Vitaj Slovenský časopis historický

Bratislava 23. septembra 2021 (HSP/Foto:Archív)

Demokratické médiá nás každým dňom kŕmia zmesou negatívnych až depresívnych informácií. Osobitne v posledných mesiacoch nastalo doslovné vymývanie mozgov (brainwashing) covidovo-vakcinačnou propagandou. Nečudo teda, že bežný občan sa nedozvie prakticky nič podstatné z kultúry, nič o nových archeologických či historických poznatkoch. Ani to, že sa u nás zrodil nový časopis

Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšlo v týchto dňoch prvé číslo vedeckého časopisu s názvom Slovenský časopis historický. Predsedom redakčnej rady je známy historik prof. Martin Homza. Časopis vydáva nadácia Pro Patria, ktorú založili historik Anton Hrnko a sociológ Igor Laciak, ktorý je aj jej správcom. Cieľom nadácie je všestranne podporovať slovenský národný život a slovenské osobnosti, ktoré sa zaslúžili o slovenský národ a slovenský štát. V tomto roku nadácia prvýkrát udeľovala výročné ceny významným predstaviteľom slovenskej kultúry: spisovateľovi Antonovi Hykischovi, prof. Petrovi Labašovi, akad. maliarovi Ondrejovi Zimkovi a in memoriam spisovateľovi a novinárovi Romanovi Kaliskému.

Možno si ktosi položí otázku, prečo práve dnes? Aký to má zmysel vydávať časopis, keď „všetko je na webe“, keď ľudia po papierových publikáciách už nesiahajú. A tí, ktorí chcú odborne publikovať majú predsa priestor v existujúcich časopisoch. Otcovia myšlienky časopisu, ako aj jeho spolutvorcovia, autori, však dobre vedia, čo robia. V súčasnosti nie je prchavejšieho média než internet. Môže slúžiť na prenos, no nie na uchovávanie informácií. Globalisti totiž cenzurujú a blokujú už nielen sociálne siete, „nevhodné“ internetové stránky, ale aj obyčajnú súkromnú mailovú komunikáciu. A vyzerá to tak, že cenzúra na internete sa bude čím ďalej tým zhoršovať. Oproti tomu papier je médiom, ktorého trvácnosť je neodškriepiteľná, vydrží stovky rokov. A ako nás učí skúsenosť z obdobia predošlej komunistickej totality, aj tzv. indexová literatúra, ktorá bola vyradená z knižníc a skartovaná, spravidla prežila v súkromnej držbe…

K týmto, takpovediac technickým dôvodom, pribúda ešte jeden dôležitejší, možno povedať rýdzo slovenský motív. Totiž, na Slovensku je veľkou raritou, aby bol časopis slovenský aj svojím duchom. Práve Slovenský časopis historický má ambíciu takým byť, no pritom nezľaviť z odbornej úrovne. Tieto zámery stručne no jasne objasňujú už dva vstupné texty. V prvom, Slovo na cestu, nedávno zosnulý nestor slovenskej historiografie, profesor Richard Marsina, približuje čitateľom podmienky, za akých sa vyvíjala slovenská historická veda v minulom storočí.

Slovenskí historici museli v podmienkach československého štátu zvádzať zápas o také samozrejmé veci, akou je predmet slovenských dejín. Neskúmali a neprednášali sa slovenské, ale československé dejiny. A to aj napriek tomu, že subjekt (nositeľ) československých dejín neexistoval. Nejestvoval československý národ. Už po obnove ČSR a nástupe komunizmu v roku 1945 nastala aj výrazná ideologická indoktrinácia. „Slovenské dejiny sa v rámci tzv. československých dejín stali regionálnymi, ich zmyslom sa stali slovensko-české (česko-slovenské) vzťahy. Na tejto ideologicky zdeformovanej podobe našich národných dejín vyrástli početné generácie slovenských historikov, ktorí naďalej ovplyvňujú aj súčasnú slovenskú historiografiu.“  

Možno povedať, že ako boli Slováci pod dvojitým politickým útlakom, Prahy aj Moskvy, bez vlastného štátu, pod dvojitým tlakom bola aj slovenská historiografia. Bola uväznená v marxisticko-leninskej ideológii a zároveň aj v klietke s názvom „Československo“. Obe boli nespochybniteľné a nebola prípustná ani najmenšia kritika. Pád komunizmu v roku 1989 priniesol len čiastkové zmeny. Marxistické poučky boli síce prekonané, no český pohľad na našu minulosť naďalej dominuje. Vidno to v kultúre, politike, publicistike, ale i v rovine vedeckých inštitúcií na Slovensku, vrátane Matice slovenskej, na pôde ktorej historický výskum už vlastne nejestvuje.

