I odovzdali synka svojho opatere ujcovi, menom Hermiasovi, ktorému zverili i majetok. Manželka Hermiasova zachádzala nemilosrdne s opusteným Abbasom. O krátky čas ušiel chlapčok z domu ujcovho k strýcovi Gregorovi, ktorý rád prijal milého chlapčoka. Gregor, nahnevaný na Hermiasa, žiadal, aby vydal majetok Sabbassov; lebo chcel ho vynakladať na dobrú výchovu vnukovu.

Hermias vzdoroval, nastali roztržky medzi rodinou, a po mnohom vyjednávaní a zvade prišla nemilá vec až k súdu. Keď to videl Sabbas, ktorý v dome rodičovskom naučený bol na poriadok, jednomyseľnosť a svätý pokoj, pohoršil sa nad sebeckými zvadami a uzavrel v nevinnej mladej mysli svojej, že odriekne sa márnych vecí a vyvolí si tichý život v niektorom kláštore.

Bolo mu osem rokov, keď zaklopal na bránu blízkeho kláštora, menom Flavinia, a prosil otcov rádu sv. Basilea, aby ho láskavo prijali k sebe. Opát kláštora privítal s radosťou zbožného a vtipného chlapca a dal ho vyučovať k službe Božej u ku zachovávaniu predpisov kláštorských.

Zbožný a vtipný chlapec osvojoval si hravo prednášané vedy, plnil svedomite predpisy rádu, udusoval v sebe city svetské a najmilšou zábavou mu bolo obcovanie s Bohom. Tak pripravoval sa u nôh slávnych učiteľov v rozličných kláštoroch k zbožnému životu pustovníckemu: horlivo modlieval sa, rozjímal a trpezlive vykonával i najťažšie práce. Pri tom bol proti sebe veľmi prísny, zdržanlivý, postieval sa často, i vtedy, keď pravidlá rádu nenakladali pôst.

Roku 456 keď mal osemnásť rokov, putoval zbožný mladík Sabbas s dovolením predstaveného do Jeruzalema, aby ponavštevoval sväté miesta a poznal život bohumilých pustovníkov, ktorí žili v Palestíne. I navštívil kláštor Passarion, kde bol veľmi ctený a milovaný pre zriedkavé svoje cnosti. Opát žiadal si, aby ostal v kláštore; ale vznešený mladík túžil po tichšom, prísnejšom živote.

Toho času žil na púšti slávný otec mníchov a pustovníkov, sv. Euthymius. K tomuto mužovi Božiemu ponáhľal sa Sabbas, a prosil ho pre Boha, aby ho vzal medzi svojich učeníkov. Sv. Euthymius privolil. A keď poznal horlivosť mladíkovu, nedopustil, aby prebýval v niektorej pustovni, ktoré sem-tam roztratené boli, ale poslal ho do blízkeho kláštora ku Theoktistovi, ktorý stal sa dľa vôle sv. Euthymia duchovným vodcom Sabbasovým.

Pod správou tohoto muža Božieho vystúpil zbožný mladík na vysoký stupeň dokonalosti kresťanskej. Medzi bratmi býval on prvým a posledným pri nábožnom cvičení, najusilovnejším pri prácach ručných, najhorlivejším v poslušnosti, najprísnejším v zapieraní a mŕtvení seba. Jedného dňa pracoval svätý Sabbas v záhrade kláštorskej. I uzrel strom, s ktorého usmievali sa mu mnohé krásné jablká.

Odtrhol si jedno jablko, aby ho okúsil. Do obedu bolo ešte ďaleko. I napadlo mu, že je to pokušenie. Hneď hodil jablko na zem a rozšliapal ho nohami. A složil sľub, že nebude jesť viacej žiadne jablko. Svätý Sabbas veľmi nenávidel záhaľku. Veľká bola jeho viera, nádej a svätá láska. V každom pokúšaní a trápení skladal úplnú dôveru v Boha.

A táto veľká dôvera nesklamala ho. Jedného dňa, keď pri ťažkej vytrvalej práci zmoknutý vrátil sa do kláštora, vložil pekár premoknutý odev jeho do pece, aby sa usušil, a zabudol naň. Zakúrili pec, a už horel oheň plameňom. Pekár žaloval na neprezreteľnosť svoju práve, keď svätý Sabbas vstúpil do kuchyne. Muž Boží nerozmýšľal dlho, vnišiel do zakúrenej pece, vytiahol svoj odev bez toho, aby plameň bol mu uškodil, alebo jeho odevu.

