Kilis 09. decembra 2016 (HSP/DWN/Foto:TASR/AP-Thanassis Stavrakis)
Nálada na turecko-sýrskej hranici sa pre sýrskych utečencov zhoršuje. Turecká populácia sa obáva masového exodu, ktorý by mohol vyviesť ich životy z miery. Požadujú, aby sa štát najprv postaral o svojich vlastných občanov
V prednej časti nemocnice v tureckom pohraničnom meste Kilis reprodukuje mladá ošetrovateľka Tugba Kayová obavy mnohých obyvateľov: “Mám pocit, že nežijem v Turecku,” hovorí s ohľadom na veľký počet sýrskych utečencov, ktorí teraz v Kilis žijú. “Je to, ako by sme boli v Sýrii. Na každom kroku stretávame Sýrčanov.”
Pred občianskou vojnou žilo takmer 100 tisíc ľudí v juhoanatolskom meste päť kilometrov od hraníc so Sýriou. Teraz je v jeho v okolí umiestnených 120.000 Sýrčanov, 34,000 z nich v táboroch.
To doteraz fungovalo pomerne dobre. Ale pretože v regióne Aleppo kvôli útokom zo strany sýrskej armády vznikajú tisíce nových utečencov, ktorí dúfajú, že budú prijatí do Turecka, nálada medzi Turkami sa zásadne zhoršuje. “Život by bol paralyzovaný, keby tu nastal masový exodus,” hovorí Kayová.
“Nezamestnanosť a hlad v tureckej populácii sa zvýšili. Aj nájmy sú neúmerne vyššie,” hovorí Yasar Mavzer. “Štát sa musí najprv postarať o svojich vlastných občanov.” Ľudia z Kilis požadujú, aby boli utečenci umiestnení v bezpečnostnej zóne za hranicami – teda na sýrskej strane.
Mehmet Zeytcioglu to vidí rovnako. “Kilis je malé mesto, nie je schopné pojať toľko ľudí,” povedal obchodník s potravinami. “Mal by im pomôcť Alah.”
Obavy a nespokojnosť miestnych obyvateľov sú “celkom prirodzené ” a vláda ich musí brať vážne, povedal Murat Erdogan, ktorý stojí na čele inštitútu pre migráciu a politický výskum na univerzite Hacettepe v Ankare. Hoci je v oblasti pozitívny vývoj: obchod prekvitá a mnohí obyvatelia našli uplatnenie v utečeneckých táboroch. Ale problémy nemožno prehliadať: “Verejné služby sú opakovane prerušené, trestná činnosť môže vzrásť.” Z celej hranice je počuť opakovane delostreleckú paľbu, čo umocňuje pocit ohrozenia.
Sýrčania, ktorí už prišli do Kilis, sa snažia vybudovať si nový život. Mohammed Hamidi bol vo svojej rodnej Sýrii právnik. S peniazmi, s ktorým ušiel, si prenajal kaviareň. “Od roku 2013 pracujem tu,” tvrdí. “Mnoho Turkov pravidelne prichádza do mojej kaviarne. Komunita nás prijala dobre. Turci s nami zaobchádzajú lepšie ako s Jordáncami a Libanoncami.”
Sabah Al-Aliová žije so svojimi deťmi v Kilis. Je tureckému štátu vďačná, že jej ponúkol ochranu pred násilím. Avšak Sýrčania túžia po návrate do Aleppa. “Žijeme tu, ale necítime sa tu doma,” hovorí matka. “Náš domov je pre nás vzácny. Patríme tam.”