Môj profil 
Predplatné
Svätý Otec vychádzal z úryvku Evanjelia podľa sv. Lukáša (Lk 15,1-10) o milosrdenstve, o stratenej ovci a stratenej drachme. Text v úvode hovorí o Ježišovom osobnom svedectve, keď ho prichádzali počúvať mýtnici a hriešnici a on s nimi jedával. Na toto však šomrali farizeji a zákonníci.
Svedectvo dáva Cirkvi rásť
Predovšetkým je tu teda Ježišovo svedectvo – ako uviedol pápež František, „bola to pre ten čas nová vec“, „pretože ísť ku hriešnikom ťa robilo nečistým, rovnako aj dotýkať sa malomocného“. Preto sa od nich učitelia zákona vzďaľovali. „Svedectvo v dejinách nikdy nebolo pohodlnou vecou. Ani pre tých, čo svedectvo vydávajú – častokrát zaň platia mučeníctvom –, ani pre tých, čo majú moc“, povedal Svätý Otec.
„Vydávať svedectvo znamená prelomiť návyk, spôsob života… Prelomiť ho pre niečo lepšie, zmeniť ho. Vďaka tomu Cirkev napreduje, vďaka svedectvám. To, čo priťahuje, je vydávanie svedectva, nie sú to slová, ktoré zaiste pomáhajú, ale svedectvo je to, čo priťahuje a dáva Cirkvi rásť. A Ježiš vydáva svedectvo. Je to niečo nové, avšak nie príliš, pretože Božie milosrdenstvo bolo prítomné aj v Starom zákone. Spomínaní učitelia zákona nikdy nechápali, čo to znamená: „Milosrdenstvo chcem a nie obety“. Čítavali to, avšak nechápali, čo milosrdenstvo znamená. Ježiš toto milosrdenstvo hlása tým, ako koná, svojím svedectvom.“
Svedectvo „vždy narušuje zvyklosť“ a zároveň „ťa vystavuje riziku“, vysvetlil Svätý Otec.
Namiesto hľadania riešenia šomreme
Ježišovo svedectvo vyvoláva šomranie. Farizeji, saduceji, učitelia zákona, hovorili: „Prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“. Nehovorili: „Pozri, tento človek bude asi dobrý, pretože sa snaží obrátiť hriešnikov“. Ide o postoj, pri ktorom vždy „vyslovíme negatívny komentár, aby sme zničili svedectvo“. „Tento hriech šomrania je každodenný – či už v malom alebo veľkom“, skonštatoval pápež a dodal, že častokrát šomreme „preto, že sa nám nepáči ten či onen“ a namiesto dialógu či „hľadania riešenia konfliktnej situácie v skrytosti šomreme, vždy potichu, pretože nemáme odvahu jasne prehovoriť“. K tomuto dochádza aj „v malých spoločenstvách, vo farnostiach“. „Koľko sa len šomre vo farnostiach?“, položil si otázku pápež František.
„A v diecéze? „Vnútrodiecézne“ boje, tie vnútorné boje v diecéze, vy to poznáte. A aj v politike. Toto je nepekné. Keď vláda nie je čestná, snaží sa pošpiniť protivníkov prostredníctvom šomrania. Či už je to urážkami na cti, očierňovaním, vždy sa snaží. A vy, ktorí dobre poznáte diktátorské vlády, pretože ste to zažili – čo robí taká diktátorská vláda? Najprv sa zmocní komunikačných médií prostredníctvom zákonov a tam začína so šomraním, zhadzovaním všetkých, ktorí sú pre vládu nebezpečenstvom. Šomranie je naším každodenným chlebom – či už na úrovni osobnej, rodinnej, farskej, diecéznej alebo spoločenskej…“
Ježišova otázka
Ako uviedol Svätý Otec, ide tu o únikovú cestu ako nehľadieť na realitu, aby sme ľuďom nedovolili myslieť“. Ježiš to vie, avšak je dobrý a „namiesto toho, aby ich odsúdil za šomranie“, kladie otázku. „Používa ich vlastnú metódu“, čiže kladenie otázok. Oni tak robia preto, aby Ježiša pokúšali, „so zlým úmyslom“, „aby mu dali padnúť“ – napríklad pri ich otázke o platení dane cisárovi či o prepustení manželky. Ježiš používa tú istú metódu, avšak odlišne. Hovorí im: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?“ Oni však začnú kalkulovať: „Mám ich 99“, jedna sa stratila, „začína sa zmrákať, je tma“:
„Nechajme tak tú jednu, pri bilancovaní ju zahrnieme do strát, a zachráňme tieto“. Toto je farizejská logika, logika učiteľov zákona. „Kto z vás?“ – oni si však vyberú opak toho, čo hovorí Ježiš. Preto nejdú hovoriť s hriešnikmi, nejdú za mýtnikmi. Nejdú, pretože „lepšie sa nešpiniť s týmito ľuďmi, je to riskantné. Ustrážme si tých našich“. Ježiš im kladie otázku inteligentne: vstupuje do ich kazuistiky, no ponecháva ich v pozícii, ktorá je odlišná od tej správnej. – „Kto z vás?“ – A nikto neodpovie: „Áno, je to pravda“, ale všetci vravia: „Nie, to nie, neurobil by som to“. A preto sú neschopní odpustiť, byť milosrdní, prijímať.“
Logika evanjelia a logika sveta
Pápež František napokon zrekapituloval tri hlavné slová rannej homílie: to prvé je svedectvo, ktoré provokuje a ktoré dáva Cirkvi rásť, druhým je šomranie, ktorým sa moje vnútro bráni, aby sa ma svedectvo nedotklo, a do tretice je to Ježišova otázka.
Na záver Svätý Otec pripomenul, že v hre je tu radosť. „Tí, čo nasledujú cestu učiteľov zákona, nepoznajú radosť Evanjelia,“ zdôraznil pápež a dodal: „Nech nám Pán dá porozumieť tejto logike Evanjelia, ktorá je v protiklade s logikou sveta“.
.jpg)
