Môj profil 
Predplatné
Jeho meracie zariadenie bolo skonštruované tak, že nútilo každý z dvojice fotónov, aby letel v protismere svojej dvojičky.
Počas letu prechádzajú fotóny veľmi dômyselne zostaveným systémom polopriepustných zrkadiel. To znamená, že zrkadlá sú raz priepustné, inokedy zas nie. Stav, kedy sú priepustné a kedy nie, je riadený princípom náhody, ktorú určuje špeciálny generátor. Raz určité zrkadlo prepustí jeden fotón, jeho dvojičku však neprepustí – inokedy to zas urobí opačne. Či nejaký konkrétny fotón prejde zrkadlom, alebo ním neprejde, to registruje merací prístroj, umiestnený za každým zrkadlom.
Keďže je celý experiment závislý len od náhody, tak z neho vyplýva nasledovný fakt:
To, či ktorýkoľvek z fotónov prejde v danej situácii cez zrkadlo alebo nie, musí byť tiež len vecou náhody. Tak to aspoň hovorí naše logické uvažovanie. Avšak experiment ukázal niečo veľmi prekvapujúce.
Keď Suarez zopakoval svoj experiment viac ako 50 krát, tak z neho vyplynulo niečo celkom iné, ako sa podľa logiky dalo očakávať. Náhoda, s ktorou operoval, bola odrazu vyradená z “hry”! Každá častica sa správala vždy presne tak, ako to robila jej dvojička.
Ak nejaký fotón prešiel cez zrkadlo, tak to isté urobila aj jeho dvojička.
Ak však neprešiel, tak ho jeho dvojička napodobnila a neprešla tiež. Pritom bolo úplne jedno, či nejaké zrkadlo bolo nastavené na priepustnosť alebo nepriepustnosť.
Týmto “správaním” urobili fotóny vedcom obrovské problémy.
Ako je možné že dva fotóny – dvojičky – robia vždy to isté a robia to úplne nezávislé od okolia, ktoré ich v ich konaní nedokáže nijako ovplyvniť a ani ich prinútiť, aby konali inakšie?
Naše myslenie je riadené a ovládané vždy len zákonom kauzality. Ako sa ale ukázalo, tak fotóny mu vôbec nepodliehajú.
Čo bolo v tomto, pre nás nevysvetlitelnom počínaní fotónov príčinou a čo následkom? A či pre fotóny vôbec neexistujú príčiny a následky, ako v našom mechanickom svete? Signalizoval alebo oznamoval jeden fotón druhému: „Vieš čo, braček môj – teraz preletíme naraz spolu”. V inom prípade zas mu natiadil: “Teraz ostaneme pekne stáť a nepreletíme.”
Ak je to tak – a všetko v zmysle pokusu Suareza to potvrdzuje – čo je potom nosným médiom takého signálu a či oznamu?
Suarez jednoznačne ukázal (po ňom aj ďalší fyzici), že kvanty sú schopné navzájom komunikovať a teda sú inteligentné.
Akým spôsobom to ale robia, na to nemá ani on nijakú jednoznačnú odpoveď. Má však k tomu svoju tézu.
Podľa neho je za tento fenomén zodpovedná neviditeľná všemocná inteligencia. Akoby pod úrovňou viditeľného sveta boli ukryté neviditeľné sily, ktoré všetko riadia. Akú majú podstatu, to jeho téza nehovorí.
Zaoberal som sa podrobne týmto fenoménom v mojej knihe Kozmos, duch a vedomie a označil som spomínané sily ako KOZMICKÉ VEDOMIE.
V priebehu rokov som v niekoľkých článkoch a publikáciách rozobral a analyzoval moje argumenty, z ktorých vyplýva, že celú evolúciu, ale aj naše myslenie a inteligenciu ovplyvnili kvanty.
Roman Bednár
.jpg)
