Bratislava 17. marca 2019 (HSP/Foto:Karol Jerguš)

O pôvode svätého Saturnína, ktorý žil v treťom storočí v Ríme a v Gálii, nezná sa nič určitého. Isté je, že vyznačoval sa od mladosti svojej svätým životom, učenosťou a horlivosťou kresťanskou v svetovom meste Ríme, bol vysvätený za kňaza a ako taký účinkoval požehnane. Keď pápež sv. Fabián zbadal horlivosť jeho a neohrozenosť v povznášaní slávy Božej, povýšil a vysvätil ho na dôstojnosť biskupskú

Toho času pohrúžená bola Gália ešte zväčša v tmách pohanstva a svetlo sv. Evanjelia preniklo bolo iba do málo sŕdc. Horlivý pápež Fabián staral sa nielen v Ríme o stádo svoje, ktoré ohrozovali zúriví pohania, ale vysielal i do oddialenejších provincií ríše rimskej horlivých vierozvestov ohlasovať slovo Božie. A tak vyslal okolo roku 245 svätého Saturnína s mnohými zbožnými kňazmi a diakonmi do Gálie, aby vykoreňovali pohanstvo a rožširovali vieru v pravého Boha. Kadekoľvek išli horliví vierozvestovia, všade rozsievali po mestách a dedinách semeno slova Božieho s požehnaným výsledkom. Preto považovaný býval svätý Saturnín vždycky za jedného z prvých apoštolov Gallie. Usadil sa konečne okolo roku 250 v bohatom meste Toulouse medzi samými pohanmi a začal oduševnene pracovať na obrátení ich. Svätý život jeho, skvelé apoštolské kázne jeho a napomínania, ktoré pôsobili mocne na srdcia poslucháčov a ktoré podporované boli mnohými divmi a zázrakmi, získali mnohých pohanov sv. cirkvi. Nezadlho povstala obec kresťanská.

A biskup Saturnín vystavil kaplnku, v ktorej zhromažďoval stádo svoje, utvrdovaľ vo sv. náboženstve, slúžieval sv. omšu a prisluhoval sv. sviatosti. V meste Tulúse, ako v iných väčších mestách, obývaných Rimanmi, mali pohania veľký chrám modlársky, ktorý za príkladom hlavného mesta ríšskeho Ríma menovali Kapitoliumom. V tomto chráme modlárskom ohlasovali žretci vešťby a tvrdili, že na predložené otázky odpovedajú sami bohovia, pre tieto vešťby bolo i mesto Tulús široko-ďaleko u pohanov vo veľkej sláve a prešibalí pohanskí žretci koristili bohatstvá z povery zaslepeného ľudu pohanského. Svätý Saturnín odkryl klamstvo žretcov a denne vzrastal počet kresťanov.

Rozhnevaní žretci prestali ohlasovať vešťby modiel a tvrdili zaslepeným pohanom, že prítomnosť a prechádzky najväčšieho nepriateľa bohov rimských popri Kapitoliume sú na príčine umlčania vešťby. Medzi pohanmi nastal veľký nepokoj. S rozhorčením hovorila zberba pohanská o tajnom spolku, ktorý v skrytosti podrýva blahobyt a pokoj mešťanov a pozbavuje ich priazne bohov starootcovských. Žretci poukazovali, že svätý Saturnín je hlavou tajnej sekty. I vymohli u vladára privolenie, aby sv. biskup obetovaný bol na smrť ku zmiereniu rozhnevaných bohov štátnych. Jedného dňa išiel svätý Saturnín, ako obyčajne, popri hlavnom chráme pohanskom v sprievode kňaza a dvoch diakonov. Na Kapitoliume zhromaždení boli veľmi mnohí pohania. Svätý biskup videl to a prežehnal sa znamením sv. kríža i ticho modlil sa za obrátenie zaslepených pohanov. Medzitým žretci obetovali zápalné obety v pohanskom chráme a vzývali ich na oko o veštby. Ale modla, v ktorej skrytý býval podvodný žretc a z nej hovorieval odpovede a veštby, nevydala hlasu. Prehnaní žretci riekli prítomným pohanom, že kresťania a najmä svätý Saturnín i teraz prekážajú rozhnevaným bohom. Jeden z pohanov poznal sv. biskupa, i vykrikoval na druhov, aby pochytili svätého Saturnína a vypomstili sa na ňom.

