Môj profil 
Predplatné
Podľa názoru vedcov dokážu kozmické lúče magnetickej búrky vyprovokovať poruchy kozmických prístrojov, vyradiť elektronickú techniku na Zemi, navigačné a komunikačné systémy, a tiež vystaviť radiácii cestujúcich lietadiel.
Rachmatulin poukázal na to, že svetové vedecké spoločenstvo nedospelo k spoločnému názoru na bezprostredný vplyv podobných javov na ľudské zdravie. “Nehľadiac na to, že sa v rade vedeckých publikácií písalo o zistení tohto vplyvu, občas v nich použili koncepcie a metódy, ktoré čiastočne alebo úplne uznali za nevedecké,“ vysvetlil.
Odborník dodal, že svojho času vyvolala prudké spory otázka vplyvu slnečnej aktivity na spôsobenie nehôd, na čo poukázal v roku 1928 Alexander Čiževskij, zakladateľ heliobiologie, súčasti biofyziky, ktorá skúma vplyv zmien slnečnej aktivity a poruchy, ktoré spôsobuje, na zemské organizmy.
Vedec poznamenal, že prieskum magnetického poľa Zeme v jeho rôznych prejavoch je dôležitou úlohou súčasnej vedy.
Posilnenie globálneho otepľovania
Ruskí a britskí astrofyzici predtým zistili, ako sa v najbližšej budúcnosti zmenia cykly slnečnej aktivity a dospeli k záveru, že tieto zmeny neoslabia, ale dodatočne posilnia globálne otepľovanie. Ich prieskum uverejnili v časopise Scientific Reports.
“Zistili sme, že sa trend zvýšenia slnečného žiarenia, a teda aj teplôt na Zemi trvajúci 400 rokov môže zachovať ďalších 600 rokov. Spôsobí to, že k roku 2600 bude zemský povrch teplejší o viac ako 2,5 stupňa Celzia,” povedala Jelena Popovová z Vysokej školy ekonomickej v Moskve.
Slnečná aktivita sa dá zistiť podľa počtu škvŕn a erupcií na Slnku, ktorá súvisí so zmenami jeho magnetického poľa. Cyklus slnečnej aktivity od maxima do maxima trvá približne 11 rokov. V rokoch aktívneho Slnka sú častejšie a silnejšie magnetické búrky, ktoré môžu spôsobiť ako technické problémy, tak zhoršenie zdravotného stavu ľudí, tiež sú častejšie polárne žiare.
Najdlhší pád slnečnej aktivity zistili koncom 19. storočia astronómom Edwardom Maunder podľa výsledkov preštudovaní archívov pozorovanie Slnka. Maunderovo minimum trvalo v rokoch 1645-1715, vysvetľujú tým malú dobou ľadovú v Európe. Druhú podobnú epizódu, ktorá dostala názov Daltonovo minimum, zaznamenali už po začatí pravidelného sledovania slnečnej aktivity, v rokoch 1790-1830.
.jpg)
.JPG)
