Aby vedci mohli uskutočniť svoj výskum, študovali anatomickú štruktúru štyroch vlkov a šiestich psov, pričom sa zamerali predovšetkým na ich ňufák. Pri tejto príležitosti si vedci všimli dva výrazné rozdiely: sval, ktorý chápe mediálny kútik oka a ktorý dvíha obočie hore, bol veľmi dobre vyvinutý u všetkých psov, ale vlkom takmer úplne chýbal.
Navyše všetci psi, s výnimkou sibírskeho huskyho (starovekého plemena psov), mali veľmi dobre vyvinutý retraktorový sval bočného uhla oka. Ide o sval, ktorý rozširuje oči a ťahá očné viečka smerom k ušiam. Aj tento sval však vlkom prakticky chýba.
A práve tieto dva svaly psom umožňujú, aby mohli robiť veľké smutné oči, vďaka ktorým doslova roztopia každé ľudské srdce. Takéto závery publikovala skupina vedcov, ktorí sa do tohto výskumu zapojili, v časopise Proceedings of National Academy of Sciences.
Uvádza sa, že počas jedného z experimentov vedci požiadali neznámych ľudí, aby sa priblížili k psom z útulku a ku skroteným vlkom. Ukázalo sa, že keď sa človek k zvieratám priblížil, psi v priemere až päťkrát častejšie a s oveľa väčšou intenzitou než vlci, ukazovali svoj pohľad známy ako “psie oči”.
Vedci sa tak teraz domnievajú, že v priebehu evolúcie psov sa ľudia oveľa starostlivejšie správali k tým psom, ktorí predvádzali podobný pohľad. Pravdepodobne sa to dialo preto, že im ich pohľad pripomínal veľké oči bábätiek. Výsledkom potom bolo, že takí psi rodili viac šteniat a v priebehu rokov sa táto schopnosť robiť “psie oči” rozšírila do celej psej populácie. Dokonca aj dnes majú psi z útulku, ktorí sú schopní na ľudí zacieliť svoje “psie oči”, väčšiu šancu, že nájdu majiteľa.