Zberba pohanská uväznila sv. biskupa a vliekla ho do chrámu pohanského, keď medzitým kňaz jeho a diakon unikli prenasledovníkom. Keď pohania doviedli do chrámu pohanského svätého Saturnína, zvolal popredný žretc:

„Hľa, toto je úhlavný nepriateľ bohov našich, ktorých menuje dľa viery svojej zlými dúchmi hanobí a hovorieva, že treba je zrúcať chrámy ich! Tu je čas, aby sme sa pomstili i bohov svojich. Nech obetuje bohom, ktorí sa hnevajú na neho i na nás, alebo nech zomre!“

I pochytili ho a doviedli pred oltár zápalný. Ale svätý Saturnín vzpieral sa sypať kadidlo na oltár modlársky a neohrožene zvolal povýšeným hlasom:

„Ja znám iba jedného pravého Boha, Stvoriteľa celého vidomého a nevidomého sveta, a Tomuto prinášam denne obetu chvály. Viem, že bohovia vaši sú diabli, ktorých vy ctíte márne obetami krvi a mäsa nerozumných zverov, ale ešte viac i smrťou duší svojich! A ako môžete žiadať odo mňa, aby som sa klaňal tým, a bál sa tých, ktorí sami hovoríte, ako sa dozvedám, že sa boja mňa a nevydávajú veštby?“

Na tieto slová začali modlári zúriť rozpaľovaní žretcami, ktorí preklínali sv. biskupa. Zberba bila ho, že celé telo jeho bolo samá rana. K najslávnejšej obete pohanskej prichystaný bol býk. Hlavný žretc predral sa sberbou, ktorá trýznila svätého Saturnína, a dal ho poviazať. I vliekli potom rozbesnení pohania sv. biskupa pred chrám, priviazali ho za nohy na divokého býka, pichali tohoto železnými týkami a hnali ho po schodoch Kapitoliuma dolu na rovinu. Svätý vlečený bol rozdráždeným býkom a hneď na prvých schodoch rozrazil si hlavu tak, že modzgami a krvou svojou zalial ich a vypustil veľkú dušu svoju. Ale zúrivci hnali ďalej zdivočeného býka, kým celé telo svätého Saturnína nebolo rozkusované a zohavené. I nechali ležať ho na ceste. Veriaci neopovážili sa pred pomstou zúrivých pohanov priblížiť sa za bieleho dňa ku ostatkom svätého, ktoré ponechané boli za pokrm dravým zverom.

Ale neskoro v noci odvážili sa dve kresťanské ženské na cestu, vzali telo sv. mučeníka, zavinuli ho do čistého plátna a pochovali ho na tajnom mieste hlboko do zeme, aby pohania nemohli nájsť ho a ešte viac zneuctiť, keď pohania v tých časoch obyčajne spálili telá sv. mučeníkov a metali popol ich do riek, aby celkom zničili pamiatku ich. To stalo sa dňa 29. novembra roku 250. Po čase vystavili veriaci kresťania, a síce za časov sv. biskupa Hilaria nad hrobom sv. mučeníka Saturnína malú kaplnku. Na začiatku štvrtého storočia diali sa na príhovor svätého Saturnína mnohé divy a preto začal sv. biskup Sylvius stavať krásny chrám nad kaplnkou, ktorý potom dostaval nástupca jeho sv. Exuperius.

Pohanskí žretci nenávideli na smrť biskupa Saturnína, poneváč obávali sa o bohaté príjmy svoje, ktoré dostávali za veštby v Kapitoliume od poverčivých pohanov a preto z lakomstva poštvali zberbu pohanskú a úrady cisárske proti biskupovi, ktorý staral sa o duševné spasenie bližných svojich a horlivu ohlasoval Evanjelium a rozširoval spasiteľnú vieru v pravého Boha, i bol hrozne umučený. Lakomstvo je ťažký hriech a z neho pochádzajú mnohé neprávosti. Múdry Sirach hovorí o lakomstve :

„Nič nie je väčšou nespravodlivosťou, než milovanie peňazí, lebo kto činí toto, ten má na predaj i dušu.“

