TERCHOVÁ: Zapísanie Terchovskej muziky do UNESCO zavŕšilo snahu celých generácií

Terchová 6. decembra (TASR) – Zapísanie Terchovskej muziky do zoznamu UNESCO je vyvrcholením vyše 120-ročnej snahy celých generácií terchovských muzikantov. Pre TASR to povedal šéfdramaturg medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovej Peter Cabadaj.

„Je dôkazom, že tá cesta a robota poctivých terchovských hudcov mala hlboký zmysel a význam. Je to ocenenie nielen pre Terchovú a Slovensko. Ale je to ocenenie pre ľudovú tradíciu. Pretože práve na príklade muziky možno presne demonštrovať, že neexistujú hranice. Existuje iba dobrá vôľa ponúkať ľuďom svoj kumšt, majstrovstvo a takto posúvať prirodzenú komunikáciu medzi ľuďmi, krajinami, národmi a štátmi. A z tohto hľadiska považujem ocenenie za najkrajší možný atribút, aký mohla Terchová ponúknuť Slovensku aj svetu,“ uviedol Cabadaj.

Pripomenul, že okolitý svet začal vnímať terchovskú muziku na prahu 90. rokov 19. storočia a podľa dostupných prameňov sa zrodila v osade Kvočkovci. „Išlo teda o Kvočkovskú muziku, takzvanú terchovskú trojku. V začiatkoch hrávala v zložení: predník Michal Fergel, kontráš Michal Rechtorík a basiar Ján Struhárňanský. Keďže to boli vychýrení muzikanti, poznali ich nielen v Jánošíkovom kraji, ale aj v širšom okolí. Neskôr sa zásluhou muzikantských rodov Rechtoríkovcov, Kvočkovcov, Struhárňanských, Kuzmovcov, Balátovcov, Rybárovcov, Meškovcov, Mihovcov, Hanuliakovcov, Muchovcov, ale aj iných, terchovská muzika postupne rozšírila do susedných obcí i mnohých kútov Slovenska – Turiec, Orava, Bratislava, Záhorie. Kuriozitou je v tejto súvislosti niekdajšie pôsobenie terchovských muzikantov v ďalekej Argentíne,“ informoval šéfdramaturg Jánošíkových dní.

Najväčšou hodnotou terchovskej muziky je podľa etnomuzikológa a folkloristu Vladimíra Moravčíka, ktorý sa systematicky venuje výskumu fenoménu terchovskej muziky, jej archaickosť. „Od valaskej kolonizácie pretrvávajú terchovská hudba, spev a tanec nepretržite v pôvodnej podobe. Zachovali sa sláčikové formácie bez cimbalu, klarinetu aj kontrabasu. Svojský, osobitý štýl terchovskej muziky sa odráža v melodike, tempe, harmónii, forme, dynamike i hráčskom umení hudobníkov. Neopakovateľná farba a zvuk vyplývajú z ladenia nástrojov, z charakteru tóniny a muzikantskej techniky. Terchovci si pôsobivo zachovávajú vyhranený hudobný štýl, ktorý sa prejavuje najmä v konštantnom nástrojovom obsadení, ustálených tempách, hudobnej forme, harmónii a dynamike,“ zhodnotil Moravčík.

Podľa pamätníkov mala takmer každá terchovská osada vlastnú muziku s charakteristickým repertoárom aj interpretačným štýlom. „Nie je teda nijaká náhoda, že viacerí odborníci označujú Terchovú za miesto s najväčšou koncentráciou hudobníkov na veľmi malom priestore. Klasickú drevenú trojku (prvé husle, kontra, basička – dvojstrunová basa s autentickým drsným zvukom) neskôr doplnili druhé husle, ktoré hrajú takzvaný terc. Terchovskí muzikanti sú mimoriadne všestranní a zvyčajne ovládajú hru na viacerých nástrojoch. Bez problémov zvládnu party spoluhráčov v sláčikovej muzike, často vedia hrať aj na píšťalkách či heligónke. Hoci terchovská muzika hrá so skromným nástrojovým obsadením i harmonickým sprievodom, nič jej to neuberá na kráse a podmanivosti. Hudobníci tento zdanlivý nedostatok plne vyvažujú spevom a zvyšujú tak expresívnosť aj výbušnú silu vlastného muzikantského prejavu,“ skonštatoval Cabadaj.

Terchovská muzika sa podľa neho často objavovala a objavuje v  dlhometrážnych, dokumentárnych a televíznych filmoch. „Po prvý raz účinkovala v legendárnej snímke Jánošík (1936) režiséra Martina Friča s nezabudnuteľným Paľom Bielikom v titulnej úlohe. Kvočkovská muzika sa zas objavila v celosvetovo úspešnom filme režiséra Dušana Hanáka Obrazy starého sveta (1972). Hlboko do pamäti sa mi vryla sekvencia vyjadrujúca presne to, čo som od útleho detstva pociťoval k starým muzikantom. Svojský archaický interpretačný štýl, veľkorysé srdce a neopakovateľný zemitý humor, v ktorom bola prirodzene sprítomnená viacgeneračná skúsenosť a pamäť terchovských hudcov. Išlo o pôsobivý ‘obraz starého sveta’, v ktorom nebeská muzika asistovala pri všetkom, čo prirodzene žilo, dýchalo, snívalo, ale aj odchádzalo, smútilo a zomieralo,“ zaspomínal si šéfdramaturg Jánošíkových dní.

Z plejády slovenských dokumentaristov, ktorí v Terchovej nakrúcali filmy, pripomenul medzinárodne uznávaného tvorcu Martina Slivku. „Tento plodný scenárista a režisér mal úprimný hlboký vzťah k Jánošíkovmu kraju a tamojšej muzike, čo sa výrazne premietlo do viacerých jeho pozoruhodných diel – Fašiangy (1969), Šťastia, zdravia vinšujeme (1975), Terchovská muzika (1984) či Muchovci (1988),“ uzatvoril Cabadaj.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k správe zvukový záznam.

mj ed