Prvý prípad

Bicyklisti na chodníku – informáciu mám od priateľa z Viedne

V jednom z viedenských predmestí som bol na prechádzke. Predo mnou kráčal po relatívne úzkom chodníku starší, zrejme manželský pár. Muž kráčal veľmi ťažko a kríval. Jednou rukou sa opieral o palicu a druhou bol zavesený pod pazuchou svojej partnerky. Odrazu po tom istom chodníku sa oproti páru blížili na bicykloch traja výrastkovia, asi štrnásťroční. Hnali sa divoko akoby chodník patril len im a nie chodcom.

Stará pani sa postavila v ochrannej póze pred svojho muža a zvolala: “Toto je chodník pre chodcov, bicykle tu nemajú čo hľadať.“ Jeden z výrastkov drzo zvrieskol: „Drž hubu, stará. Buď rada, že sme ti neprešli cez nohu.“ Potom niečo povedal po turecky svojím dvom kamarátom a ukázal rukou smerom k žene. Všetci traja sa výsmešne rozhrehotali a o chvíľu zahli za roh.

Priateľovi som povedal, že podobné scény poznám aj ja z viacerých nemeckých miest.

Druhý prípad 

Mladý Turek ide na aute vysokou rýchlosťou – udalosť mi porozprával známy z Linzu

Odohralo  sa to v Linzi, v jednej štvrti, kde je veľa detí i študentov. Sú tam až tri školy a niekoľko detských škôlok. Platilo tam jasné ohraničenie rýchlosti pre autá – maximálne 30 kilometrov za hodinu. Môj známy sedel v aute a čakal na manželku, aby ju vyzdvihol pred školou, kde bola učiteľkou a v skoré poobedie jej končilo vyučovanie.

Oproti nemu bola detská škôlka a na druhej strane, kde parkoval, bola Grundschule (základná škola), odkiaľ mala prísť jeho manželka. Vedľa školy niekoľkí robotníci na lešení renovovali dvojposchodovú budovu.

Na chodníku pred budovou postával asi 10-ročný turecký žiak s taškou na chrbte. Zrejme čakal, že ho niekto príde odviezť autom. Odrazu sa blížil veľkou rýchlosťou čierny Mercedes, určite aspoň stovkou. Zabrzdil dobrých 20 metrov za žiakom tak prudko, že pneumatiky vydali pritom ohlušujúci piskot. Prv  ako vodič zaradil spiatočku, aby sa k chlapcovi vrátil, tak jeden z robotníkov na lešení zvolal: „Povedz tvojmu bratovi, či otcovi, že tu platí obmedzenie rýchlosti.“

V nasledovnom momente sa objavila v stiahnutom okne na predných dverách Mercedesa hlava domnelého brata, asi 25-ročného Turka, s bradou a dopoly vyholenou hlavou a hneď začal muža na lešení zasypávať hrubými hlasnými nadávkami. Až keď muž Turkovi hrozil, že zavolá políciu, tak ten vtiahol svojho malého brata do auta, ukázal robotníkovi na lešení vztýčený prostredník, zakričal mu ešte jednu hnusnú nadávku, šliapol na plyn a uháňal odtiaľ opäť prehnane vysokou rýchlosťou preč.

Tretí prípad – o ňom som sa dozvedel od spriatelenej nemeckej žurnalistky, keď sme pred troma dňami spolu telefonovali

Tri turecké veľkorodiny na parkovisku v Stuttgarte

Žurnalistka sedela vo svojom zaparkovnom aute a čakala na priateľku. Bolo skoré predpoludnie a neveľké parkovisko bolo z veľkej časti pokryté mlákami po nočnom výdatnom lejaku. V strede, kde bolo sucho, stáli tri autá s naplno otvorenými dverami a z nich zaznievala hlasná turecká muzika. Dospelí stáli v skupine a hlasno diskutovali a ich osem detí pobehovalo okolo nich. Odrazu sa k ním blížil starší muž so psom a chcel pomedzi nich prejsť, lebo to bolo jediné miesto, kade sa dalo prejsť suchou nohou na druhú stranu parkoviska. Dospelých a ani ich deti ani len nenapadlo urobiť mu trochu miesta, aby mohol prejsť. Čo bolo ale horšie, rozdivočené turecké deti začali do psa strkať a pichať ho paličkami. Ich rodičia sa na tom viditeľne bavili.

Ustráchaný muž sa nebránil proti ich vyčíňaniu ani slovom a plný strachu sa obrátil a cez mláky všetkých Turkov radšej zďaleka obišiel a zrýchleným krokom sa ponáhľal preč.

To sú tri prípady z nespočetných podobných prípadov, aké sa každodenne odohrávajú vo veľkomestách Nemecka, Rakúska, Francúzska a inde. Jediný možný uzáver je ten, že ak už Turci, ktorí žijú dlho na Západe, ukazujú na takýchto, v podstate banálnych situáciách, že nedokážu a či nechcú nažívať s domácim obyvateľstvom v pokoji a harmónii, tak to jednoznačne dokazuje, že integrácia utečencov i Turkov je nemožná a vylúčená.

Integrovať možno z nich len nepatrný zlomok. To sú tí, ktorí plne rešpektujú našu kultúru a ju aj prijímajú.