Nepomohla ani hysterická mediálna predpríprava, ani narafičená hra s údajnými dvanástimi ruskými agentmi, všetko márne: Trump sa s Putinom rozprával úplne normálne a dokonca spolu boli dve hodiny za zatvorenými dverami, z čoho sa niektorí hardcore protiruskí hejteri len tak-tak že nerozliali na kolomaž. Nezvyčajne a povážlivo jasne sa ukázalo, ako je svet skutočne rozdelený: na jednej strane nepatrná menšina ríšskych jastrabov, globálneho politického, kompradorského a mediálneho aparátu Ríše a jej periférií, vrátane služobníctva, klaunov a fanklubu. A na druhej strane zvyšok: národy sveta.

Jedovaté rozoklané jazýčky lokálnych mediálnych zmijí a zmijičiek samozrejme nemohli ostať v hanbe a začali usilovne prskať jedovaté komentáre. Pozrime sa spolu aspoň na dva z tých zábavnejších.

V denníku Sme Beáta Balogová pod titulkom „Trump je prázdna nádoba, napĺňajú ho masy“ píše, že „Trump je zrkadlom ich horšieho ja, ktoré museli často skrývať pred svojimi deťmi, susedmi či zamestnávateľom.“ Hovorí, že Trump si vystačí s obmedzeným počtom fráz, ktoré opakuje mechanicky a bez rozmýšľania, že všade hádže nezmyselné superlatívy a na nepríjemné novinárske otázky odpovedá, že sú to „fake news“. Zvláštne, že takýto cirkusový spôsob komunikácie, ktorý je odnepamäti samotnou esenciou americkej politiky a zbierania voličských hlasov, našim presstitútom neprekážal, ako svet svetom stojí, ale zrazu je problémom.

Balogová v podstate naznačuje, že tento úspešný selfmademan je úplný kretén: „Trump pravdepodobne neignoruje protokol alebo politické zvyklosti preto, že nimi opovrhuje alebo si myslí, že sú chybné. Skôr preto, že ich nepozná a nepovažuje za dôležité sa nimi vôbec zaoberať. On tvorí nové normy. Bez logiky. Podľa momentálneho stavu mysle alebo jej absencie.“

Veľmi závažným posolstvom slovenskému čitateľovi je tento Balogovej odstavec: „To (publikum) konečne dostalo vodcu, ktorému rozumie. Pri frázach a jazyku, ktorý Trump používa, sa nemôže stať, že jeho oddaní diváci niečo nepochopia. Oni sami vkladajú význam do slov, gest a úškrnov, ktoré on posiela do publika. Veď dlho čakali na politika, ktorí myslí podobne, ako myslia oni.“ Tu je, zdá sa, koreň problému. Zrazu je tu politik, ktorý rozmýšľa rovnako ako ľudia. Koľká hrôza! Ako je vôbec možné, že sa tam dostal? Preto nečudo, že Balogová už nepokryte ladí struny voči Trumpovi do presne rovnakej nepriateľskej tóniny, ako keď hudú naše médiá svoju nepriateľskú pesničku o Mečiarovi či Ficovi. Hoci je to samotný americký prezident… nevídané.

Ťažko povedať, v akom psychickom rozpoložení autorka dopisovala koniec článku, pretože tam vložila aj tento odstavec: „Žije len pre svoj dnešok. Hrá sa so svetom ako rozmaznané dieťa, od ktorého sa v škôlke každé dieťa odťahuje: lebo nepozná pravidlá, lebo im kradne hračky, lebo si myslí, že mu všetko patrí, strká sa pri rozdávaní olovrantu, kričí na nich a vždy hovorí o sebe. A ak sa s ním predsa len začnú hrať, tak mení pravidlá, ako sa mu zachce.“

Podobné zúfalstvo zachvátilo v komentári „Putin si to vychutnal ešte viac ako Trump“ aj Petra Tkačenka. S nárekom typickým pre jeho klan píše, že „smutnejšiu spoločnú tlačovku ruského a amerického prezidenta sme asi ešte nevideli“. Za najsmutnejšie potom označil zhodu oboch prezidentov, že kybernetické hrozby predstavujú veľké riziko a budú proti nim spoločne bojovať.

Nesmierne pohoršený bol Tkačenko výrokom Putina, kde bez najmenšieho náznaku hanby a pokánia spomína svoju službu v KGB. Desaťročia tu do nás médiá vtĺkajú, že najstrašnejším hriechom za socializmu bolo pracovať v štátnych bezpečnostných službách (samozrejme, ak niekto pracuje v CIA alebo Mosade, to je niečo celkom iné, to je vlastenecké) – a Putin sa dokonca chváli tým, že bol agentom KGB!

Za úplný vrchol potom Tkačenko považuje pasáž, z ktorej usúdil, že Putin sa priznal k tomu, že referendum na Kryme zorganizovali Rusi. To by bol skutočný škandál, keby ktorási veľmoc pomáhala v nejakej krajine organizovať demokratické inštitúcie, všakáno. Teda samozrejme iné je, keď napríklad na Ukrajinu, do Kosova alebo ešte zhruba do ďalších 200 štátov sveta pchajú svoje demokratické paprčky USA, aby tam šírili demokraciu, a úplne iné by bolo, keby niečo také robila „kriminálna verchuška v Kremli“, ako nazval Tkačenko ruské vedenie.

Do hlbokého zúfalstva však Tkačenko vkladá predsa aj záblesk nádeje, keď celkom rozumne píše: „Pravda, na interpretáciu výsledkov schôdzky je dnes priskoro, odpoveď dajú až ďalšie praktické kroky americkej administratívy. Trump totiž robí politiku ako žiaden americký prezident pred ním, po každej schôdzke dáva najavo hlboké porozumenie s druhou stranou, aby si potom závery vyložil po svojom a mohol sa prezentovať ako mierotvorca. Preto dnes netušíme, či deklarovaná ambícia spolupracovať s Ruskom v Sýrii či na Ukrajine bude znamenať uvoľnenie pozícií, alebo ďalšie nálety.“

Ivan Lehotský