Traja mušketieri. Diel II.

Bratislava 31. januára 2020 (HSP/Foto:SITA-Jana Birošová, Martin Medňanský)

V debate denníka Postoj sa predstavili traja predstavitelia politických strán, ktorí chcú po tohtoročných voľbách vytvoriť vládnu koalíciu. Čo ponúkli svojim voličom? Sú títo mušketieri schopní riadiť štát? Výber diskutujúcich (Hlina, Kiska, a Matovič) mal pomôcť čitateľom pri rozhodovaní vo voľbách. Pomohlo to potencionálnym voličom?

V debate sa pokračovalo riešením stability potencionálnej vládnej koalície, kde niektoré strany (s protikladnými hodnotovými a principiálnymi etickými postojmi), ktoré uzavreli pakty o neútočení, majú v programoch zakomponovanú antropologickú revolúciu (SaS, PS/Spolu, Za ľudí), ktorá Slovensku hrozí, ak budú mať dostatok hlasov v parlamente. Nemožno veriť dnešnému predvolebnému divadlu SmeruSD, OĽNO, Sme rodina či KDH, keď deklarujú odmietavý postoj k Istanbulskému dohovoru. Prečo? Táto predvolebná predikcia a možno pre niekoho fabulácia, môže dopadnúť aj takto: Je reálnym nebezpečenstvom (ak by po februárových voľbách neboli predčasné voľby), že v Smere SD sú až na výnimky propotratovo orientovaní poslanci, ktorí môžu dostať po voľbách voľnú ruku – sloboda svedomia pri hlasovaní o ID. V OĽNO sú pravdepodobne hodnotovo v kultúrnoetických otázkach rôzne orientovaní poslanci (od kresťanov po liberálov), ktorí sa do NR SR dostanú a je otázkou, ako by Matovič zabezpečil, aby napríklad taký poslanec ako Budaj hlasoval proti ratifikácii ID.

Asi iba tým, aby na hlasovaní nebol alebo nehlasoval, čo tiež môže napomôcť ratifikácii, za istých konštelácii. V debate však Matovič prezentoval prekvapivo správne hodnotové postoje, lebo vie, že na tom jeho hnutie len získa hlasy kresťanských voličov. V strane Sme rodina, kde sa jasne deklaruje, že registrované či životné partnerstvá či adopcie nebudú akceptovať (paradoxne to prináša hlasy konzervatívnych voličov), hoci v otázkach potratov sú na presne opačnej strane (napr. Kollár), čo vzbudzuje oprávnené pochybnosti voličov o tom, ako by prípadná (ne)ratifikácia ID dopadla.

Ako chce Kollár chrániť rodinu pred tým čo je pre neho neprijatľné, keď spod ochrany nespravodlivo vyčleňuje najslabších členov rodiny, ktorými sú nenarodené deti? KDH ústami Hlinu jasne deklaruje odpor voči obsahu ID a potratom (aj tejto debate), ale je otázkou, či sa opäť niektorí poslanci zázračne nepomýlia alebo sa vrátia k pilátovskému postoju „s fašistami sa nehlasuje“, alebo z nejakých „dôvodov“ na hlasovaní nebudú (aspoň niektorí, lebo v minulosti sa to už stalo).

Treba ale poznamenať, že formálne deklarované etické postoje KDH sú jasné. Berúc do úvahy rokovací poriadok, že hrozí, že tí, ktorí sú otvorene a skryto za ratifikáciu ID, už nájdu tú správnu matematickú konšteláciu ako zrealizovať antropologickú revolúciu po voľbách. Aká môže byť potom toľko pretriasaná stabilita tohto protikladného ideologického spolku?

K problému sa Hlina vyjadril, že „Cítim obrovskú zodpovednosť za KDH, za kresťanskú demokraciu (…) riziká sú veľké (…) treba si kryť chrbát v dobrom (…) nevytvárať zbytočné konflikty.(…) veľký počet strán vytvára zárodok konfliktu (…) ak si vypýtame zodpovednosť, tak to vydržíme.“ Takže Hlina necíti zodpovednosť za Slovensko, ale za KDH a netreba vytvárať konflikty, čo je však pri ideologicky protikladnej koalícii ťažko predstaviteľné, čo sa už v minulosti ukázalo niekoľkokrát. 

Kiska neustále strategicky opakoval frázy, že isté otázky by nemali rozdeľovať a treba ich nechať tak sú. Čo teda udrží týchto hodnotové a principiálne protiklady pokope, ak by sa dokázali dostať do NR SR? Eurofondy, prerozdeľovanie štátnych zákazok a provízie? Voliči by nemali zabúdať, že peniaze vždy ľudí rozdeľovali a len dobré a pravdivé idei dokázali v ťažkých časoch ľudí spojiť.

