Bratislava 13. augusta 2022 (HSP-Alexei Druzhinin, Sputnik, Kremlin Pool Photo via AP)

V americkom denníku The Wall Street Journal vyšiel článok, ktorý odráža vnímanie súčasného vývoja sveta  a jeho vojenských prejavov, najmä krízy na Ukrajine. Závery, ktoré robí autor stojí zato poznať 

Globalistická dogma oslabila schopnosť Ameriky rozpoznať a čeliť nepriazni osudu. Historické analógie sú často lenivé, a keď počúvam analytikov prirovnávať vojnu na Ukrajine a neistú reakciu Západu k druhej svetovej vojne a Mníchovu, je mi z toho na smiech. Keď však sledujem váhavé vojenské úsilie Západu – s USA, Britániou, Poľskom a pobaltskými štátmi na čele, zaostávajúcim Nemeckom a Francúzskom a zvyškom Európy niekde medzi nimi – počujem aspoň rým

Téma, ktorá mi prichádza na um, je “nedôvera” – rozšírená nedôvera vo vážnosť hrozby, ktorej čelíme, čo vedie k neistému vedeniu. Je to produkt desaťročí globalistickej dogmy po skončení studenej vojny, ktorá oslabila schopnosť Západu uznať nepriazeň osudu a bojovať za to, čo je mu drahé.

Na túto kolektívnu nedôveru sa spoliehajú Vladimir Putin a Si Ťin-pching. Rusko a dokonca ani Čína sa ani zďaleka nepribližujú zdrojom Západu, ak ich porovnáme s celkovým kolektívnym bohatstvom, ktorým disponuje Západ. Ruská ekonomika je len asi o dve pätiny väčšia ako nemecká. Moskva predstavuje pre Nemecko hospodársku hrozbu len preto, že Berlín si ju sám spôsobil svojou slabosťou, ktorá je výsledkom troch desaťročí chybnej politiky, ktorá podporila závislosť Európy od ruskej energie. Rusko je pre Európu problémom vo vojenskej oblasti – opäť výsledok politiky Západu. Modernizáciu ruských jadrových zbraní a selektívne investície Putina do ruskej vojenskej modernizácie celkovo sprevádzalo neúprosné odzbrojovanie Európy po skončení studenej vojny. To je hlavná príčina vojenskej mäkkosti Západu.

Kolektívna nedôvera Európy sa prejavuje prostredníctvom rôznych racionalizácií, že USA sú nejakým spôsobom zodpovedné za ruskú inváziu na Ukrajinu na základe toho, že, ako tvrdila ruská propaganda, Amerika celý čas plánovala priviesť Ukrajinu do Severoatlantickej aliancie. Nedôvera Európy je tiež základom kvázihistorických vysvetlení krízy, pretože, ako sa hovorí, Ukrajina bola predsa vždy súčasťou Ruska alebo aspoň v ruskej sfére vplyvu. Zmätok Európy sa prejavuje v podobe slabo zakrytého pohŕdania “východoeurópanmi”, ktoré je zjavné v mnohých úvodníkoch západoeurópskych novín.

Tento moment neistoty vypovedá viac o Západe ako o samotnej vojne, o povahe ukrajinského štátu, o tom, do akej miery je ruská jadrová hrozba reálna, a predovšetkým o našej zdanlivej nedôvere, že Ukrajina môže poraziť Rusko. Takéto kolektívne pochybnosti Západu o sebe samom boli hlavným dôvodom, prečo sme nedokázali rozpoznať, že Putinov prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007 sa rovnal vyhláseniu vojny Západu. To, čo sa stalo v Gruzínsku v roku 2008, na Ukrajine v roku 2014, v Sýrii v roku 2015 a opäť na Ukrajine v roku 2022, bola séria kinetických kampaní v tejto vojne.

Niektorí odborníci naďalej tvrdia, že v najlepšom prípade ide o hybridnú vojnu, ktorú možno ohradiť a obmedziť, a že by nemala zasahovať do bežných obchodných vzťahov s Ruskom. Práve kvôli nášmu kolektívnemu odmietaniu uznať novú realitu, ktorú pán Putin vytvoril v Európe, západní lídri zatiaľ neoslovili svoju verejnosť v súvislosti s potrebou presunúť naše ekonomiky na vojnovú výrobu. Namiesto toho vojenská pomoc, ktorú posielame na Ukrajinu, do veľkej miery odčerpáva naše existujúce zásoby, zatiaľ čo naše investičné rozhodnutia nezabezpečujú výrobné nadbytočnosti, ktoré sú vo vojne nevyhnutné.

Demokracie sú dnes voči rusko-čínskej totalitnej osi v nevýhode, a nie preto, že by Západ nemal peniaze alebo materiálne zdroje na to, aby sa im postavil a zvíťazil. Západ skôr, podobne ako koncom 30. rokov 20. storočia, neverí, že hrozba je reálna.

V minulosti boli demokracie neporaziteľné, keď sa zjednotili okolo spoločného cieľa.

Kým nedôveru Západu nenahradí odhodlanie vzdorovať, ruskí a čínski diktátori budú pokračovať v tlaku, plánovať svoje veľké útoky a snívať o budúcich víťazstvách.

Andrew A. Michta