Všeobecný obdiv k cudziemu a nechuť, ba až odpor k národnému, sa u nás stal akýmsi trvalým javom, na ktorom nič nezmenil ani vznik samostatného Slovenska. Je to veľkým problémom, ktorý zaťažuje aj našu historiografiu. Ako píše v úvode 1. čísla profesor Marsina: „Niektorí historici si socialistickí internacionalizmus pragmaticky nahradili liberálnym kozmopolitizmom a so svojimi žiakmi a nasledovníkmi pokračujú vo svojom večnom ťažení proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, z ktorého vyradili len slovo buržoázny.“

Tento ťažko pochopiteľný (a u iných národov ťažko predstaviteľný jav) si uvedomuje aj jeden z blízkych spolupracovníkov profesora Marsinu, Dr. Anton Hrnko, ktorý v súvislosti s nepriaznivým stavom našej historiografie konštatuje, že mnohí publicisti z „neochoty akceptovať nový štátoprávny stav nielenže pritvrdzujú svoje ´československé´ postoje, ale vracajú sa aj k dávno prekonaným hungarofilským koncepciám, najmä v terminologickej rovine.“ Ba čo je ešte horšie, história sa používa ako nástroj na ponižovanie národa. „Slováci namiesto toho, aby svoje dejiny vysvetľovali a zaraďovali ich do kontextu danej historickej doby, sa svojimi dejinami bičujú. Dokonca sa hlásia aj k takým udalostiam, s ktorými náš národ nemal nič spoločné, najmä keď sa dá nimi bičovať slovenské národné povedomie.“

Preto Hrnko považoval, aj so svojimi spolupracovníkmi, za „nanajvýš dôležité“ vytvoriť pre historikov novú, slobodnú platformu na publikovanie tém zo slovenských národných dejín, ako aj zo slovanského sveta. „Chceme byť komplexným vedeckým časopisom, ktorého autori pristupujú k dejinám sine ira et studio.“

Spomeňme ešte krátko obsah prvého čísla časopisu Slovenského časopisu historického. Okrem spomínaných úvodných príspevkov R. Marsinu a A. Hrnka, sa Martin Homza vo svojej štúdii venuje svätoplukovskej tradícií vo vzťahu k vzniku Kyjevskej Rusi; Eva Frimmová slovanskej tematike v dielach na Slovensku pôsobiacich humanistov; Marta Dobrotková vydavateľskej činnosti Spolku Sv. Vojtecha do roku 1939; Emília Hrabovec osobe nášho národného martýra Matúša Černáka a jeho politickým aktivitám po roku 1948; Martin Vašš aktivitám spisovateľa a maliara Milana Thomku Mitrovského a Martin Lacko obetiam prokurátora Antona Rašlu. Ján Bobák prináša zaujímavú analýzu spomienkového dokumentu – memoárov Júliusa Verčíka, jedného zo zakladajúcich členov komunistickej strany. Číslo dopĺňa aj osem recenzií (autori Marcel Mihálik, Peter Sokolovič, Miloš Marek, František Vnuk, Jozef M. Rydlo, Tomáš Černák, František Skovajsa) a napokon kronika udalostí obsahujúca nekrológy za historikmi, ktorí nás v poslednom čase opustili, resp. zdravice jubilantom.

Za počin vydávať nový historický časopis možno Dr. Hrnkovi, Dr. Bobákovi a ďalším, ktorí sa o vznik prvého čísla zaslúžili, len poďakovať a oceniť ho. A samozrejme dúfať, že časopis sa v tejto nepriaznivej dobe sa udrží a každé svoje číslo naplní kvalitnými príspevkami, ktoré prehĺbia a obohatia naše poznanie.

Martin Lacko