Jedinou otázkou, ktorá zostáva, je: koľko Ukrajincov musí ešte zomrieť, kým si túto krutú realitu uvedomia lídri oboch bojujúcich strán?

V Spojených štátoch a západnom svete je veľa ľudí, ktorí úprimne veria, že Kyjev môže vyhrať vojnu s Moskvou a nakoniec zahnať všetky Putinove sily späť do Ruska. Minulý týždeň ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj zopakoval svoje dlhodobé chválospevy, že jeho sily “určite oslobodia Krym”. Bývalý štvorhviezdičkový americký generál Ben Hodges predpovedal, že do konca tohto roka UAF “zatlačia ruské jednotky späť na pozície”, ktoré mali pred začiatkom vojny, a “v polovici budúceho roka budú Ukrajinci na Kryme”.

Treba tiež pripomenúť, že vysoký ukrajinský predstaviteľ sa v júli chválil, že “Chersonská oblasť bude do septembra určite oslobodená a všetky plány okupantov zlyhajú”. Príznačné je, že v čase písania tohto článku UAF ešte ani nezačali útok na mesto Cherson, tým menej, že by ho pred dvoma mesiacmi obsadili, a nie je zďaleka isté, či by ukrajinskí vojaci uspeli. Väčšou pravdou však je, že bez ohľadu na to, či Ukrajina toto mesto dobyje, alebo ho Rusko úspešne udrží, bitka zostáva len bitkou. Vojna bude pokračovať bez ohľadu na to, ktorá strana bitku o Cherson vyhrá.

Na jar minulého roka som napísal, že bojové základy vojny zvýhodňujú Rusko pred Ukrajinou napriek tomu, že ich nedávno vyhnali z Kyjeva a Charkova. V uplynulých mesiacoch sa na strategickej rovnováhe nič nezmenilo. Väčšina vojen v histórii sa hojdá sem a tam, pričom každá strana vyhrá niektoré bitky, pričom len zriedkavo sa vytvorí stabilný trend smerujúci k definitívnemu výsledku.

Konečných víťazov však takmer vždy určuje to, ktorá strana má vo svoj prospech najviac základných faktorov. Okrem toho sa úspech vo vojne zvyčajne odvíja od faktorov mimo bojiska. V správe U.S. Army War College z roku 2008 sa uvádza, že “vojna je politický akt”, čo znamená, že “taktické alebo operačné víťazstvo bez priaznivých politických výsledkov je neplodné”.

To znamená, že ani “veľké víťazstvo na bojisku nemusí nič rozhodnúť, či už z vojenského hľadiska, pokiaľ ide o kampaň, alebo z politického hľadiska, pokiaľ ide o vojnu”. To vystihuje to, čo sme videli v rusko-ukrajinskej vojne počas prvých deviatich mesiacov konfliktu, keďže sme boli doteraz svedkami troch veľkých výkyvov, pričom ani jeden z nich sa neukázal ako rozhodujúci ani pre jednu stranu.

Rusko v prvých týždňoch dosiahlo okamžité územné zisky, ale potom utrpelo veľký neúspech severne od Kyjeva a Charkova. Moskva sa potom preskupila a pokračovala v trojmesačnom výkyve cez Donbas, kým Ukrajina nevrátila úder a posledné dva mesiace zatláčala Rusko späť. Putin však na neúspechy reagoval mobilizáciou státisícov vojakov a dokonca sa teraz pripravuje na ďalšiu veľkú ofenzívu.

Zelenskyj verí, že je stále v pozícii vodiča, a vďaka západnej vojenskej podpore si je zrejme istý, že nakoniec zvíťazí. Nemá preto v úmysle zaoberať sa žiadnou predstavou vyjednávania o urovnaní sporu. Podobne sa zdá, že Putin je plne odhodlaný dobyť veľké časti ukrajinského územia, a najmä vzhľadom na to, že má pripravenú novú mohutnú formáciu, ktorá má udrieť túto zimu, tiež odmieta akúkoľvek možnosť rokovaní.

Obaja lídri sú plní pýchy, hnevu a nenávisti voči tomu druhému. Obyvateľstvo oboch krajín je vo svojich vládou kontrolovaných médiách bežne presviedčané, že ich strana zvíťazí. Žiadna zo strán konfliktu teda nemá záujem usilovať sa o urovnanie konfliktu prostredníctvom rokovaní. S najväčšou pravdepodobnosťou to znamená, že budeme svedkami krutej a krvavej zimy, v ktorej na všetkých stranách zahynú desiatky tisíc ľudí a možno stovky tisíc budú zranené; ďalšie milióny môžu byť nútené opustiť svoje domovy.

Je možné, že v tomto momente si obaja lídri uvedomia, že fyzické víťazstvo na bojisku je také nepravdepodobné, že ho nie je možné dosiahnuť v časovom horizonte, ktorý by mohli vydržať, a za cenu, ktorú si môžu dovoliť. Keď si vodcovia uvedomia, že víťazstvo na bojisku za ich podmienok nie je možné, môžu začať uvažovať o rokovaniach.

V takomto okamihu bude možné vyjednať výsledok, v ktorom sa dosiahne určitý zdanlivý politický úspech, ktorý umožní každej strane ukončiť konflikt a tvrdiť, hoci len skromne, že “uspela”. Je úzkostné uvedomiť si, že ani jedna strana nie je ochotná vážne uvažovať o dohodnutom riešení, pretože sa drží emocionálneho presvedčenia, že “stačí trochu viac úsilia alebo podpory od spojencov” a môže zvíťaziť, pričom zabezpečí, že ich protivník prehrá.

Podľa môjho názoru obe strany disponujú príliš veľkou kapacitou na to, aby mohli byť autoritatívne porazené, a preto priame víťazstvo – alebo úplná porážka – nie je reálnym výsledkom. Pokračujúc v presvedčení, že môžu vyhrať, Zelenskyj aj Putin odsudzujú svojich vlastných krajanov a občanov na podstatne viac utrpenia a smrti, keď bojujú ďalej.

Je kruté uvedomiť si, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa táto vojna skončí nejakým dohodnutým riešením, kde každá strana dostane niečo, čo chce, a ani jedna strana nedostane všetko, čo si želá. Takýto výsledok sa mohol dosiahnuť pred februárom 2022. Bolo to možné aj v marci na stretnutiach v Istanbule. Vyjednané riešenie je možné aj teraz, pred zimou.

Zakaždým, keď obe strany odmietli možnosť mierového ukončenia, zomrelo viac ľudí a bolo zničených viac miest. Tento začarovaný kruh bude pokračovať, pretože predpokladám, že v lete, keď sa naskytne ďalšia príležitosť na nájdenie dohody, budeme v rovnakej bezvýchodiskovej situácii – po tom, čo bohvie koľko ďalších ľudí bolo zabitých alebo zmrzačených v nezmyselnej snahe o nedosiahnuteľné. Múdrosť hovorí, že strany by mali ukončiť vojnu teraz, za najlepších možných podmienok pre každú stranu.

Ale múdrosť je vlastnosť, ktorej je medzi dnešnými vysokými predstaviteľmi hrozivo málo.