„Opustil nás vzácny človek, formujúca osobnosť slovenského divadla. Odchádza rozhľadený a pokorný divadelník s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom,“ skonštatovala Pažítková.
Peter Mikulík sa narodil 10. júna 1941 v Trenčíne. Jeho manželkou bola herečka Zuzana Kocúriková. Bol bratom zosnulého herca Pavla Mikulíka.
Peter Mikulík patril medzi najrenomovanejších slovenských divadelných a televíznych režisérov. Jeho rukopis nesú desiatky hier a inscenácií, ktoré režíroval v SND a v Slovenskej televízii. Bol dvorným režisérom Júliusa Satinského a Milana Lasicu.
Mikulík pôsobil aj ako pedagóg na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V rokoch 2011 až 2014 bol dekanom fakulty.
Profil zosnulého režiséra a pedagóga Petra Mikulíka
Vo veku 84 rokov zomrel v sobotu ráno renomovaný slovenský režisér a pedagóg Peter Mikulík. Pre TASR to potvrdila tlačová tajomníčka Slovenského národného divadla Izabela Pažítková.
Patril medzi špičku slovenských divadelných a televíznych režisérov. Rukopis Petra Mikulíka nesú desiatky hier a inscenácií, ktoré režíroval v Slovenskom národnom divadle (SND) a v Slovenskej televízii, bol dvorným režisérom hercov Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Svoje majstrovstvo dlhé roky odovzdával ako pedagóg Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V roku 2022 mu prezidentka SR udelila štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
TASR v tejto súvislosti prináša profil zosnulého umelca, manžela herečky Zuzany Kocúrikovej a staršieho brata už skôr zosnulého herca Pavla Mikulíka.
Peter Mikulík sa narodil 10. júna 1941 v Trenčíne. Herecké skúsenosti získaval od detstva ako člen Detskej rozhlasovej dramatickej družiny, kde vytvoril množstvo postáv v rozhlasových hrách.
Prvú filmovú príležitosť mu dal v roku 1954 režisér Andrej Lettrich vo filme Drevená dedina. V tomto roku sa zrodilo aj priateľstvo Petra Mikulíka s budúcim hercom Júliusom Satinským, keď sa stretávali v bratislavskom Pionierskom paláci. Najskôr bol každý členom iného krúžku – Mikulík stolárskeho a Satinský botanického, ale neskôr spolu prešli do krúžku dramatického. Milana Lasicu prizvali až v roku 1958 po jeho víťazstve v recitačnej súťaži Hviezdoslavov Kubín v Dolnom Kubíne, kde sa Lasica spriatelil so Satinským a vznikla budúca legendárna dvojica.
Peter Mikulík chcel byť pôvodne hercom. Na prijímacích skúškach však neuspel, pretože už v tom čase nosil okuliare a nedovidel na fotografiu, z ktorej mal na vyzvanie jedného člena komisie pomenovať alebo spočítať ľudí, ktorí sa na nej nachádzali. Išiel teda na prijímacie skúšky na réžiu, pretože ako pobavene hovoril, „tam mohol byť aj človek s okuliarmi“. V roku 1963 štúdium réžie na VŠMU aj absolvoval.
Spolupráca Mikulík-Satinský-Lasica sa začala už na vysokej škole. Začínali hrou bratov Čapkovcov Lásky hra osudná. Spolu s Ľubomírom Feldekom ju prepísali a vznikla komédia, v ktorej účinkoval aj živý orchester. Hudbu zložil Braňo Hronec a hlavnými protagonistami hry, ktorá sa stretla s úspechom, boli Marián Labuda, Pavol Mikulík a Stano Dančiak.
Peter Mikulík režíroval predstavenia Lasicu a Satinského v bratislavskej Tatra Revue a v roku 1966 ich vystúpenia s názvom Večery pre dvoch, programy v Divadelnom štúdiu (Nečakanie na Godota 1967, Soirée 1968, Radostná správa 1969) a v Štúdiu S (Nikto nie je za dverami, 1982). Popri tom bol tiež hercom (1962 – 1966) a na doskách SND stvárnil napríklad Gaba v hre Hamlet nemá pravdu (1962) a Zimina v Letných hosťoch (1963).
Do kolektívu renomovaných režisérov Činohry SND sa začlenil v polovici šesťdesiatych rokov. Mal rád absurdnú drámu, ale aj svetovú a slovenskú klasiku. Výnimku tvorili dva tituly – Antigona (1971) a Gavalieri (1973), ktoré svojím režijným poňatím zosúladil s myslením a cítením súčasníka.
Svojou režijnou výpoveďou chcel Peter Mikulík postihnúť rozpornosť dnešného sveta. Preto i voľbou predlôh inklinoval k nezjednodušujúcim, viacvrstvovým drámam s komplikovanou kompozíciou. Vidno to v jeho hrách, ako napríklad Moriak (1963), Pán Leonida a reakcia (1965), Tango (1967), Návrat domov (1968), Dom zlomených sŕdc (1971), Brooklynská noc (1979), Sólo pre bicie (hodiny 1972), Horúci zemiak (1985) a v mnohých ďalších.
V roku 2002 získal výročnú cenu Literárneho fondu za hru Krajčírky (Jean-Claude Grumberg). Zo súčasného repertoáru Činohry SND režíroval komédiu Pamäť vody od dramatičky Shelagh Stephensonovej a slávnu Shakespearovu komédiu Skrotenie zlej ženy.
Za filmovú kameru sa postavil v roku 1965, keď natočil komédiu Stratený list. V ďalších rokoch režíroval popri divadle aj televízne inscenácie. Boli to napríklad Žena z antisveta (1969), Elektra (1978), Ťaví zadok (1979), Thibaultovci (1982), Radosť žiť (1983), Ideálny manžel (1985), Štúrovci (1991), Jahňa chudobného (1992) alebo Na konci hry (2002).
Režisér Peter Mikulík stál pri zrode Malej scény v Bratislave. V roku 1968 sa vrátil na pôdu VŠMU ako pedagóg, ale z politických dôvodov sa musel zo školy stiahnuť. Na pôdu VŠMU sa vrátil v roku 1989 – v rokoch 2011 až 2014 bol dekanom divadelnej fakulty.
Jeho zásluhou vznikol medzinárodný festival divadelných škôl Istropolitana. Neskôr stál pri zrode divadelnej prehliadky popredných českých a slovenských divadelných scén bývalého Československa s názvom Trialog. Ako šéf Činohry SND sa pričinil o kontinuitu a cieľavedome omladil divadelný súbor.
Peter Mikulík a jeho manželka, herečka Zuzana Kocúriková, vychovali dcéru Katarínu, ktorá vyštudovala divadelnú dramaturgiu.
Hlavné správy sú nezávislý hlavný denník, ktorý neustúpi tlaku ani záujmovým skupinám. Najnovšie správy, horúce správy aj správy zo sveta – každý deň, bez kompromisov.
Môj profil 
Predplatné
