Môj profil 
Predplatné
Toho času, keď všemohúci Boh poprial rásť počet svätých mučeníkov a Justovi bolo deväť rokov, riekol tento k otcovi svojmu Justinovi:
„Otče môj, zdalo sa mi, že boháč, menom Lupus, Justiniana, strýca môjho drží v otroctve v meste Ambiane.“ Otec pýtal sa ho:
„Čo urobíme?“ I najal Justin v meste Autisiodore človeka za peniaze ako sprievodcu, aby vyhľadali brata. A Justus riekol otcovi:
„Chcem s tebou ísť.“ Na to riekla matka Felicita:
„Juste, synu môj, ako by si mohol odvážiť sa na takú ďalekú cestu? Veď by sa ti mohlo niečo zlého prihodiť!“ A on na to odpovedal:
„Keď Pán Boh chce, pôjdem, a keď sa Mu bude ľúbiť, vrátim za zase naspäť.“ I riekol otcovi:
„Vezmi chleba a peňazí, i vydáme sa pod ochranou Kristovou na cestu, ktorú sme uzavreli.“
Asi okolo troch hodín vyšli z mesta Autisiodoru a prišli k večeru, keď sa deň chýlil ku koncu, k pevnosti Melodunumu. Tu sedel pri bráne pevnosti slepý a krivý človek, i volal:
„Ó blahoslavený Juste, občerstvi dušu moju, lebo trpím veľký hlad.“ I riekol chlapec otcovi: „Vezmi chleba a občerstvi ho!“ A potom svliekol rúcho a obliekol ním chudobného, ale otec začal ho pre to hrešiť. Justus riekol:
„Písané stojí, blahoslavený je, kto sa zmiluje nad núdznym a chudobným; Pán vysvobodí ho v zlom čase.“
A ráno vyšli von a pokračovali ďalej cestou svojou. A keď prišli do Paríža, postretli veľmi dobrého muža, ktorý sa volal Hypolitom. On pýtal sa, skade sú? A oni riekli:
„Z mesta Autisiodoru, a hľadáme zajatého. A Hypolit riekol im:
„Poďte so mnou do domu môjho, občerstvím vás vínom a medovcom.“
Keď sa nasýtili a ďalej išli, dorazili k rieke Izare, ale nenašli lode. Tu riekol Justus otcovi: „Hľa, riadením milostivého Boha prichádza človek s loďou po vode, i poprosíme ho, aby nás previezol.“
A ako tak hovorili, bol už tu, i riekli k nemu:
„Priateľu, buď taký láskavý a prevez nás cez rieku, zaplatím ti prievozné a budeš mať zásluhu pre dušu.“ A on sa spýtal kto a skade sú. A keď mu riekli, že hľadajú zajatého, previezol ich zadarmo cez rieku. A keď išli ďalej, dorazili do toho mesta Ambianu, i pýtali sa po obchodníkovi Lupovi, kde býva. A keď ho našli, riekli mu:
„Pokrevný náš bol do tejto krajiny odvezený ako zajatý, i počuli sme, že sa u teba nachádza.“
Ale on pýtal sa ich:
„Kto je, skade je a ako sa menuje ten, ktorého hľadajú. Na to odpovedal Justin:
„My sme kresťania z mesta Autisiodoru, a brat môj, ktorého hľadáme, menuje sa Justinian.“ A Lupus im riekol:
„Poďte so mnou do domu môjho, i ukážem vám otrokov svojich, a keď poznáte toho, ktorého hľadáte, môžete za výkupné dostať brata svojho.“
A keď večer prišli do príbytku Lupovho, predstavil im dvanásť otrokov svojich. Ale toho, ktorého hľadali, nebolo medzi nimi, iba keď sa Justus obzeral, zočil strýca, ktorého hľadal, ako držal svetlo. I zvolal:
„Hľa, ten otrok, ktorý svetlo rozžíha, je náš!’ Ale tento riekol: Akože ma znáš, veď som ťa jakživ v tejto krajine nevidel?’ Keď tak hovorili, bol prítomný mladý vojak tyrana Rikcia Varra, ten hneď tú udalosť doniesol k tyranovi a riekol:
„Sú v meste Ambiane ľudia, ktorí sú zbehlí v čarodejníctve a priznávajú sa, že sú kresťanmi. Čo s nimi počať?“ A ten riekol:
„Chďte a hneď doveďte ich ku mne, a keď nebudú chceť ísť, nech sa hodia do žaláru, do toho času, až ich povolám k súdu.“
