Výbuch prišiel po tom, ako ukrajinská vláda konsenzuálne poprela názor NATO a USA, že sa pomýlila a nesprávne odpálila raketu na územie jedného zo svojich najväčších podporovateľov, pričom zabila dvoch ľudí. Bolo by šľachetné chybu otvorene priznať a prejaviť ľútosť a incident by sa Ukrajine pravdepodobne nevyčítal. Koniec koncov, je to ona, kto čelí invázii, a incidenty s priateľskou paľbou sa stávajú v presýtenom divadle aj s najlepšími armádami, dokonca aj so špičkovými dekonfliktnými procesmi, píše Sumantra Maitra pre The American Conservative.

Najzodpovednejšie sa k incidentu zachovalo Poľsko, krajina, ktorú raketa zasiahla. Varšava uviedla, že prebieha vyšetrovanie, a potom zavolala NATO, aby prediskutovala zjavný “útok”. Keď už bolo nepochybné, že úder nebol z Ruska, Poľsko stiahlo svoju žiadosť podľa článku 4.

Približne štrnásť hodín sa však nad euroatlantickým priestorom vznášala hrozba jadrovej vojny. Tvrdenie, že na Poľsko priletela ruská raketa, záviselo od slov osamelého anonymného “vysokého predstaviteľa spravodajských služieb”, ktoré najprv rozšírila agentúra Associated Press a potom lobisti vydávajúci sa za expertov na národnú bezpečnosť. K jej šíreniu bezohľadne prispeli pobaltské štáty a Ukrajina.

Ukrajinský prezident povedal, že nastal čas na seriózne protiopatrenie NATO. Ukrajinský minister zahraničných vecí sa pokúsil o vnútorné dievča-šéfku a povedal, že tvrdenie, že Poľsko bolo zasiahnuté ukrajinskou protivzdušnou obranou, je “konšpiračná teória”. Ukrajinská ministerka zahraničných vecí Lesia Vasylenko na Twitteri napísala: “2 #ruské rakety preleteli ponad #ukrajinské #poľské hranice. Zásahy poľského územia a zatiaľ 2 možné civilné obete. To si vyžaduje reakciu @NATO podľa článku 5. Je to tak?” Potom, keď sa tento príbeh v reálnom čase zrútil, opäť tweetovala: “Toto je vina #ruska! Keby sa #putin včera nezbláznil s raketovou sprchou nad #Ukrajinou, nebolo by žiadnych zásahov. V #Kyjeve, #Charkove alebo #Przewodowe”.

BBC informovala: “Pobaltské štáty na frontovej línii s Ruskom rýchlo vyzvali na kolektívnu obranu NATO. Litovský prezident Gitanas Nauseda vyhlásil na Twitteri: “Treba brániť každý centimeter územia NATO!” Iní uviedli, že tento incident je dôvodom na ešte väčšiu vojenskú podporu Ukrajiny. Lotyšský minister obrany Artis Pabriks navrhol, že NATO by mohlo poskytnúť viac protivzdušnej obrany Poľsku a “časti územia Ukrajiny”. Kaja Kallasová, estónska premiérka, uviedla, že Západ by mal Ukrajine poskytnúť väčšiu vojenskú, humanitárnu a finančnú podporu.

Jednoducho povedané, celá skupina ľudí vyzvala na priamu vojnu medzi dvoma najväčšími jadrovými mocnosťami, a to všetko pre svoje malicherné lokálne záujmy.

Teraz, keď už existuje zhoda v tom, že išlo o zablúdenú ukrajinskú raketu, sa zdá veľmi nepravdepodobné, že by to ukrajinská vláda a niektorí jej lobisti vo Washingtone nevedeli. Je takmer nemožné si predstaviť, že by líder krajiny vo vojne nedostal od svojho velenia na fronte informácie o trajektórii chybne odpálenej rakety pohraničnej protivzdušnej obrany približne v tom istom čase, keď on a jeho vláda vydávali vyhlásenia o naliehavosti zavedenia kolektívnej obrany NATO.

V reči Washingtonu sa to javí ako jasný prípad úmyselnej “dezinformácie”. Je, úprimne povedané, nepravdepodobné, že by ukrajinská vláda a armáda nevedeli, že vyzývajú na niečo, čo by sa v skutočnosti rovnalo svetovej vojne. Každý rozumný vojenský stratég pozná význam článku 5. Vedia to aj štáty NATO. Mali by to vedieť aj pobaltské štáty. Frustrovaní predstavitelia amerických spravodajských služieb a administratívy, ktorí sa ocitli v pasci svojej predchádzajúcej cirkevnej rétoriky, to vedia aspoň teraz. A predsa.

Stále spornou hádankou v medzinárodných vzťahoch je, či veľké mocnosti ovplyvňujú svoje satelity, alebo či ideologické malé štáty ťahajú (alebo “reťazia”) svojich bezduchých a krátkozrakých dobrodincov. Ako napísal Schumpeter, “nebolo kúta známeho sveta, kde by nejaký záujem nebol údajne ohrozený alebo skutočne napadnutý. Ak to neboli rímske záujmy, boli to záujmy rímskych spojencov…”

Z machiavelistického hľadiska možno pochopiť, prečo ukrajinské vedenie klamalo svetu, aby prinútilo všetkých ostatných bojovať v ich vojne, a to aj s rizikom jadrového vyhladenia. Klamstvo je často účinnejšie ako sila. Fidel Castro sa tiež pokúšal zatiahnuť Sovietov do svojej vojny, ale Sovieti boli dostatočne obozretní a uviazali svojich psov na vodítko.

Dalo by sa očakávať, že racionálne malé štáty budú horlivo strážiť svoj malý vplyv, ktorý majú, namiesto toho, aby podkopávali základné záujmy skupiny, ktorá chráni ich existenciu. Čo teda vysvetľuje pobaltský fanatizmus v súvislosti s rozširovaním NATO alebo brinkmanshipom s Ruskom? Čo vysvetľuje ukrajinský odpor voči akejkoľvek veľkej dohode, až po znepriatelenie si svojich spojencov? Nech by bol výsledok totálnej vojny, o ktorú tak horlivo usilujú, akýkoľvek, ako neporušený štátny útvar by ju aj tak neprežili. Čo sa teda deje? Potenciálne existujú dve príčiny, ktoré sa v žiadnom prípade nevylučujú a možno sa navzájom prelínajú.

Po prvé, ide o ideologickú príčinu. Z historického hľadiska je často správna jednoduchá hypotéza. Ale po druhé – a tu sa to komplikuje – čím väčšia je aliancia, tým obmedzenejšie sú možnosti výberu hegemóna. Rozširovanie NATO upevňuje liberálno-internacionalistickú ortodoxiu a znásobuje imperiálnu, sebestačnú a rozširujúcu sa byrokraciu, čo sťažuje hegemónovi, akým sú USA, konať vo vlastnom záujme na rozdiel od záujmov skupiny. Žiadna veľmoc alebo impérium v dejinách sa nedostalo do takejto pasce vlastnej ideologickej nadsádzky. Fenrir je v tomto prípade nielen spútaný, ale pristúpil aj k vlastnej kastrácii.

NATO neurobilo a neurobí nič bez súhlasu Washingtonu, ale táto epizóda predstavuje príležitosť na zamyslenie a prehodnotenie niektorých periférnych aliančných záväzkov a rizika následnej eskalačnej špirály. Nabudúce by svet nemusel mať také šťastie.