Matovič však poukázal na nejaký nezverejnený predvolebný prieskum, ktorý si vraj dala spraviť jedna z opozičných strán, kde sa dve strany ocitli pod hranicou zvoliteľnosti, čiže matematicky to nie celkom vychádza a teda voľby môžu dopadnúť inak ako by chceli.

Jeden z moderátorov konečne položil podstatnú otázku ohľadne programových priorít, na ktorú mali odpovedať a tu začala to, čo je skutočne zaujímavé, lebo ide o deklarované ciele politických strán. Tieto ciele sa však obvykle vôbec nezrealizujú, lebo nakoniec sa ukáže množstvo vraj objektívnych dôvodov, pre ktoré sa nemohlo splniť to, čo sa pred voľbami sľúbilo. Matovič reagoval tak, že krížiky pribúdajú na cintoríne, že tisíce ľudí ktorí umierajú (5000), ako aj, že chorí ľudia, ktorým bolo indikované onkologické ochorenie by mali mať prístup k operácii do dvoch týždňov, a že by mali byť operovaní kdekoľvek v EU.

Potom populisticky zaperlil, že pacienti majú doniesť Haščákovi účet do zdravotnej poisťovne na preplatenie, čo priaznivci Matovičovho politického cirkusu OĽNO iste ocenia, keďže presne tento kabaret od neho čakajú. Populisticky reagoval i Kiska, ktorý mávajúc rukou povedal, že korupcia, ale že dôležitou témou, ktorú pridáva, sú regióny (spomenul povinné frázy o raste extrémistov, chudobu, utekajú mladí ľudia, podpore zamestnanosti) a školstvo, potom pokračoval frázami: hovorme o bytoch, o cestách, o rodinách, o poľnohospodárstve (…) lebo musíme vrátiť rešpekt vzdelaniu, hoci to vždy ľudia nevnímajú ako úplne hlavnú prioritu (…) aké je školstvo, taká je budúcnosť (čo je iste pravdou), úcta voči učiteľom atď., Toto hlavný mediálny prúd iste pochváli a sympatizanti tohto pôžičkového, daňového, pozemkového a bytovkového experta v jednej osobe to určite ocenia. Kiska strategicky prezentoval iba frázy a sem tam aj veľmi dobré idei o význame školstva pre budúcnosť Slovenska, ktoré v zásade nemožno napadnúť, ale je otázkou, kto by napríklad z Kiskovej strany dostal školstvo do rúk a čo by tam chcel presadzovať? Jednou vecou sú sľuby a frázy a druhou sú programové ciele. Stačí si prečítať to, čo majú v programe, kde sú objektívne aj pozitívne body ale sú tam aj niektoré programové ciele (ak by sa podarili zrealizovať), tak slovenské školstvo skončí čistou katastrofou, spôsobenou obsahovou (a teda i ideologickou) liberalizáciou a programovou inklúziou, ktorú ich program obsahuje. Ak sa do toho pripočíta navrhovaná diagnostika a intervencia štátu v prípade (pozn. ideologickej) potreby ak ide o deti vo veku 3-4 rokov, tak hrozné výsledky nenechajú na seba dlho čakať, najmä ak sa vezmú do úvahy iné časti ich volebného programu dotýkajúce sa rodiny (súdnictvo), spolu s programovými cieľmi PS/Spolu. Len naivný volič môže u ľudí ako je Kiska, očakávať spravodlivú subsidiárnu intervenciu tam, kde je evidentne  potrebná už desiatky rokov a ku ktorej sa nikto neodhodlal. Čitatelia si iste domyslia o akom pálčivom probléme je reč. Treba však brať do úvahy postoje a skutky (dnešné i tie minulé) Kisku v ďalších zásadných otázkach, čo iste vyjasní evidentnú nebezpečnosť Kisku a jeho strany (členovia – kandidáti, ktorí preskakovali ako politické prostitútky z jednej straníckej postele do inej), čo ukážu jeho ďalšie postoje, ktoré vyjadril v debate.

