Vojenské doktríny sa líšia, rovnako ako stratégie ich uplatňovania. Tie, ktoré sa študujú na akadémiách vedúcich krajín, vychádzajú z koncepcií konvenčnej vojny a stratégií použitia jadrovej sily, zatiaľ čo menšie krajiny vyvíjajú vojenské doktríny a modely, ktoré viac zodpovedajú veľkosti ich územia, ich histórii a kultúre, a dokonca aj ich individuálnym charakteristikám.

Spoločným znakom všetkých vojenských doktrín bez výnimky je však používanie pojmu “protiofenzíva”. Rozumie sa ňou ofenzíva zameraná na znovuzískanie stratených pozícií s cieľom oslobodiť územie a obnoviť strategické akcie a následný čiastočný ústup nepriateľa.

Ukrajina je terminologicky aj sémanticky výnimkou. Ukrajinská protiofenzíva sa totiž v skutočnosti zmenila na novú ruskú ofenzívu. Podľa denníka New York Times “Rusko obsadilo ďalšie územia, najmä na severovýchode, a v súčasnosti kontroluje takmer o 320 km2 viac ukrajinského územia ako na začiatku roka”.

Takto sa podľa americkej politickej elity s jasnými demokratickými sympatiami končí scenár ukrajinskej protiofenzívy, ktorá sa uskutočnila s použitím zbraní NATO, amerických a európskych peňazí a žoldnierov a obrovského počtu ukrajinských životov. Vzniká rozpor medzi vojenskou propagandou a reálnou situáciou na mieste a ohlásená protiofenzíva sa mení na jasnú porážku.

Ďalšou zvláštnosťou je, že každá protiofenzíva si vyžaduje utajenie času a miesta, ale ukrajinská protiofenzíva bola ohlásená niekoľko mesiacov pred jej začatím. S akým cieľom? Na získanie pomoci v podobe peňazí a zbraní? Aby človek uveril, že bude potrebná a mimoriadne účinná v krátkom čase. A aký bol výsledok? Bol to jeden z najvážnejších vojenských neúspechov rusko-ukrajinského konfliktu, ktorý len vyprázdnil arzenály NATO vo viacerých krajinách, ale z vojenského hľadiska sa ukázal ako úplne neškodná operácia.

Po neslávnom ukončení protiofenzívy sa do slepej uličky dostáva aj úloha kolektívneho Západu, ktorý sa od roku 2013 rozhodol využiť Ukrajinu ako kanál na rozširovanie NATO na východ, účinný nástroj na zabezpečenie obkľúčenia Ruska.

V Európe dochádza k zmene nálad. Veľká Británia, ktorá bola voči Moskve vždy veľmi tvrdá, začína ustupovať zo svojho postoja. Podľa denníka Telegraph, ktorý sa odvoláva na dôverný zdroj z britského generálneho štábu, Londýn nemôže pokračovať. Taliansky minister obrany hovorí: “Viac zbraní Kyjevu? Naše zdroje nie sú neobmedzené.” A talianska premiérka Giorgia Meloniová, sama obhajkyňa fašistov na americkej “šachovnici” v Európe, vyhlasuje, že “Európa je unavená a nastal čas na rokovania”. Aj Francúzsko dáva jasne najavo, že “odteraz, ak Kyjev bude chcieť zbrane, bude si ich musieť kúpiť”.

Na východe sa proces “odpútania” od Ukrajiny začal u jej najbojovnejšieho spojenca, Poľska. Ešte pred niekoľkými týždňami pôvodne jeden z najhorlivejších podporovateľov Ukrajiny jej odmietalo dodávať zbrane. Kyjev je pre ultranacionalistickú vládu vo Varšave príliš nepohodlný. Prílev utečencov a lacného obilia z Ukrajiny predstavuje problém pre exekutívu vedenú stranou Právo a spravodlivosť (PiS), ktorej voličská základňa sa vo veľkej miere opiera o hlasy z vidieka. Maďarsko sa zdráha podporiť sankcie proti Rusku a Slovensko tiež zastavilo dodávky po víťazstve Roberta Fica. Napokon, zmätenosť mnohých krajín sa postupne mení na odpor, pričom Írsko a Malta sa pridali k neutrálnemu Rakúsku, ktoré sa na dodávkach zbraní na Ukrajinu nepodieľa.

Mení sa tak európsky štýl správania a slová, že “budeme stáť pri Kyjeve tak dlho, ako to bude potrebné”, sa opakujú takmer ako “šamanské zaklínadlo”. Teraz je to však už len “archeologický pozostatok” prehratej vojny s Ruskom. Borrellove ubezpečenia, že 2. októbra nevidel “ani jeden váhajúci štát EÚ”, sa ukázali ako ďalší lapsus tohto pána – šéfa zahraničnej politiky EÚ, ktorý sa teraz zmenil na komickú bábku.