Takým divom odmenil milostivý Boh veľkú dôveru verného sluhu svojho. Nezadlho potom naložil opát svätému Sabbasovi, aby išiel s jedným kláštorským bratrom do mesta Alexandrie, kde rodičia jeho posiaľ bývali. Pokorný mních uposlúchol predstaveného a vybral sa na ďalekú cestu. Rodičia poznali syna svojho, ktorého od útlej mladosti nevideli a už dávno ako ztrateného oplakali. Od toho času zbohatli.

I nahovárali ho s prosbou, aby sa odriekol života pustovníckeho a s nimi žil v tom veľkom nádhernom meste. Ale svätý Sabbas rozpovedal im dôležité príčiny, pre ktoré nemôže vyplniť ich žiadosť. I podávali mu mnoho peňazí, aby bez starosti žiť mohol. Z poslušnosti vzal si svätý Sabbas iba tri zlaté peniaze, rozlúčil sa srdečne s milými rodičami, navrátil sa do kláštora a odovzdal tie peniaze svojmu opátovi.

S dovolením opáta odišiel z kláštora na púšť, obytoval sa v skrytej jaskyni, a žil v tej pustovni veľmi prísne za päť rokov v ustavičnom pôste, na modlitbách a pri namáhavej práci ručnej. Iba v sobotu vracal sa do kláštora, aby navštívil bratov a odovzdal vyhotovenú prácu; zostal až do večera v nedeľu u nich a zase odišiel do svojej pustovne. Na rozkaz opáta vrátil sa do kláštora nazpät a prevzal vyučovanie mládeže.

Po smrti sv. Euthymia opustil svätý Sabbas znovu kláštor, lebo držanie sa niektorých nespokojných bratov znepokojovalo svätého muža, a utiahol sa do jaskyne v blízkosti potoka Cedronu, kde pokračoval v prísnom živote svojom. Nepožíval iné iba zeliny a vodu, ktorú z ďaleka si nosieval, lebo voda z Cedronu nebola pitná. Potom vrátil sa zase medzi bratov. Roku 493 zomrel nástupca sv. Euthymia Sallust a predstaveným stal sa Eliáš.

Niektorí bratia neboli spokojní s prísnymi pravidlami rádu a žiadali uľavenie u nového predstaveného. Keď to zbadal svätý Sabbas, pohoršil sa nad ich vlažnosťou a riekol:

„Nepriateľom pekelným možno vzdorovať, ale ľuďom treba vyhnúť z lásky ku svätému pokoju.“

I vzdialil sa tajne z nepokojného kláštora. Obrátil kroky svoje na púšť pri Skythopole a prišiel večerom k jaskyni, v ktorej obyčajne leví bŕložievali. Svätý Sabbas vyvolil si túto jaskyňu za pustovňu svoju. O pol noci prišiel lev k jaskyni a našiel sluhu Božieho odpočívať v nej. I pochytil ho zubami za kraj odevu, aby ho vyvliekol z jaskyne. Na to zobudil sa svätý a začal bez bázne, ako prorok Daniel medzi levami, zvelebovať Boha chválospevami.

Lev vzdialil sa, aby ho nemýlil v službe Božej. A keď dokončil chválospev, vrátil sa lev a začal ho ťahať za odev. A svätý Sabbas riekol slávnostne:

„Jaskyňa je dosť veľká; máme v nej, keď chceš, oba dosť miesta!“

Lev vzdialil sa pokojne a nikdy viac neznepokojoval svätého Sabbasa. A on žil vo svojej pustovni nemýlený v bohumilom živote svojom.

Chýr o svätom živote pustovníka rozšíril sa v celom okolí. I zhromaždili sa okolo neho zbožní kresťania, ktorí túžili po dokonalosti a prosili ho, aby ich prijal za učeníkov. Z pokory spieral sa svätý Sabbas ich prosbám a považoval sa za nehodného, aby sa stal ich vodcom na ceste spasenia a dokonalosti kresťanskej. Konečne dal sa prehovoriť. I vystavil kláštor. V krátkom čase rozmnožil sa počet jeho učeníkov na 150.

