Svätý Romuald narodil sa v desiatom storočí z rodiny kniežatskej v meste Ravenna. Výchova jeho bola ako ostatných synov veľkopanských, ktorí napospol málo dbali na vedeckú vzdelanosť. Vyrástol on teda v úplnej nevedomosti, a do dvadsiateho roku neznal iba jazdiť, poľovať, v kocky hrať a zabávať sa v roztopašných spoločnostiach. K slyšaniu slova Božieho a k vykonávaniu kresťanských cností nemal ani času, ani chuti.

Milosť Božia však otvorila mu oči k poznaniu lepšieho života. Stalo sa to nasledujúcou udalosťou. Jeho otec Sergius prišiel pre akési pozemky do nepriateľstva s jedným zo svojich príbuzných a vyzval ho podľa vtedajšej obyčaje na súboj a žiadal, aby sa aj Romuald zúčastnil na tomto hroznom deji. Tento síce tomu odporoval, ale mu však otec jeho hrozil, že ho z dedičstva vyčlení, bol prítomný pri krvavom súboji. Sergius zavraždil príbuzného a odporcu svojho. Či Romuald nebol tiež účastný tejto vraždy ? jeho svedomie aspoň nedalo mu pokoja, až premožený ľútosťou, odobral sa do blízkeho kláštora sv. Apollinára, aby tu za 40 dní činil pokánie podľa predpisov cirkevných.

Odlúčenie od sveta, spásonosné napomínania a poučovanie mnícha, ktorý mu bol k obsluhe daný, tak účinkovali na neho, že sa úplne obrátil a na vždy sveta odriekol. Prijmúc rúcho rehoľné, vyzul človeka starého. Zotrvával on v tomto kláštore cez sedem rokov,  všetkým cvičeniam kláštorným oddal sa s toľkou horlivosťou a vytrvalosťou, že za krátky čas ostatných v cnosti prevýšil. ten čas zahniezdili sa v kláštoroch mnohé neporiadky kázne rehoľnej. Mladý Romuald, plný svätej horlivosti, dal sa vlažných bratov napomínať a karhať. Týmto ale narobil si mnoho nepriateľov a nenávistníkov, rehoľnici vlažní, o rehoľu nie mnoho dbajúci, nedbanliví a leniví, sprisahali sa proti nemu, a ako mu povedané bolo, číhali po jeho živote. Romuald preto s dovolením opáta opustil tento kláštor. Lež kde sa teraz podieť ? V okolí Benátok žil v tomto čase medzi močiarmi na jednom ostrove pustovník, ktorý sa menoval Marin. Muž ten bol pobožný a nesmierne prísny. Modlitba a rozjímanie bolo jeho najväčšou rozkošou. K tomuto pustovníkovi odobral sa Romuald a veľmi sa tešil, že tak prísneho majstra našiel a podrobil sa celkom jeho  vôli. Oba svätí pustovníci žalmy spievajúc chodili lesom. Romuald nevedel spievať, kedykoľvek teda chybil, uderil ho Marin prútom po hlave, aby sa žiak v trpezlivosti cvičil. Trpezlivo znášal učeň toto karhanie, konečne ale riekol ticho a pokorne:

„Majstre, ak sa vám ľúbi, šľahajte ma teraz po pravom uchu, lebo na ľavé som už temer ohluchol.“

Marin a Romuald prišli zanedlho do potýčky s druhými pustovníkmi zo vznešeného rodu. Peter Orseolo, vojvoda, ktorý nespravodlivou cestou dostal sa k vláde v slobodnej obci Benátskej, pýtal sa viacej znamenitých mužov, čo by mal činiť, aby utíšil svoje svedomie. Guarin, opát francúzsky, radil mu, aby opustil svoju dôstojnosť a utiahnuc sa v niektorom kláštore, pokánie činil. To isté radili nespokojnému vojvodovi Marin a Romuald. Orseolo, Ján Gradenik, jeho spoluvinník, Marin a Romuald odobrali sa teda k opátovi Guarinovi do Francúzska. Orseolo a Gradenik ostali tu v kláštore sv. Michala, Marin a Romuald ale aj tu viedli život pustovnícky. Po jednom roku však odobrali sa s viacej druhmi do lesa a založili tu celú pustovnícku osadu.

