Zaujala nás homília ThDr. Jána Košiara, ktorá odznela v sobotu 18. novembra 2017; prinášame vám ju v plnom znení.

Drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia!

Tohtoročná trnavská novéna v roku stého výročia fatimských zjavení je venovaná rodine, preto je aj namieste aj dnešné evanjelium o svadbe v Káne Galilejskej, ktorá nám približuje túto udalosť. Udalosť svadby, keď dvaja ľudia – muž a žena – si zakladajú rodinu a povedia si svoje áno. A práve od čias tejto svadby v Káne môžeme povedať, že svojou účasťou na svadbe Pán Ježiš povýšil manželstvo, toto Bohom stanovené spoločenstvo muža a ženy, ktoré je povolané stať sa rodinou, na sviatosť. To nám hovorí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi: bod 1601 „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“

Tu vpravo hore, smerom k východu, nájdete fresku, ktorá zobrazuje práve svadbu v Káne Galilejskej. Minule si túto fresku všimli nejakí dvaja cudzinci – turisti a pýtali sa ma, že kto si koho v tej Káne bral. Tak som im musel povedať, čo poviem teraz aj vám: Že to nie je dôležité. Ináč bol by ich mená, evanjelista, sv. Ján zapísal. Čo je teda dôležité v opise tejto udalosti v Káne? No predsa prítomnosť Pána Ježiša Krista medzi ľuďmi. V manželstve, v rodine, v spoločnosti. Spoloč­nosť, ktorá Boha vylučuje zo svojho života, končí vždy zle. V dejinách je na to mnoho príkladov.

Sám Pán Ježiš Kristus, ak ho muž a žena, manžel a manželka chcú mať medzi sebou doma, ich posväcuje  a pomáha v každodenných starostiach. Preto sviatosť manželstva je vlastne prítomnosť Ježiša v každodenných udalostiach, ktoré manželia prežívajú.

Okrem iného aj preto, lebo je obrazom spoločenstva Najsvätejšej Trojice a zároveň jednoty, ktorá je medzi Kristom a Cirkvou. Toto tajomstvo však pochopíme len vtedy, ak prijmeme to, že manželstvo je povolanie, teda nie len kňazstvo a rehoľný život je povolanie, ale aj manželstvo je povolanie kráčať cestou života vo dvojici za Ježišom a k Ježišovi. Je to povolanie viesť toho druhého do večnosti. Toto si snúbenci sľubujú pri prijímaní sviatosti manželstva. A práve toto je aj prvý i posledný dôvod nerozlučiteľnosti manželstva.

Včera bolo 17. novembra. V Bratislave sme mali pietnu spomienku a veniec mučeníkom komunizmu a politickým väzňom položil aj nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier spolu s prezidentom Andrejom Kiskom. Bol to už druhý zahraničný prezident[1], ktorý tak urobil. Ale tu, v Trnave, v ten deň v roku 1989, sa tu okrem novény, určite nič mimoriadne nedialo, ale aj tak, 17. november 1989 je u nás symbol zmeny režimu, a jeden z výdobytkov novembra 1989 je aj ten, že manželstvo stačí uzatvoriť iba raz, kto chce v kostole, stačí v kostole. A matrika – štátny úrad je povinný manželstvo zaregistrovať.

Ja mám k tomu takúto otázku, ktorú som aj položil na rozličných fórach: „Kto dal moc štátnemu súdu rozviesť manželstvo, ktoré bolo uzatvorené v katolíckom kostole ako nerozlučiteľ­né?“ Už desaťročia tu pritom máme zákon, ktorý povoľuje rozvod manželstva. A preto aj my sme v situácii Ježišových súčasníkov, ktorí sa ho pýtajú, či muž smie prepustiť svoju manželku. Čo nám povie Pán Ježiš dnes? „Mojžiš to urobil iba pre tvrdosť vášho srdca, na počiatku to tak nebolo… (Mt 19, 8). Manželstvo a rodina patrí teda k prirodzenému životu od tých čias, keď Boh stvoril človeka ako muža ženu. Tento princíp jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva je základom spoločenského poriadku, v ktorom rodina má nezastupiteľné miesta. „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ A tak už nie sú dvaja, ale jed­no telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.” (Mt 19, 4 – 6). Žiaľ, súčasné zmýšľanie v spo­ločnosti je často v silnej opozícii ku kresťanskému chápaniu manželstva, čo sa týka jeho ne­rozlučiteľnosti.

Hovorím tu, aby bolo jasné, o manželstve a rodine, ktorej základ tvorí jeden muž a jedna žena. Nie o neja­kých alter­natívach dvoch mužov či dvoch žien, ktorí si môžu kúpiť dieťa. To je cesta do Sodomy a Gomory, môžete si doma prečítať ako to dopadlo s ľuďmi, ktorí stratili Boží obraz zo svojej prirodzenosti. A čo po nich ostalo. Mŕtve more. Prečo sa volá mŕtve? Lebo nie je v ňom život. Ani jedna ryba, ani jedna vodná rastlina.