Tak stal sa opátom nového kláštora na púšti pri meste Skytopole. Keď prišli rodičia Cyrillovi, ktorý neskôr spísal život jeho, ku svätému Sabbasovi a prosili ho, aby požehnal ich synka, pozrel muž Boží na chlapcoka a riekol otcovi:

„Tento je odteraz učeníkom mojím; potrebujem ho. Nech sa naučí žaltár; kým sa ho nenaučí, nech ostane u vás doma.“

Časom stal sa svätý Sabbas otcom mnohých mníchov, zakladateľom mnohých kláštorov a pohlavárom pustovníkov vo Svätej Zemi. Patriarcha z Jeruzalema považoval to za svoju povinnosť, aby svätého Sabbasa posvätil za kňaza. Po dlhom zdráhaní dal sa pokorný sluha Boží posvätiť. Od toho času žil ešte prísnejšie. V pôstnom čase nepožíval žiadneho pokrmu, iba Sviatosť oltárnu. Ako opát mnoho dal si záležať na prekvitaní kázne cirkevnej u podriadených sebe mníchov.

Keď jedného dňa prechádzal sa s mladým bratom popri Jordáne, postretli ich ľudia, medzi ktorými nachádzalo sa prekrásné dievča. Opát chcel skúšať mladého mnícha. I riekol, keď spoločnosť prešla popri nich:

„To dievča zdalo sa mi byť veľmi špatným a mať len jedno oko.“  Mladý spoločník, novic, odpovedal:

„To dievča má dve krásné oči; dobre som videl.“

A svätý opát pokarhal prísne mladíka i aby ho potrestal, vypovedal ho z izbietky, ktorú obýval, a vykázal mu miesto, kde mohol dosťučiniť za ľahkomyseľnosť svoju a krotiť zmysly svoje. Jak prísny bol proti sebe, tak láskavý a shovievavý bol oproti podriadeným mníchom. Žiadné osobné urazenie netrestal, ale znášal ticho a láskavé.

Preto obsypával ho milostivý Boh darmi nadprirodenými, používal ho ako prostriedok ku podpore a k úteche svätej cirkvi, a činil na prímluvu jeho mnohé divy a zázraky. Vznešený mládenec z mesta Skytopolu, menom Basilius, išiel ku svätému Sabbasovi na púšť, keď ešte býval v jaskyni, aby sa stal jeho učeníkom. Dozvedeli sa o tom zbojníci, ktorí mysleli, že Basilius veľké bohatstvo svoje sebou vzal. O pol noci prišli k pustovni svätého, v ktorej i Basilius býval.

Ale keď uzreli chudobu svätého muža, tak boli dojatí, že sa vzdialili a chceli sa ukryť do svojich skrýš. I postretli veľké levy. Od strachu ostali stáť ako bez seba. Levi zastali tiež, a oni v smrteľných úzkosťach dali sa do behu naspät ku svätému Sabbasovi a v strachu volali:

„Na modlitbu mnícha Sabbasa: vyhnite sa nám!“

Levy zmizly. Ked videli to zbojníci, boli ľútosťou nad hriechmi svojimi tak dojatí, že sa odhodlali zanechať život svoj a stať sa učeníkmi svätého Sabbasa.

A to i urobili. Muž Boží radoval sa veľmi nad divotvorným ich obrátením a prijal ich láskavo za svojich učeníkov. Jedného dňa kráčal svätý Sabbas cestou, ktorá viedla z Rubanu k rieke Jordánu. I uzrel leva, ktorý náramne reval a na troch nohách skákal. Do dlaby na štvrtej nohe vbil sa mu bol veľký tŕň a zapríčiňoval mu veľké bolesti bez toho, aby zver bol si mohol spomôcť. Keď to zbadal muž Boží, poľutoval divú šelmu.

A ľútosť jeho vzrástla, keď mohutný lev pred ním sklesol, a boľavú dlabu oproti nemu vystrel, jako by ho bol chcel prosiť o pomoc. Svätý Sabbas vytiahol tŕň z dlaby levovej. A lev neopustil ho viacej, ako by mu bol chcel skrze to povďačnosť svoju prejavovať.

Medzi učeníkami svätého Sabbasa bol mladík, menom Flais. Svätý opát naložil mu, aby opatroval osla, ktorý nosieval potrebné veci pre kláštor. Keď Flaisovi nedostávalo sa času, aby strážil osla, poveril on v prostote srdca svojho toho podivného leva, aby sa staral o osla. A lev konal povinnosť svoju: ráno vyviedol osla na pašu, strážil pri ňom a večer priviedol ho na povrázku zase domov.

