Bratislava 30. decembra 2016 (HSP/Foto:TASR-Oliver Ondráš)

30. decembra 1977, teda presne pred tridsiatimi deviatimi rokmi, vydal pápež Pavol VI. dva dokumenty, ktoré sa nezmazateľne zapísali do slovenských dejín: Apoštolské konštitúcie Qui divino a Praescriptionum sacrosancti, ktorými zriadil samostatnú trnavskú arcidiecézu a povýšil ju na metropolitné sídlo pre celé Slovensko. 1100 rokov od zriadenia moravsko-slovenskej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom Metodom, v čase, keď Slovensko nemalo vlastný suverénny štát a svet o ňom nevedel alebo nechcel vedieť, dostali Slováci od hlavy Katolíckej cirkvi neoceniteľný dar – vlastnú samostatnú cirkevnú provinciu ako prejav uznania slovenského národa, jeho duchovnej i politicko-územnej identity a schopnosti samostatne spravovať vlastné cirkevné záležitosti

Samostatná slovenská cirkevná provincia na čele so slovenským arcibiskupom bola dávnou túžbou slovenských katolíkov, ktorá sa s osobitnou intenzitou prejavovala od polovice 19. storočia, ruka v ruke so silnejúcim úsilím o národnú a politickú emancipáciu slovenského národa. Stroskotala však na realite uhorského štátu, odmietajúceho akúkoľvek podobu samostatnej slovenskej existencie.

Vznik Československa priniesol Slovákom nové perspektívy a nádej, že s jeho pomocou sa podarí uskutočniť vytúženú cirkevno-právnu emancipáciu od uhorskej cirkevnej organizácie, ktorá bola o to naliehavejšia, že nové hranice popretínali územia starobylých biskupstiev. Protikatolícke nálady českej spoločnosti a striktný štátny centralizmus a čechoslovakizmus však situáciu veľmi skomplikovali. Československá vláda síce mala záujem o vylúčenie jurisdikcie cudzích biskupov zo štátneho územia a zosúladenie hraníc diecéz so štátnymi hranicami ako prostriedku na upevnenie vnútornej kompaktnosti a suverenity štátu, dlho však odmietala logický dôsledok novej delimitácie – utvorenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, pretože v nej videla zárodok obávanej politickej autonómie Slovenska. Centralistickí politici preto dávali prednosť začleneniu Slovenska do olomouckej cirkevnej provincie a povýšeniu pražského arcibiskupa na „československého prímasa“, ktoré malo posilniť štátno-národnú jednotu československého štátu. Osamostatnenie slovenskej časti ostrihomskej arcidiecézy a erigovanie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie bolo komplikované aj medzinárodnoprávnym aspektom kauzy, najmä otázkou hraničnou, pretože všetky zúčastnené strany vnímali rozdelenie arcidiecézy ako potvrdenie trianonskej štátnej hranice, ktorému sa maďarská vláda i episkopát zo všetkých síl stavali na odpor. Problematickou bola aj dimenzia majetkoprávna, to jest potreba nájsť spôsob rozdelenia rozsiahleho benefičného majetku, ktorý sa nachádzal na oboch stranách hranice. Tieto ťažkosti a opakované krízy vo vzťahoch medzi Prahou a Vatikánom spôsobili, že rámcová zmluva Modus vivendi z roku 1928, ktorá prisľubovala úpravu hraníc diecéz, sa mohla až v roku 1937 skonkretizovať do apoštolskej konštitúcie Ad regiminis ecclesiastici incrementum, ktorá upravovala nové ohraničenie diecéz v súlade so štátnymi hranicami a prisľubovala utvorenie dvoch samostatných slovenských cirkevných provincií: rímskokatolíckej a gréckokatolíckej.

Vytúžený cieľ slovenských katolíkov ležal na dosah ruky, jeho uskutočnenie však zmarili medzinárodnopolitické udalosti a posuny štátnych hraníc v rokoch 1938-1939. Vláda prvej Slovenskej republiky vyvinula veľké úsilie o úpravu cirkevných pomerov na Slovensku a o podpísanie konkordátu so Svätou stolicou, v rámci ktorého mala byť zriadená aj samostatná cirkevná provincia. Vojnové pomery a otvorená otázka hraníc však takýto ďalekosiahly krok neumožnili.

Povojnové „ľudovodemokratické“ Československo, vyznačujúce sa otvorenu averziou voči slovenskému katolicizmu a silnejúcim komunistickým vplyvom, a napokon úplné prevzatie moci komunistami a otvorená perzekúcia Katolíckej cirkvi znemožnili akékoľvek rokovania o riešení slovenských cirkevnopolitických otázok.