Kardinál Carlo Caffarra, pán dekan[2] ho tu na novéne spomínal, ktorý bol prvým šéfom Pápežského inštitútu pre štúdium manželstva a rodiny, ešte v roku 1980 za pápeža sv. Jána Pavla II., poslal sestre Lucii z Fatimy list, v ktorom ju prosil o modlitby a tá mu takto odpovedala:

„Posledný zápas medzi Pánom a kráľovstvom Satana bude o manželstvo a rodinu. Nebojte sa! Každý, kto sa bude snažiť o posvätnosť manželstva a rodiny bude mať protivníkov a oponentov, lebo toto je rozhodujúca otázka. Potom dodala: Panna Mária už však rozmliaždila hlavu Satana.“ Kardinál Caffarra k tomu hovorí, že rodina je jadro sporu, keďže je nosným pilierom stvorenia. Ak padne tento základový stĺp, zrúti sa celá budova. A toho sme žiaľ svedkami v dnešnej dobe. Práve sa nachádzame v tomto kľúčovom bode a vieme to.“

Nedávno, minulý mesiac, sa v Paríži stretla skupina filozofov a vedcov z kľúčových štátov EÚ, kde prijala Výzvu na obnovu kultúrneho a kresťanského dedičstva Európy.[3] V tomto dokumente signatári výstražne poukazujú, že moderný liberalizmus, ktorý nadobudol takmer náboženský charakter, nakazil ducha Európy nebezpečnou kváziideológiou, ktorá svojím vplyvom vniesla do európskej spoločnosti rozklad a odcudzila ju jej kultúrnemu dedičstvu. Z 36 bodov, ktoré nielen kritizujú súčasnú situáciu v Európe, ale ukazujú aj východiská, sa jeden bod zaoberá aj rodinou: „Manželstvo a rodina sú nezastupiteľne dôležité. Manželstvo je základom ľudskej spoločnosti a bázou harmónie medzi mužom a ženou. Otec a matka majú fundamentálnu úlohu v ľudskej spoločnosti. Manželstvo a deti sú podstatným predpokladom prosperujúceho rozvoja ľudstva. Zo strany rodičov je výchova detí často náročnou obetou a túto obetu musí si spoločnosť primerane uctiť. V plnom rozsahu podporujeme múdru sociálnu politiku, ktorá podnecuje a posilňuje manželstvo, deti a výchovu detí. Spoločnosť, ktorá nevie oceniť rodinu s deťmi, nemá budúcnosť.

Túto Parížsku deklaráciu našiel náš pán prof. František Vnuk a celú ju publikoval v časopise Kultúra.[4]

Nedávno sme mali Dušičky, deň i celý týždeň, keď sme si osobitne spomínali na našich drahých, ktorí nás predišli do večnosti. Ak sme veriaci, nádej nám vždy dávajú slova Pána Ježiša: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.” (Jn 11, 25-26). Iste aj tí, ktorí v Pána Boha a nesmrteľnú dušu človeka neveria, aj takých máme, počas týchto dní si iste našli čas na pietnu spomienku, a s pokorou si pripomenuli pominuteľnosť ľudského života a vedomie toho, že pred majestátom smrti sme si všetci rovní. Dôstojnosť človeka vyžaduje aby bola s úctou vnímaná aj jeho smrť, nech by bola akákoľvek, a rovnako aby bola rešpektovaná aj možnosť dôstojného pochovania tela. A predstavte si, že ani toto sa v našej Slovenskej republike nerešpektuje. Pritom už od čias rímskeho práva existujú pravidlá, písané i nepísané o narábaní s mŕtvym telom, nech by to už bolo telo zločinca, neznámeho, alebo nám blízkeho človeka. Ani Pontský Pilát neodmietol vydať Jozefovi z Arimatey mŕtve telo Pána Ježiša, aby ho pochoval.. A my tu dnes v Bratislave v Inchebe už pol roka máme výstavu mŕtvol. Viacerí, či poslanci, alebo lekári i iní významní ľudia protestovali a nič. Aj malá skupina katolíkov sa bola modliť pred tým výstaviskom Incheba.

Žiaľ, obchod s mŕtvolami tu máme dnes, v roku Pána 2017. Len aby sa nepremenil na obchod so smrťou. Toto je ovocie 17. novembra 1989? Ešte aj obete černovskej tragédie pred 110 rokmi boli dôstojne pochované[5]. A my to tu pol roka trpíme, a tvárime sa že nič, 110 rokov po Černovej, keď v Bratislave, sa stále točí medzinárodný biznis, zarábajúci na vystavovaní mŕtvych, rozpor­covaných a inak preparovaných ľudských tiel. Ich identitu ani nepoznáme, hoci je dosť rozšírené doteraz nevyvrátené podozrenie, že sú to pravdepodobne obete čínskeho komunistického režimu, ktorý ich pripravil nielen o slobodu, o život, o vlastné meno ale i o posmrtnú dôstojnosť [6].

