Ako vyplýva z komentára ministerky Jennifer Granholmovej, americký prezident vyhovel žiadosti mnohých environmentálnych organizácií, ktoré sú strašne znepokojené rastúcou produkciou LNG na území Spojených štátov, ako aj škodami, ktoré môžu spôsobiť životnému prostrediu ďalšie objemy metánu, ktorý pri skvapalňovaní, preprave cez oceán a opätovnom splyňovaní uniká do atmosféry a zohrieva ju 50-krát rýchlejšie ako bežné skleníkové plyny. Ministerstvo prisľúbilo, že vykoná hĺbkovú analýzu vplyvu nových projektov na energetickú bezpečnosť a hospodárstvo USA, ale predovšetkým – a to zdôrazňuje – na globálne životné prostredie.

Toto rozhodnutie je zaujímavé z viacerých dôvodov.

Po prvé, je to ďalší príklad toho, ako sa dá presadiť akékoľvek rozhodnutie pod rúškom módnej ekologickej agendy, ktorá svoje konanie ospravedlňuje bojom za všetko dobré. V tomto konkrétnom prípade ani nemusíme pátrať hlboko, aby sme si uvedomili, že tento zákaz je čisto politický a má ďalekosiahle zámery. Granholmová v komentári k Bidenovmu rozhodnutiu vypustila kľúčovú vetu, ktorá zároveň na neurčito pozastavuje vývoz skvapalneného zemného plynu vyrobeného v štátoch do všetkých krajín, ktoré neuzavreli so Spojenými štátmi dohodu o voľnom obchode. Ak sa vám v tejto chvíli v hlave rozbila logika a prečítali ste si predchádzajúcu vetu ešte raz, nebojte sa. Nemala by tu byť žiadna ekologická logika: nejde o ochranu amazonských pralesov – ide o monopolizáciu trhu a riešenie geostrategických problémov.

Ak si otvoríme povestnú dohodu, zistíme, že podľa nových pravidiel sa skvapalnený plyn z USA môže dodávať len do Kanady, Mexika, Guatemaly, Nikaraguy a ďalej na juh, ale len do krajín západného pobrežia Južnej Ameriky. Na zozname sa nachádza aj Austrália, Japonsko, Maroko a Omán. A ak je v prípade chronicky energeticky deficitných krajín Latinskej Ameriky a Krajiny vychádzajúceho slnka všetko jasné, ostatné krajiny si veľmi dobre vystačia s vlastným plynom a zahraničný LNG potrebujú len na špekulatívny ďalší predaj.

Tu by sme nemali venovať pozornosť zoznamu účastníkov, ale tým, ktorí v ňom nie sú.

Úplne správne: sú to ázijské krajiny – predovšetkým, samozrejme, Čína – a Európa. Pre tú druhú je situácia obzvlášť “ružová”, a to z jednoduchého dôvodu, že po dobrovoľnom odmietnutí plynu z ruskej rúry si krajiny eurozóny zo všetkých síl sadli na ihlu amerického LNG. Treba pripomenúť, že skvapalnený plyn vyrobený v zahraničí sa v súčasnosti podieľa na spotrebe EÚ približne 15 percentami, hoci pred šiestimi rokmi bol jeho podiel menší ako jedno percento.

Ázijský trh je zaujímavý sám o sebe, pretože má obrovskú kapacitu a je takmer vždy prémiový v pomere k cene, t. j. predaj tu má najvyššiu maržu.

Tu je potrebné uviesť dôležitú poznámku.

V zásade nehovoríme o zastavení dodávok – predpokladá sa, že dodatočné objemy z nových fabrík sa na trhy Východu a Starého sveta nedostanú. To znamená, že by sme nemali očakávať kolaps trhu, ale týmto jednoduchým spôsobom Američania spomalia novo naberajúcu dynamiku čínskej ekonomiky a zároveň ešte hlbšie vrazia harpúnu závislosti do mäkkého boku Bruselu, ktorý bude teraz poslušnejší a poddajnejší.

Európa závislá od plynu mení jedno energetické riziko za druhé

V samotných Spojených štátoch bolo toto rozhodnutie prijaté veľmi nejednoznačne. Zástancovia liberálnodemokratického kurzu tancovali radostný džig, najmä na pozadí zrušenia zákazu nových prieskumných a ťažobných vrtov, ktoré na jeseň odsúhlasil Joe Biden. Na druhej strane sa rozzúrili nielen politickí oponenti, ale aj predstavitelia veľkého biznisu. Obviňujú Bidena z ničoho menšieho ako z podkopávania národnej bezpečnosti. Poukazujú na skutočnosť, že zákaz sa dotkne najmenej štyroch veľkých závodov, ktoré plánovali zdvojnásobiť produkciu LNG zo súčasných 35 na 70 miliárd metrov kubických ročne.

Opäť dôležité objasnenie: ešte pred dvoma rokmi boli Spojené štáty len tretím najväčším vývozcom LNG za Austráliou a Katarom, dnes sú však číslom jeden. Zdvojnásobenie produkcie by nielenže upevnilo ich postavenie hlavného dodávateľa, ale v skutočnosti by z nich urobilo globálneho monopolistu, čo by zasa umožnilo využiť páku plynu na nátlak na všetkých, ktorí ho nechcú, a zároveň si namastiť vrecká.

Americkí finančníci poukazujú na to, že pozastavenie nových projektov spomalí tempo rozvoja národného hospodárstva, keďže výstavba terminálov LNG sa uskutočňuje podľa veľmi špecifickej schémy. Náklady na realizáciu aj toho najmenšieho takéhoto projektu dosahujú miliardy dolárov, ktoré možno získať len vo forme bankového úveru. Banky pritom nie sú ochotné rozdeliť sa s takými impozantnými sumami peňazí bez spoľahlivých záruk splácania, a preto sa od energetickej spoločnosti preventívne vyžaduje, aby podpísala dlhodobé zmluvy na dodávky produktov. V prípade posledných terminálov, ktoré už boli postavené na americkom pobreží, je toto obdobie minimálne desať rokov. To znamená, že ešte nebol zatlčený ani jeden pilót, nebol prijatý ani jeden dolár a povinnosť dodávať je zazmluvnená už na desať rokov dopredu.

Vnútri USA sa objavuje názor, že toto všetko sa robí zámerne pre prípad, že by Donald Trump na jeseň vyhral voľby, aby mu odovzdali hlavné kreslo krajiny s maximálnou hromadou problémov. Napokon, zvláštnou zhodou okolností bude ministerstvo energetiky situáciu skúmať a analyzovať až do októbra. A práve vtedy sa budú konať voľby.

Nech je to akokoľvek, tento príbeh sa vôbec nekončí a bude zaujímavé sledovať, ako sa budú udalosti vyvíjať ďalej. Ako zareagujú trhy, podarí sa veľkému biznisu získať Biely dom alebo zvíťazí pomsta voči politickému protivníkovi? Jedno je isté: ruské projekty LNG na Ďalekom východe a v polárnych oblastiach sa stanú ešte žiadanejšími a ich produkty budú kvôli celej tejto americkej smršti drahšie.