Kým Romuald vo Francúzsku trval, otec jeho Sergius, pohnutý príkladom syna, obrátil sa a vstúpil do kláštora blízko Ravenny. Onedlho však nezaľúbil sa mu tento život, tak že sa chcel opäť do sveta navrátiť, dozvediac sa o tom syn jeho, ihneď’ pospiechal do Ravenny, aby dušu otcovu zachoval. I podarilo sa mu otca v kláštore zadržať, kde on aj nábožne naďalej žíl a sväte zomrel. Romuald sa na to zas utiahol do svojej milej samoty, avšak nie na dlho. Boh sám ho postavil na svietnik, aby na potom svetu tak skazenému ako vzor kajúcnosti svietil a životom svojím ukázal, že do neba nevedie iná cesta, okrem cesty sebazapierania. Na Veľkú noc roku 996 prišiel cisár Otto III. do Ravenny, i chcejúc zaplniť uprázdnené opátstvo Elasse, dovolil mníchom, aby si sami zvolili opáta. Mnísi jednohlasne zvolili Romualda za opáta. Svätý sa však zdráhal prijať tento úrad, a len na prosbu cisára, ktorý osobne prišiel do jeho cely a na hrozby snemu Ravenského podrobil sa vôli mníchov. Ako opát usiloval sa kláštornú rehoľu s celou prísnosťou do života uviesť, bez ohľadu na stav, vzdelanosť a vek rehoľníkov. Mnísi preto obanovali, že ho učinili opátom, láska a úcta k nemu obrátila sa v nenávisť. Romuald s bolestným srdcom videl, ako sa mravný stav kláštora zhoršuje, nemohol na seba vziať ťažkú zodpovednosť, išiel za cisárom do mesta Tivoli a zložil tam opátsku palicu k nohám Gerberta, arcibiskupa Ravenského, sám ale nasledoval cisára, a spovedníkom jeho sa stal, až do Ríma, skadiaľ neskôr putoval na vrch Cassino.

Na slová svätého Romualda značný počet mladých šľachticov a kniežat odriekli sa lesku a nádhery sveta, a odoberúc sa do kláštornej samoty, viedli život prísny, celý čas strávili na modlitbe, spievaní žalmov a prácovali. Mnohí z nich tiahli ako misionári až do Poľska, Ruska, medzi Slovanov, rozširovali tam kresťanstvo a umreli smrťou mučeníckou. Počet učeníkov jeho tak sa rozmnožil, že im nemohol dať príbytku viacej, a preto musel aj po iných stranách stavať kláštory. Najznamenitejší z nich bol kláštor v Kamalduloch. Stadiaľto vzal pôvod svoj prísny rád Kamaldulský, ktorý ešte po dnes trvá v Taliansku. Podivuhodná horlivosť kajúcna oživovala obyvateľov tohto kláštora, ktorí buď  v samote a odlúčene vo svojich celách žili a preto sa menovali pustovníkmi, buď sa zavierali do svojich komôrok a neprehovorili slova, iba k predstaveným a bratom, ich obsluhujúcim. Kto týchto nábožných mužov videl, ten anjelov v ľudskom tele vidieť sa domnieval tak svätý život viedli, mali ale na svätom Romualdovi príklad jasne svietiaci.

„Dvadsať rokov tomu“,  povedal svätý Romuald istému kňazovi, „čo sa k smrti pripravujem, lež čím ďalej sa k nej pripravujem tým viacej nahliadam, že nie som hoden ustanoviť sa pred obličajom Božím.“

I aby sa ešte dokonalejšie k smrti pripravovať mohol, odišiel koncom roka do kláštora Val di Castro, dal si v blízkej doline vystaviť kostolík a pustovnícku chatrč. Odobral sa od bratov svojich, zatvoril sa tu a očakávajúc koniec života svojho. Pre slabosť a chorľavosť však potrebný bol opatery. Dňa 19. júna 1027. večer prepustil dvoch bratov, ktorí mu posluhovali, oni odišli, postáli však u dverí v úzkostnom tušení, a keď’ cez dlhší čas neslyšali v cele žiadneho hlasu, vstúpili do vnútra a našli ctihodného starca  vo večnom spánku. Odišiel on do večnosti prijať tých sto korún, ktorých si cez sto rokov zaslúžil v službe Pána.

Dvadsať rokov slúžil svätý Romuald svetu, sto rokov strávil v službe Pána. Stodvadsať rokov života! Ako si ich zaslúžil Romuald? Pokojnosťou ducha a prísnou miernosťou, toto sú tie divotvorné prostriedky, ktoré posilňujú ducha, telu dodávajú sily a vytrvalosti. Avšak, drahý čitateľ! Nežiadaj si Romualdov vysoký vek, lež Romualdov život, lebo nie jak dlho, lež ako si žil, pýtať sa ťa bude Pán v posledný deň súdny.

Karol Jerguš