svete, tým vlastne konajú nedemokraticky. Tento nevedecký pohľad vychádza zo zastaralého názoru, že ak demokracia je vláda ľudu, tak je skutočná vtedy, keď si ľudia vládnu vo svojej krajine sami, a ak im ktokoľvek začne zvonka radiť a zvonka zasahovať do vývoja ich krajiny, tak to už nie je vôľa ľudu, ale cudzia vôľa, teda opak demokracie.

A ukázalo sa, že to je práve chybný pohľad. Áno, toto by platilo, napríklad keby sa cez nejaké mimovládky, médiá alebo iné štruktúry pokúšalo ovplyvňovať dianie v cudzom štáte trebárs Rusko či iné nedemokratické krajiny. Lenže v prípade Spojených štátov je to inak.

Americkí vedci totiž zistili, že prapôvodným zdrojom demokracie nie je hocijaký ľud, ako mylne tvrdia staré a prekonané učebnice, ale ľud Spojených štátov amerických. A preto demokracia nie je daná slobodnými voľbami, ako sa verilo kedysi, ale množstvom politických mimovládok a aktivistov podporovaných z USA, ako nevyhnutných kanálov, cez ktoré demokracia prúdi od svojho svetového zdroja do jednotlivých krajín.

Všimnite si ako presne tá zákonitosť funguje: čím viac proamerických mimovládok, tým viac demokracie. Absolútny nedostatok proamerických mimovládok znamená absolútny nedostatok demokracie. Krajiny s absolútnym nedostatkom demokracie sú na tom dokonca tak zle, že im treba posielať humanitárnu pomoc raketami a bombami plne naloženými demokraciou. Tá je v takej koncentrovanej podobe, že príjemcovia demokracie od radosti niekedy rozhadzujú rukami až na dvadsať metrov, ba aj viac. Všimnite si, že demokraciu týmto spôsobom neposiela takmer nikto iný, než USA, prípadne ich sprostredkovatelia.

Rasizmus je bielosť

Vyvrátiť už konečne treba aj ďalší mýtus: vraj ak sa čierni správajú rovnako ako bieli rasisti, tak sú tiež rasisti. Ale to je nesprávne. Najnovšie teórie odborníkov z vedeckého hnutia BLM už úplne jasne dokázali, že rasizmus je vlastne bielosť: čím je niekto belší, tým je rasistickejší. A naopak, keď je niekto čierny, znamená to, že má nedostatok rasizmu, a teda je antirasista – preto čierny človek nemôže byť rasistom, ani keby chcel (to je tiež diskriminácia!). Dá sa očakávať, že vo vedeckom diskurze čoskoro bude pejoratívny výraz „biely“, vzhľadom na jeho odpudivosť, už úplne vypustený a nahradený slovom „rasista“.

Rasisti rôznymi spôsobmi šíria svoj rasizmus: do čísel si zašifrovali nejaký odkaz o budúcnosti rasistických detí, dokonca parafrázujú výrok BLM, že na čiernych životoch záleží – vraj rovnako záleží aj na rasistických (bielych) životoch. Lenže nie je možné porovnávať neporovnateľné. Našťastie, demografia nám ukazuje, že ľudstvo sa rasizmu postupne zbavuje, a tak je nádej, že jedného dňa sa možno tejto pliagy zbaví nadobro.

Mýtus o korupčnosti

Všetci vieme aké korupčné a netransparentné boli predošlé vlády, už nám to aspoň tisíckrát jasne vysvetlila napríklad vicepremiérka pre rétoriku o Ficovom kradnutí. A niektorí, pod vplyvom starých a prekonaných teórií, porovnávajú to, čo robili predošlé vlády, a čo robia títo dnešní, a na základe toho prichádzajú k mylným záverom: mechanickým porovnávaním, keď to zrátajú, dospievajú k záveru, že títo dnešní robia to isté, len v desaťkrát väčšom rozsahu a desaťkrát horšie. Lenže to je úplne nesprávny záver.

Prečo? Musíme si totiž uvedomiť, ako vlastne korupcia funguje. Spomeňme si: korupcia bola, keď Ficov človek dal pokyn a/alebo úplatok inému Ficovmu človeku. Lenže v prípade tejto antikorupčnej vlády je samotná podstata korupcie odstránená: korumpujúci aj korumpovaní už boli poväčšine pozatváraní (okrem kajúcnikov), či inak odstránení z cesty. A teda, keď dnes niekto dá niekomu pokyn a/alebo úplatok, tak už logicky nemôže ísť o korupciu, ale práve naopak, ide o boj proti korupcii. Je to zásadný rozdiel, dá sa s radosťou konštatovať, že táto vláda svoj sľub splnila a korupciu u nás už celkom zlikvidovala.

Depilóg

Veríme, že aj čitatelia si v nadchádzajúcej novej dobe rýchlo zvyknú na moderné, progresívne uvažovanie. Ono nás konečne oslobodí. Zbaví nás všetkých predsudkov a nepotrebných logických komplikovaností, ktoré sprevádzali staré, prekonané názory. A zbaví nás konečne aj starej, prekonanej logiky, podobne ako nás depilačný prístroj zbavuje ochlpenia, pozostatkov našej niekdajšej neandertálskej chlpatej podstaty.

Lebo nový, progresívny človek je už niekde úplne inde: rázne sa vysporiadal nielen s minulosťou, s Bohom, s prírodou, s logikou, ale intenzívne pracuje na tom, aby sa definitívne vysporiadal aj so svojou budúcnosťou.

Ivan Lehotský