Môj profil 
Predplatné
Počas vlády šacha Pahlavího bol Irán jedným z kľúčových amerických spojencov. Washington vtedy dokonca pomohol Teheránu odštartovať vlastný jadrový program, keď mu poskytol reaktor a vysoko obohatený urán.
Revolúcia, ktorou sa k moci dostalo konzervatívne šiitské duchovenstvo, znamenala prerod tohto spojenectva v otvorené nepriateľstvo. Nový iránsky teokratický režim začal nazývať Spojené štáty “veľkým satanom”. Washington ukončil s Teheránom diplomatické styky, ktoré sú prerušené dodnes, a uvalil naň ekonomické sankcie.
V roku 1982 Američania vyradili Irak zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus, aby mohli podporiť režim Saddáma Hussajna vo vojne proti Iránu. O dva roky neskôr USA na tento zoznam zaradili Irán.
Ďalšie roky sa niesli v znamení vzájomnej nevraživosti, no až na niekoľko výnimiek, akým bolo napríklad zostrelenie iránskeho civilného lietadla americkým krížnikom v roku 1988, bol iránsko-americký vzťah pomerne stabilný.
Predstavitelia administratívy Georga Busha (amerického prezidenta v rokoch 1989-1993) viackrát naznačili možnosť ústupkov voči Iránu, k čomu však nikdy nedošlo. Administratíva Billa Clintona (prezidenta USA v rokoch 1993-2001) zaujala naopak voči Iránu tvrdší postoj a uvalila naň totálne obchodné embargo.
Blízky východ sa počas vlády nasledujúceho amerického prezidenta Georga W. Busha (2001-2009) stal jedným z ťažísk americkej zahraničnej politiky. Vo svojom prejave z roku 2002 Bush označil Irán spoločne s Irakom a Severnou Kóreou za krajiny, ktoré tvoria tzv. “os zla”. V ďalších rokoch však boli americkou prioritou vojny v Iraku a Afganistane.
V Iráne vtedy vládol fundamentalistický režim prezidenta Mahmuda Ahmadínedžáda, za ktorého pokračoval rozvoj iránskeho jadrového programu. V roku 2007 vtedajší šéf iránskej diplomacie vyjadril pripravenosť rokovať s Washingtonom.
Rozhovory medzi oboma stranami sa začali ešte za administratívy George W. Busha, skutočný prelom však nastal až po iránskych prezidentských voľbách v roku 2013, ktoré vyhral umiernený Hassan Rúhání. O dva roky neskôr sa Američanom spoločne s piatimi stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN, Nemeckom a Európskou úniou podarilo dohodnúť jadrovú dohodu, v ktorej sa zaviazali zrušiť sankcie výmenou za zastavenie jadrového programu.
Niekdajšia americká diplomatka Wendy Shermanová, ktorá sa rokovaní zúčastnila, v článku pre časopis Foreign Affairs o tzv. jadrovej dohode z júla 2015 napísala, že “nebola dokonalá, pretože nijaká diplomatická dohoda nie je dokonalá, ale ponúkala najväčšiu istotu, že Irán nikdy nezíska jadrovú zbraň, akú mohli Spojené štáty dostať”.
V roku 2018 súčasný americký prezident Donald Trump od dohody jednostranne odstúpil a znovu zaviedol voči Iránu sankcie. Odvtedy sa vzájomné vzťahy opäť zhoršujú.
Iránci v júni minulého roku uviedli, že nad svojím územím zostrelili americký dron. V septembri Washington obvinil Teherán z útoku na saudskoarabskú ropnú infraštruktúru. V decembri 2018 Iráncami podporované milície obkľúčili budovu amerického veľvyslanectva. To mnohým pripomenulo podobnú udalosť z novembra 1979, keď Iránci vnikli do amerického veľvyslanectva v Teheráne a zajali 52 jeho pracovníkov. Prepustili ich až v januári 1981, iba niekoľko minút po nástupe prezidenta USA Ronalda Reagana.
.jpg)
.JPG)
