Václav druhý – svätý? Mýtus o buričovi proti totalite

Bratislava 7. októbra 2016 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

História nás učí, že všetkého veľa škodí – aj apoteóz diktátorov, aj posmrtných adorácií tzv. osloboditeľov. Pretože čas podrobí kritike všetky umelé božstvá

Stovky televíznych programov, rozhovory, články v novinách a oslavné ódy na Václava Havla pri príležitosti jeho nedožitých 80-tich narodenín pomaly doznievajú. Priemerný pisateľ absurdných drám a podpriemerný politik sa dočkal ocenenia ako doteraz žiaden česko-slovenský a český prezident, vari okrem tatíčka Masaryka. Pomenované sú po ňom lavičky v parku, ruzyňské letisko, námestie v Prahe a knižnica, v ktorej nájdete všetko o živote a diele ikony českého prezidentstva. Keď umrel pred piatimi rokmi ohlas na jeho skon prekryl vo svete už iba chýr o smrti diktátora Kim Čong-ila, ktorý predstihol správy o trúchliacom českom národe nielen väčšími potokmi sĺz za milovaným vodcom, ale aj dĺžkou predpísaného smútku. Po smrti Stalina tiež plakal celý socialistický tábor. Neskôr sa ukázalo, že tento štátom a médiami koordinovaný plač bol planý a slzy plačiek vyšli navnivoč.

Doba potrebovala kult hrdinu
Bývalý disident a prvý ponovembrový prezident si užil slávy aj počas života, či už ako prominentný väzeň, alebo ako osloboditeľ národa spod tyranie. Doba potrebovala hrdinu, symbol nežnej revolúcie a našla ho dávno predtým, ako sa začal rúcať starý poriadok. Vedúca skupina Charty 77 vyzbrojená kapitalistickou valutou na boj s komunistickým systémom si ho zvolila za lídra v spolupráci s KGB a ŠtB. To sú fakty, o ktorých sa v súčasných komentároch písať nepatrí, ale bolo by hlúposťou na ne zabúdať.

Václav Havel už ako poprevratový prezident v prejave pred Kongresom Spojených štátov o svojom zvolení povedal: „Keď ma 10. decembra 1989 môj priateľ, herec Jiří Bartoška navrhol na veľkom mítingu v Prahe v mene Občianskeho fóra do úradu prezidenta republiky, považoval som za vylúčené, že ma náš parlament, zdedený po predchádzajúcom režime, môže do tohto úradu zvoliť.“ Bolo to hrdinovo prvé verejné klamstvo, lebo vedel, že sa stane prezidentom Československej socialistickej republiky po jednomyseľnom zvolení komunistickým parlamentom. Vedel to, veď mal po ruke vyjednávača a sprostredkovateľa tejto „slobodnej voľby“, komunistického predáka Mariána Čalfu. Dohoda o odovzdaní moci bola uzavretá a dodržaná do bodky. Po obsadení Hradčian Havlom a „šľachtou“ Charty 77 sa komunista Čalfa stal predsedom prvej porevolučnej vlády národného porozumenia. „Bremeno moci“ pripadlo svätuškárskemu Havlovi: „Preto som sa odhodlal aj ja – po dlhom vzdorovaní – prevziať neskôr na seba bremeno politickej zodpovednosti.“

O pozadí zamatového prevzatia moci v Československu a hviezdnej kariére undergroundového dramatika by sa toho dalo napísať oveľa viac, možno sa však o pozadí dobýjania Hradčian havlovcami dozvedieť aspoň zo svedectiev o tajných dohodách medzi Havlom a Rudolfom Hegenbartom, vedúcim 13. oddelenia ÚV KSČ, ako aj z materiálov chartistu Petra Cibulku a politického väzňa Jiřího Wolfa. Havlov bývalý chartistický kolega a neúprosný kritik Wolf napísal: „Celá Havlova banda dostala potom od neho korytá. Skutoční bojovníci proti totalite nedostali po roku 1989 nič!“

Kult veľkého humanistu
Nespočetné citácie článkov a výroky českých autorov sú v príkrom rozpore s jeho kultom veľkého humanistu. Napríklad, nikdy sa v dokumentoch o Havlovi neobjavia úprimné slová Terezy Spencerovej: „Čo v skutočnosti pre Českú republiku znamenal Václav Havel, hádam niekedy posúdia historici. My by sme dnes nemali byť pokrytci. Lebo zaslepení a snaživí hlupáci si pre svoj pocit spokojnosti a alibizmus vytvárajú nové mýty.“

Havlovský mýtus buriča proti totalite a najväčšieho českého humanistu utrpel prvé vážne trhliny, keď dal v roku 1990 takmer vyprázdniť väznice vyhlásením amnestie pre 23-tisíc väzňov, z ktorých sa mnohí po prepustení z väzby dopustili ohavných vrážd a lúpeží. Bola to chyba pomýleného vizionára, alebo jednoducho hlúposť? S jeho humanistickou vizionárskou esejou Moc bezmocných kontrastuje aj jeho obhajoba agresie v prípade neľudského bombardovania Juhoslávie vojskami NATO, po ktorom boli medzi civilnými obeťami aj stovky detí. Za slová „… nálety, bomby nie sú vyvolané hmotným záujmom – ich povaha je výlučne humanitárna,“ by sa mal červenať od hanby aj krčmový odroň, nieto ešte prezident tzv. demokratického štátu. Svoje zásadné postoje k „humanitárnemu bombardovaniu“ Havel nezmenil ani ako politický dôchodca, keď v rámci bezletovej zóny plných 128 dní bombardovali Líbyu.

Českou ikonou by mal byť skôr celoživotný disident, nedocenený pesničkár a básnik Karel Kryl s jeho skvelými nadčasovými textami: „Demokracia dozrieva do žalúdočných vredov, bez poctivosti, bez práva a hlavne bez ohľadov, a je to mýlka súkromná, azda z optického klamu, že miesto srdca brucho má a miesto duše tlamu.“

Ľudovít Števko