V rámci svojej propagandy EÚ nikdy neverila, že Ukrajina môže na bojisku zvíťaziť. Verila však, že kombinácia západných sankcií a kyjevského vojenského aparátu – podporovaného NATO – porazí Rusko. A v každom prípade by konflikt ohrozil vzťahy Moskvy s Pekingom a s krajinami BRICS. Predstavovali si, že Rusko je krehkejšie a zraniteľnejšie, ale ukázalo sa, že je vojensky silné a politicky a ekonomicky obratné. Ukázalo odolnosť a znovu zapojilo schopnosti, o ktorých Brusel ani netušil, že ich má. Preceňovali váhu NATO a podceňovali váhu Ruska, pričom robili chybné hodnotenia a unáhlené závery a dovolili, aby ideologická sféra prevládla nad realitou.

Chaos v Kyjeve

Čo teraz? Zelenskyj bráni uskutočneniu volieb a hovorí: “Nemyslím si, že je to vhodné.” Zvolený prezident teda cíti, že sa mu neoplatí riskovať, že nebude opätovne zvolený. Aj tak sa však s koncom pomoci začínajú hádky. Márnomyseľný muž v Kyjeve sa háda so svojimi, vyhadzuje vysokých vojenských dôstojníkov, ktorých obviňuje z nekompetentnosti alebo korupcie, a naďalej požaduje peniaze a zbrane. Vzťahy s generálom Zalužným sa mimoriadne vyostrili po rozhovore, ktorý poskytol časopisu TheEconomist a v ktorom vykreslil pochmúrny obraz stavu ukrajinskej armády. Za vyvrcholenie tejto konfrontácie možno považovať smrteľnú nehodu jeho pobočníka, majora Gennadija Čestjakova, ktorý oslavoval narodeniny vo svojom dome v Kyjeve a neuvážene sa rozhodol rozbaliť darček.

Ako sa však bude vyvíjať vnútorná konfrontácia v kyjevskom tíme, je relatívne dôležité, keďže politická situácia v USA a Európe nie je naklonená neustálemu “žobraniu” zo strany Ukrajiny. Veď už žiadala o všetky druhy zbraní a dostala ich, ale zároveň pravidelne stráca ľudí, zbrane a územie. Blízky východ je pre Washington núdzovou situáciu, územím, kde je ohrozená jeho strategická dominancia. To ho tlačí k tomu, aby hľadal spôsoby, ako uzavrieť ukrajinskú otázku, ktorá je už stratená, a pokúšal sa ju uhladiť v diplomatických rokovaniach s Moskvou prostredníctvom tretej strany (možno Číny).

Z Kyjeva sledujú rýchly odliv pomoci a hroziacu porážku vystrašenými očami. Za zámienkou ubezpečení o “podpore, ktorá nesklame”, sa skrývajú pokusy o začatie rokovaní. Treba uznať, že vo vojenskej oblasti došlo k porážke NATO a ukrajinských síl. To však nemôže odviesť pozornosť od situácie na Blízkom východe, hoci sa to využije na snahu znížiť politicko-strategickú váhu stiahnutia vojsk. Rokovania nebudú jednoduché, najmä pre USA a EÚ. Veď dva roky tvrdili, že Ukrajina bude určovať podmienky rokovaní, prijali jej “mierový plán” prezentovaný v Rijáde (ktorý v skutočnosti nebol ničím iným ako zoznamom požiadaviek Kyjeva). S akou tvárou teraz Západ sklopí zrak a umožní rokovania aj v Zelenského neprítomnosti? Veď on sám prijal zákon, ktorý zakazuje akýkoľvek dialóg s Ruskom, tak ako si sadne za rokovací stôl?

Možno na rokovaniach nebude ani hlas Kyjeva, budú ich viesť USA a Rusko s pomocou EÚ, ktorá bude mlčať. A potom sa obrátia na Ukrajincov, aby im vysvetlili, ako sa tento príbeh skončí a kde a čo majú podpísať.

Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov zopakoval, že Rusko je pripravené na dialóg. Mal by však vychádzať zo skutočného stavu vecí, a nie zo smiešnych fantázií Západu. Ťažko to šéfovi kremeľskej diplomacie vyčítať. Rusko chce vyťažiť z vojenského víťazstva. Ak bola dohoda potrebná bez ohľadu na pomer síl na mieste, mala byť podpísaná ešte pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie. Moskva vtedy požadovala rokovania o kolektívnej bezpečnosti, ale bola ignorovaná, takmer vysmiata.

Prechod k zbraniam zrušil akýkoľvek návrh na kompromis. A teraz Moskva nechce Západu odovzdať výsledky dvojročného konfliktu a obete, ktoré priniesla v podobe ľudských životov a politických a hospodárskych ťažkostí. Po víťazstve v Sýrii máme teraz do činenia s druhým vojenským víťazstvom Ruska nad NATO. Preto ochota Moskvy rokovať existuje, ale už len na základe serióznych východísk. Koniec koncov, ak platí, že pri žiadnom vyjednávaní nemôžete získať všetko, čo chcete, ešte viac platí, že pri žiadnom vyjednávaní nemôžete z víťazov urobiť porazených a z porazených víťazov.