Príklad toho máme na Judášovi Iškariotskom, ktorý nebál sa predať za tridsať strieborných Majstra svojho a Boha. Sv. Matúš píše :

„Ľahšie je Ťave prejsť skrze úško ihelné, než bohatému – lakomcovi vojsť do kráľovstva nebeského.“

A prečo? Nuž preto, že lakomstvo privádza človeka k mnohým hriechom a neprávostiam. Sv. Pavel nazýva lakomca modlárom :

„Vedzte o tom a rozumejte, že žiaden lakomec, čo je modlárstvom, nemá dedictvo v kráľovstve Kristovom a Božom.“

Veď ako pohan veľmi váži si modlu svoju a v nej skladá celú nádej svoju, tak lakomec skladá celú nádej svoju na časné statky, ako na pravého Boha. Zbožný františkán, Róbert de Licio, hovorí v kázňach svojich, že raz bol povolaný k nemocnému bohatému mužovi. Kňaz napomínal známeho lakomca, aby sa obrátil k Bohu, činil pokánie a pripravil sa k šťastnej hodinke smrti. Ale márná práca to bola! Bohatý lakomec žiadal, aby priniesli mu k smrteľnej posteli peniaze jeho. Zbožný františkán myslel, že zomierajúci boháč rozdá peniaze svoje chudobným, alebo na iné bohumilé ciele. Ale hľa, keď pokrvní doniesli peniaze lakomcovi, pozdvihol ťažký mešec k ústam, poľúbil ho a riekol:

„Ty si Boh môj, v tebe skladám nádej svoju!“  A v tom zomrel.

Preto Otcovia cirkevní veľmi ostro píšu o tejto neprávosti, ktorá človeka vo dne v noci ako bodľavé tŕnie pichá, trápi a spôsobuje stonásobné starosti. Sv. Bonaventúra prirovnáva lakomca k svini, poneváč oba, jak lakomec tak sviňa, bývajú na úžitok ľuďom iba po smrti. Sv. Augustín pripodobňuje lakomca ohňu pekelnému a hovorí :

„Ach, jak veľké množstvo ľudí pohltilo už peklo, a predsa ono nikdy nehovorí: Dosť je! Tak podobne lakomec.“

Pohanský spisovateľ Plutarch píše, že kráľ Alexander Veľký, Makedonský, podmanil si väčšiu časť známeho sveta. Mudrc Deniokrytos oznámil mu, že vo svete je ešte mnoho krajín, ktoré si nepodrobil. Na tieto slová dal sa vraj do plaču Alexander. A keď sa ho pýtali, prečo by horko plakal, on odpovedal, že oplakáva nešťastie svoje, poneváč je ešte mnoho krajín, ktoré on nevydobyl.

Kresťane, chráň sa lakomstva! Rozváž si, čo hovorí sv. Pavel :

„Koreň zaiste všetkého zlého je žiadostivosť.“ A zase hovorí :

„Nič zaiste nepriniesli sme na tento svet: bez pochyby je, že nemôžeme odniesť tiež ani nič.“

Upamätaj sa teda, že nevezmeš nič sebou z tohoto sveta z tých vecí, ktcré si nazhromaždil. A čo teda? Iba dobré a zlé skutky svoje! Sv. Ján hovorí v Zjavení:

„Skutky ich nasledujú ích.“  Áno, kresťan, nech odstraší teba od lakomstva skúsenosť, že nespravodlivé nadobnuté majetky neprinášajú úžitok, lebo dediči obyčajne sú nevďační a prichádzajú na vnivoč. Kráľ Šalamún bol veľmi bohatý, že nikto nebol mu rovný. Po smrti jeho zdedil syn Roboam to nesmierné bohatstvo. Ale za veľmi krátky čas požíval ho, lebo panoval veľmi nešťastne, zomrel rýchlo a majetok dostal sa do cudzích rúk. Žalmista Pána  hovorí:

„Lepšie je máličko spravodlivému nad mnohé bohatstvá hriešnikovi.“  Svätý Saturnín považoval poznanie pravého Boha a plnenie zákonov Jeho za najväčšie šťastie svoje a bližných: a preto rád podstúpil i mučenícku smrť. Kresťan, najväčším pokladom tvojim nech je Pán Ježiš Kristus a učenie Jeho! S Ním žij, pracuj a trp!

Karol Jerguš