Na Slovensku mnohí z volených i nevolených našich elít hovoria o potrebe nasledovania najmodernejších európskych trendov aj v legislatíve, najmä v oblasti zrovnoprávnia manželstva osôb rovnakého pohlavia. A západné elity nám vyčítajú, že stále nemáme tie registrované partnerstvá, že ešte nemáme ani jednu mešitu. Hlavne, že máme vládnu stratégiu uplatnia rodovej rovnosti na všetkých úrovniach spoločnosti[7].

Naša biskupská konferencia dala k tomu takéto vyjadrenie: “Sme sklamaní z rozhodnutia Vlády SR. Považujeme ho za nesprávne. Toto rozhodnutie nás motivuje k tomu, aby sme ešte intenzívnejšie svedčili o pravej dôstojnosti každej ľudskej osoby a skutočnej rovnosti medzi mužmi a ženami.”[8] A čo sa zmenilo? Páni sa tvária, že nič nepočuli. A v Šaštíne, či v Nitre, kde predsa len páni prídu, lebo majú radi prvé miesta, a namiesto výzvy na obrátenie a presadzovanie kresťanských hodnôt do života slovenskej spoločnosti počujú od slávnost­ného kazateľa, ktorý v priamom prenose dáva za vzor prezidenta 1. republiky Tomáša Gariqua Masaryka, ktorého známym heslom bolo Řím musí byt souzen a odsouzen…[9]

O nejaký čas sa už bude považovať za prejav extrémizmu aj odlišný názor na nejakú ktovie akým chorým mozgom, včerajší slávnostný kazateľ[10] ich nazval „podivnými mičurincami“ vymyslenú teóriu genderizmu, že človek si môže slobodne vybrať, či chce byť muž alebo žena, že nemusí rešpektovať, ako ho Pán Boh stvoril a povolal do života. Človek zabudol, že jeho telo je chrámom Ducha Svä­tého a že to nie je tovar na predaj! Ani živé, ani po smrti, ako to robia v Inchebe.

Prosme našu nebeskú Matku, Pannu Máriu trnavskú, aby nás uchránila, i to, čo tu ešte máme, od moru našej súčasnej spoločnosti, ktorá berie človeku nielen Boha, ale aj jeho vlastnú ľudskú dôstojnosť. Pred narodením, počas života i po smrti.

Prijmime preto medzi seba Ježiša Krista ako tí mladí v Káne Galilejskej. Nielen že im nechý­balo víno, ale vďaka Božej pomoci a vedeniu dokázali slušne žiť celý život. A stačilo tak málo, robiť všetko, čo nám Pán Ježiš hovorí. Ako tí nalievači vína v Káne. Nepochodili zle. Tak aj my, ak chceme zmeniť našu chorú slovenskú spoločnosť, musíme sa pevne držať Ježiša Krista a nenechávať sa opíjať rožkom, ako sa hovorí v našich končinách. Pravda a spravodlivosť nie je na predaj, pravdu a spravodlivosť, postavenú na Kristovi, treba žiť. S Božou pomocou sa to určite dá.

Pán Ježiš ako Boží Syn, teda spoluautor stvorenia všetkých vecí i prírodných zákonov, dokáže všeličo. Len musíme v neho a jemu veriť. A konať. On aj z vody našich ľudských slabostí a nemožností dokáže urobiť víno dobrých a odvážnych životných postojov, aj keď nie okamžite. Preto vždy je dobré mať Pána Ježiša, nielen ako svadobného hosťa,  nablízku. Žiť v jeho prí­tom­nosti a pod ochranou Panny Márie. Generácie, ktoré žili pred nami, nám potvrdzujú, že sa to dá.

[1] Prvý bol v novembri 1994 taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro.
[2] Prof. ThDr. Stanislav Vojtko.
[3] The Paris Statement A Europe We Can Believe. In: https://thetrueeurope.eu/a-europe-we-can-believe-in.
[4] Kultúra, roč. XX. (2017), č. 19, s. 2 –3.
[5] Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa k 110. výročiu černovskej tragédie. http://www.hlavnespravy.sk/homilia-arcibiskupa-cyrila-vasila-k-110-vyrociu-cernovskej-tragedie/1189502.
[6] https://svet.sme.sk/c/20641988/kanadsky-pravnik-v-inchebe-vystavuju-zavrazdenych-vaznov-svedomia.html?ref=av-left.
[7] http://www.gender.gov.sk/wp-content/uploads/2014/11/Akcny-plan-RR_final.pdf; http://www.hlavnespravy.sk/celostatna-strategia-rodovej-rovnosti-schvalena-vlada-jej-dala-zelenu/444847.
[8] https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-kbs/c/reakcia-kbs-na-prijatie-navrhu-celostatnej-strategie-rodovej-rovnosti.
[9] Lukáš Obšitník, Téma: Masaryk a 1. ČSR – druhá strana mince, https://www.postoj.sk/2820/tema-masaryk-a-1-csr-druha-strana-mince.
[10] Prof. ThDr. Jozef Jurko.