Uvoľnenie napätia vo vzťahoch medzi dvoma svetovými blokmi a sformovanie vatikánskej východnej politiky začiatkom šesťdesiatych rokov otvorili priestor pre nadviazanie rozhovorov medzi Prahou a Vatikánom, ktoré však prebiehali ťažko a v porovnaní so susednými štátmi najneúspešnejšie. Príčinou bola ideologická rigidita, ale aj heterogénnosť československého štátu, spájajúceho dve národne i nábožensko-kultúrne odlišné časti. V dominantnom českom prostredí katolicizmus nehral vážnejšiu rolu, takže režim naň nepotreboval brať ohľad, zato tam prežívali historické protikatolícke resentimenty a komunistická podoba čechoslovakizmu, ktorý videl v slovenskom katolicizme nielen ideologického nepriateľa, ale aj potenciálne ohrozenie jednoty štátu. Na rozdiel od Poľska či Maďarska, kde sa vytvoril istý fragilný modus vivendi medzi Cirkvou a režimom na základe spoločných národných záujmov (úsilie o cirkevné potvrdenie nových poľských západných hraníc alebo o udržanie starých uhorských hraníc diecéz, podpora menovania maďarského kardinála, návrat svätoštefanskej koruny), na prevažne katolíckom Slovensku takáto možnosť vo vzťahu k ČSSR neexistovala. Naopak, jej politické vedenie sa od začiatku usilovalo perzekvovať a kompromitovať najsilnejšie osobnosti slovenského katolicizmu, biskupovi Jánovi Vojtaššákovi do smrti nepovolilo návrat z českej internácie na Slovensko, zabránilo vymenovaniu biskupa Eduarda Nécseya za kardinála, odmietlo rokovať s Vatikánom prostredníctvom slovenských biskupov a dlhé roky ignorovalo vatikánske pokusy otvoriť otázku slovenskej cirkevnej provincie, ktorá bola pre Ústredný výbor KSČ ťažko akceptovateľná nielen z ideologických, ale podobne ako v medzivojnovom období aj zo štátnopolitických dôvodov.

V tejto situácii udržiavali myšlienku slovenskej cirkevnej provincie iba slovenskí biskupi, Ján Vojtaššák, ktorý adresoval Svätej stolici viaceré memorandá, biskupi Lazík, Nécsey a Pobožný, ktorí sa smeli zúčastniť Druhého vatikánskeho koncilu, predovšetkým však slovenská cirkevná emigrácia, biskup Pavol Hnilica, rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme Štefan Náhalka a jeho nástupca Dominik Hrušovský, slovenskí kňazi v okolí ústavu, slovenskí biskupi zo zámoria Andrej G. Grutka a Michal Rusnák a členovia Náboženskej komisie Svetového kongresu Slovákov, ktorí pápežovi Pavlovi VI. adresovali v tejto veci nespočetné memorandá a prípisy. Veľmi intenzívne sa vo veci angažoval aj slovensko-kanadský priemyselník a prvý predseda SKS Štefan B. Roman.

Pápež Pavol VI. rôznymi vyjadreniami a gestami ako vymenovaním biskupa Nécseya za arcibiskupa ad personam jasne signalizoval ochotu vyriešiť slovenské cirekvnopolitické otázky, nemohol však konať bez súčinnosti s ČSSR. Po desaťročia sa vlečúca otázka sa dostala na rokovací stôl až v roku 1976. Nezanedbateľnú rolu pri tom zohrali medzinárodné súvislosti, najmä podpis Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v auguste 1975, ktorý medzinárodnoprávne potvrdil povojnové hranice v Európe a zároveň otvoril otázku ľudských práv vrátane náboženskej slobody. Vnútropoliticky bola rozhodujúcim faktorom federalizácia československého štátu a vplyv tzv. realistického krídla na čele straníckej politiky reprezentovaného Gustávom Husákom, ktorý bol ako generálny tajomník ÚV KSČ a od roku 1975 aj prezident republiky na vrchole svojej moci a mal eminentný politický záujem, aby bola politická federalizácia zavŕšená aj cirkevnoprávnou emancipáciou Slovenska. Dlhoročný Husákov súputník a predseda vlády SSR Peter Colotka neskôr potvrdil, že Husák považoval cirkevnú provinciu za dôležitejšiu, než federáciu.

Do hry však opäť vstúpili národné egoizmy, prežívajúce pod pokrývkou proletárskeho internacionalizmu: staronová myšlienka „československého prímasa“ v podobe pražského arcibiskupa i úsilie Maďarska uchovať uhorskú cirkevnú štruktúru. Sám prvý tajomník Socialistickej robotníckej strany Maďarska János Kádár neváhal v júni 1977 osobne navštíviť Vatikán a intervenovať v prospech jej uchovania.

Neočakávaná ťažkosť vyvstala v otázke sídla budúcej metropolie. Svätá stolica logicky vychádzala z presvedčenia, že sa ním stane Bratislava, jej návrh však narazil na odpor pražskej vlády, ktorá sa usilovala vytlačiť sídlo provincie mimo hlavného mesta a odporúčala Trnavu. Ťažkým orieškom sa stala aj otázka personálna, pretože štát viazal svoj súhlas s menovaním Júliusa Gábriša za sídelného arcibiskupa na súhlas Svätej stolice s povýšením pre Vatikán neprijateľného olomouckého apoštolského administrátora Vranu, vysokého funkcionára  prorežimného hnutia Pacem in terris, za moravského metropolitu. Slovenská cirkevná provincia preto vznikla ako metropolia bez metropolitu a prvým novodobým slovenským metropolitom sa až o vyše desaťročie neskôr stal Ján Sokol.

Vyhlásenie oboch pápežských konštitúcií sa udialo v Trnave 6. júla 1978, vedome v pamätný deň Jana Husa (!), v tichosti a pod ostrým dohľadom štátnej bezpečnosti, aby si slovenská verejnosť udalosť čo najmenej všimla. Slováci tak mohli zriadenie svojej samostatnej cirkevnej provincie ako zásadného míľnika na ceste k úplnej emancipácii slovenského národa náležite doceniť až po páde komunistického režimu.

Emília Hrabovec