Jedného dňa poslal sv. opát Flaisa po nejakej práci. Cestou upadol učeník do hriechu. On rozmýšľal o dopustení Božom, ktorého je účastným, i zdalo sa mu, že je veľmi dokonalý, keď i zvery ho poslúchajú, ako Adama pred pádom do hriechu. A i on upadol do hriechu nevďačnosti: a milosť Božia opustila pyšného nevdačníka.

Na druhý deň hriešny Flais rozkázal levovi, aby strážil nad oslom; sám chcel spiechať k povolaniu svojmu. Sotva že vzdialil sa Flais, napadol lev osla, roztrhal ho a shltal. Keď Flais to videl, a poznal, že hriech jeho je príčinou toho, neopovážil sa priblížiť svätému Sabbasovi, ale opustil púšť a odišiel domov do vlasti. Keď svätý Sabbas počul o jeho úteku, ponáhľal sa za ním, hľadal ho všade, a keď ho našiel, nemal pokoja, kým ho nepriviedol naspäť a ku pokániu.

Svätý Sabbas bol veľkou podporou pre cirkev. Toho času panoval na Východe veľký nepokoj v cirkvi. Bludári povstávaii, jako huby po daždi. Cisár Anastasius, ktorý panoval v Konštantinopole, nadržoval kacírstvu Eutychovmu, a prenasledoval pravoverných biskupov. Eliáš, patriarcha jeruzalemský, požiadal svätého Sabbasa, aby išiel s inými opátami k cisárovi a zastal katolíkov a biskupov, ktorí boli vyhnaní zo svojich biskupství. Bolo to roku 508.

Svätý Sabbas, ačkoľvek sedemdesiatročný starec, vybral sa hneď na ďalekú cestu do Konštantinopola. V chudobnom rúchu vstúpil svätý opát do dvorany cisárskej. Pyšný ináč cisár zostúpil s trónu a išiel oproti pokornému mužovi Božiemu, aby ho láskavo privítal. I prisľúbil, že vyplní každú jeho žiadosť. Svätý Sabbas prosil len o to, aby cisár prinavrátil pokoj cirkvi a aby neprenasledoval jej sluhov.

Cisár ponúkal mu tisíc zlatých peňazí pre jeho kláštory. Svätý Sabbas nechcel prijať dar peňažný a riekol:

„Mnísi moji nepotrebujú zlata, ich podielom je Boh. Ale Jeruzalem, sväté mesto, ťažko stená pod ťarchou neľudských bremien, a trpí beztoho trápenie a hlad skrze mor a suchotu. Veriaci vydaní sú ľubovôli zlodejov, mestá ich rozváľané sú kaderami a biedné kláštory sú bez ochrany oproti nápadom potulných Saracénov. Tu môžeš pomáhať, ó cisáru!“

Cisár bol dojatý rečou svätého opáta, i prisľúbil pomoc. Marinus, pokladník štátny, vzpieral sa tomu, aby cisár odpustil dane ubiedenému Jeruzalemu a jeho okoliu. Keď dozvedel sa o tom svätý Sabbas, pohrozil mu trestom Božím. Pyšný vysoký úradník cisársky nedbal na to. Ubiedený ľud, dohnaný až k zúfalstvu, napadol dom Marinusov a podpálil ho; tvrdý úradník sotva mohol ujsť so životom. Po tomto vidomom treste Božom, odpustil cisár ľudu dane.

Všetok ľud zveleboval svätosť, horlivosť a múdrosť svätého Sabbasa. Verný sluha Boží navrátil sa do samoty svojej, aby trávil dni svojho života na modlitbách a v zapieraní seba. Ale nemal pokoja. Kacíri znovu zbúrili sa proti pravoverným kresťanom a zapríčinili veľké prenasledovanie pre uzavretia snemu cirkevného, v Chalcedóne vydržiavaného, ktorý odsúdil blud Eutychov. Bohaprázdni kacíri nahovárali ľud, aby neprijal uzavretia snemu cirkevného.

Keď zbadal svätý Sabbas toto búrenie, opustil samotu, cestoval mestami i dedinami, výmluvnými rečami zastával pravú vieru, odhaľoval bludy kacírov, napomínal ku poslušnosti oproti svätej matke cirkvi, i posilňoval divotvorne srdcia kresťanov v pravej viere a ubezpečil spasenie premnohých duší. Cisár Anastasius I. zomrel a nástupcovia jeho Justin a Justinian milovali pravoverných kresťanov a riadili sa dľa múdrych slov svätého Sabbasa. Cirkev požívala svätý pokoj.