Nasledovala reakcia Hlinu, ktorý najprv povedal, že sú tri priority všetkých: spravodlivosť, zdravotníctvo, školstvo, pričom dodal „bodaj by to tak bolo“, čo si možno vysvetliť rôznym spôsobom. Treba však hneď položiť otázku: slovenskí voliči, koľko rokov sa Slovensku hovorí o spravodlivosti a akú koncepciu spravodlivosti doteraz (za 30 rokov) nastolili, keď dnes vyplakávajú nad stavom spravodlivosti (legislatívne normy o ideozločinoch, selektívna? NAKA, sudcovia, prokurátori a vyšetrovatelia, ktorí často účelovo ignorujú procesné postupy výsledkom čoho je odškodné z daní občanov, kočneriáda, vyšetrovanie zločinov na stránkach bulváru, unikanie informácií zo spisov vždy keď sa zjaví istý nedotknuteľný človek, ktorý sa príliš často vyskytuje tam kde je smrť, vyšetrovacie väzby pre obyčajných ľudí versus vyšetrovanie na slobode ak ide o tzv. veľké ryby, sudcovia ktorí nemajú nielen charakter ale ani základné vedomosti o bezpečnosti elektronickej komunikácie, vyšetrovatelia ktorí razantne postupujú voči ľuďom, ktorí nepatria do skupiny „našich ľudí“, politické a ideologické procesy pred voľbami ako možná marketingová kampaň, ideologickí prokurátori žalujúci ľudí za to nespravili a nepovedali, politický špeciálny súd a špeciálna prokuratúra ako vo fašistickom Taliansku za Mussoliniho…)?

Je adekvátne poznamenať, že KDH malo dvoch ministrov, ktorí vyšli z KDH a spoluvytvárali systém 8 rokov za Dzurindových vlád. Komu sa chce pozrieť dnes na to, čo spravili v KDH svojho času zo systémom spravodlivosti po predchádzajúcich vládach? Žiaľ asi nikto z potencionálnych voličov. Amnézia je dokonalá a vynútiteľnosť práva jej reálne zodpovedá.

Nehovoriac o ilúzii spravodlivosti (nikto ju nestretol), ktorá v poslednom volebnom období ideologicky súdi za prejavený a žiaľ pravdivý názor o realite života, čím paradoxne pochovala slobodu prejavu, ktorá je zakotvená vo všetkých relevantných medzinárodných dokumentoch. Musím zopakovať ideu, ktorú som pred mnohými rokmi povedal, že ak pravda nie je slobodná, tak sloboda nie je pravdivá, ale koho to dnes v politike zaujíma. Zdravotníctvo je tiež vizitkou z minulosti, na ktorej sa nachádza priamo meno KDH (po cca. 2 roky dvaja rôzni ministri), k čomu treba pripočítať členstvo (spoluzodpovednosť) vo vládnych koalíciách, kde boli ministri zdravotníctva z iných koaličných strán.

Vyvstáva otázka, či si potencionálni voliči KDH spomenú na ministra, ktorého posmešne nazývali „pentliarik“, ako aj na všetky vládne koalície KDHákov, počas, ktorých sa z pacientov stali klienti, a so služby životu a zdraviu, sa stali služby klientom? Spomenú si potencionálni voliči KDH na tie časy, keď sa zo zdravotníctva (zdravia) stal predmet obchodu finančných skupín a KDH bolo „pri tom“ spolu s vtedajšími koaličnými partnermi, keď sa to naplno legislatívne umožnilo?

A tak tu dnes i vďaka KDH (a aj nasledujúcich vlád) máme zdravotníctvo, ako spoľahlivý systém, kde sa zákonom prikázané zdravotné poistenie legálne presúva cez legislatívne vytvorené štruktúry (zdravotníctvo – nemocnice, poisťovne…atď.) na účty oligarchie. A dnes Hlina prehlasuje, že so zdravím sa neobchoduje ako s tovarom a potom sa čuduje, že mu skoro nikto normálny (pri zdravom rozume) neverí.

Zaujímavé fakty by sa dali napísať aj o školstve (dve tri strany textu) ale výsledok všetkých predchádzajúcich vlád je možné vidieť napr. vo výsledkoch testovania žiakov, v katastrofálnom nedostatku úpadku stredných odborných škôl a úrovne ich absolventov, či v podobe „svetovej“ úrovne absolventov vysokých škôl, ako doktora (PhD) Figeľa, JUDr. Danka, JUDr Richtera, pochybnosti okolo maturity istej europoslankyne, o titule Zmajkovičovej, Matoviča alebo kočnerovho návštevníka Sulíka, atď.(asi veľmi dlhý rad politikov-absolventov, ktorí majú, ako sa hovorí, „papier na hlavu ale skoro nič v nej“). Kto je teda zodpovedný za stav školstva (napr. i za počet vzdelávacích inštitúcií tzv. univerzít), iba Fico a Smer, SNS a Most? Alebo je to logický a kauzálny výsledok chaotického a nekonceptuálneho „riadenia“ štátu za 30 rokov?

Ako teda majú potencionálni voliči veriť týmto deklarovaným prioritám kresťanských, slušných, férových a demokratických politikov, sľubujúcich zmenu (asi podobnú ako kedysi cyklista s dvojnásobnými platmi), keď oni sami sú zosobnením toho, proti čomu najviac idú bojovať- korupcii? Alebo je u slovenských voličov možné indikovať kolektívnu amnéziu?

René Balák