A svätý opát používal príhodný čas pokoja, cestoval po krajine, obracal kacírmi zvedený ľud na pravú cestu spasenia, posilňoval ho v pravej viere a bohumilých mravoch, podporoval ho i hmotne v biede a trápení; lebo rozdal štedre veľký majetok svoj, ktorý zdedil po rodičoch, medzi hladný ľud. Za päť rokov nepršal dážď vo Svätej Zemi; celá príroda vyschla a nebolo žiadnej úrody. A hľa, svätý Sabbas neprestával vzdychať k rozhnevanému Bohu o užitočný dážď.

Milostivý Boh konečne vyslyšal verného sluhu svojho: užitočný tichý dážď padol s neba na vyschlú krajinu a všetko ožilo. Roku 529 na žiadosť patriarchu jeruzalemského išiel zase svétý Sabbas do Konštantinopolu ku cisárovi Justinianovi, aby bránil osočovaných pravoverných kresťanov a prekazil prenasledovanie, ktoré až posiaľ trvalo skrze bludárov a kacírov. Cisár Justinian prijal devaťdesiatjeden ročného muža Božieho s veľkou úctou, a vykonal všetko, o čo ho prosil.

Medzi tým, čo cisár písal rozkazy na vrchnosti v prospech pravoverných kresťanov, vzdialil sa svätý opát a skrúšene modlil sa hodinky cirkevné. Hieremias, učeník jeho, pristúpil k nemu a riekol:

„Čo robíš, otče! Keď cisár tak uctil teba a usiluje sa vyplniť žiadosti tvoje, ako-že môžeš opustiť ho a inšie robiť?“

Svätý Sabbas nedal sa mýliť v pobožnosti a riekol pokojne:

„Nie je to neslušné, synu môj, čo ja robím; lebo cisár koná teraz úrad svoj, a my povinnosti svoje.“

Boh zjavil svätému Sabbasovi blízku jeho smrť. Sluha Boží zhromaždil u seba mníchov a pustovníkov, napomínal ich ku vzájomnej láske, k samote, ku svedomitému plneniu pravidiel rádu, a ustanovil učeníka Mellitosa za nástupcu svojho.

V posledných chvíľach života svojho trpel veľké bolesti, ktoré s odovzdanosťou do vôle Božej rád znášal. I usnul sladko v Pánu, v deväťdesiatomštvrtom roku požehnaného života svojho dňa 5. decembra roku 532. Svätý Sabbas vyobrazuje sa v rúchu pustovníckom, v pravej ruke drží palicu pútnickú, v ľavej otvorenú knihu; na púšti pod holými skalami vidno kláštor, pri ňom niekdy leva.

Svätý opát Sabbas pestoval v požehnanom živote svojom zvlášte tri cnosti: vieru, nádej a lásku. Sv. Tomáš Akvinský učí:

„Tri bohoslovecké cnosti sú: viera, nádej a láska. Z viery povstávajú štyri veci: spravodlivosť života, potrava duše, zvelebovanie Boha a odplata rajská. Zo svätej lásky povstávajú štyri veci: bázeň pred Bohom, láska k bližným, pomoc pre potlačených a polepšenie poblúdených.“

Toto všetko objavuje sa nám skvele v živote svätého Sabbasa. Hľa, svätý Sabbas bol preto taký odhodlaný a smelý vstúpiť do ohnivej pece, lebo práve tak, ako traja mládenci v Babylone veril pevne v Boha, dôveroval v jeho dobrotu, miloval ho a bál sa ho. On bál sa spravodlivosti Božej; ale dôveroval v dobrotu Božiu. On dôveroval Bohu a úfal dľa zásluh Spasiteľa, Pána Ježiša Krista, na pomoc Božiu a nespoliehal sa na zásluhy a sily svoje.

Preto hovorí i sv. Augustín:

„Nebudem zahanbený, keď i povstanú proti mne nepriatelia; lebo neskladám dôveru v seba, ale v Teba, ó Bože môj!“

Kresťan, nasleduj svätého opáta Sabbasa vo viere, nádeji a láske! A môžeš úfať milosť Božiu i v tomto i budúcom živote. Nespoliehaj sa na časné veci a nevyhľadávaj ich úzkostlivo; lebo utratíš vieru, nádej lásku a večné spasenie!

Karol Jerguš