A keď ta katovia prišli, už ich nenašli u Lupa, lebo Lupus bol riekol im v noci:
„Vstaňte, vezmite toho človeka, ktorý vám patrí i peniaze svoje, aby vás úrad nepolapil.“
A keď to katovia vladárovi oznámili, že tí už z mesta ušli, riekol tyran:
„Nech štyria sluhovia hneď vydajú sa na koňoch za nimi, aby sa museli vrátiť, a keby sa zdráhali, nech sú pobití.“
I prenasledovali ich sluhovia a dohonili pri studničke Sirike. I riekol najprv Justinian k Justinovi, bratovi svojmu:
„Odpočiňme a oddýchnime si trochu na tomto mieste, lebo je tu voda, i zajedzme si, aby sa nám lepšie išlo.“ A Justus riekol im:
„Jedzte chytro, lebo vladár Rikcio Varrus vyslal štyroch jazdcov, ktorí nás majú buď nazpät doviesť, alebo zabiť. Medzi tým, čo si pojete, budem dávať pozor a, keď dobehnú, s nimi hovoriť, a vy choďte do jaskyne a ukryte sa.“
Keď to dohovoril, už i zazrel, ako zďaleka dobehujú, otec i brat jeho ukryli sa do tej jaskyne. A vojaci vladárovi pricválali a pýtali sa Justa, kde sú tí starci, alebo akým bohom obetujú. Ale on odpovedal, že je kresťan. A že nechcel prezradiť pokrevných svojich, riekol druh k druhovi:
„Vytiahni meč a zraz mu hlavu, i donesieme ju vladárovi.“ Justus však modlil sa:
„Bože neba i zeme, prijmi ducha môjho; lebo som nevinný a čistého srdca!“
A keď bola hlava jeho srazená, napadol vojakov veľký strach. I utekali a rozprávali vladárovi, ako sa to stalo. Keď vrahovia utiekli, vyšli pokrvní blahoslaveného Justa z jaskyne a našli mŕtvolu. I riekol Justin k bratovi:
„Čo počneme s tým telom?“ I vyhľadali staré zrúcaniny, brečtanom zarastené, a tu s úctou pochovali to sväté telo, hlavu vzali sebou. I ponáhľali sa stade chytro a tretieho dňa dorazili do mesta Autisiodoru. I riekla matka jeho, Felicita:
„Kde je syn môj Justus?“ A strýc Justinian odpovedal:
„Stalo sa, že umrel.“ A ona riekla:
„Ďakujem Tebe, ó Bože neba i zeme, ktorý si k sebe prijal tú nevinnú dušu!“ A k tomu pridala:
„Ó blahoslavený syn môj, Juste, pros za mňa, ktorý si bol udôstojnený dosiahnuť mučeníctvo!“ Ale keď sa tak modlila v plači, visela hlava mučeníka doma, v plátne zavinutá. Keď nastala noc, celý dom bol ožiarený pôsobením Božím. V tom čase bol biskupom toho mesta kňaz, menom Amator. I vstal časne za rána a riekol k bratom:
„Videl som veľké svetlo nad domom Justína, ktorým celé mesto bolo ožiarené, choďte chytro a vyzvedajte sa, čo to bolo?“
I šli ta traja kňazi a pýtali sa Justína, čo by to svetlo znamenalo, ktoré v noci žiarilo nad domom jeho. I riekol im Justín:
„Justus, syn môj, bol zavraždený v ďalekej krajine.Sluhovia vladára Rikcia Varra prenasledovali nás spoločne a keď sme sa my ukryli, pochytili syna môjho, zrazili mu hlavu a zutekali. A my sme pochovali telo jeho na tom mieste vedľa studničky Siriky v okolí Belloaku, i vzali sme hlavu jeho sebou, abu ju matka mohla uľúbať. A keď bola v dome, prišlo o tretej hodine v noci svetlo s neba, ktorým dopustením Božím osvetlený bol celý dom a celé mesto.“
Zadivení kňazi zvestovali to biskupovi, svätému Amatorovi a kňazom, i jasali nad takým krásnym zázrakom a ďakovali všemohúcemu Bohu. A biskup rozkázal hneď, aby tú svätú hlavu pochovali v krypte, v ktorej sám chcel odpočívať. I aby svedectvo dobrého skutku bolo dovŕšené, bolo v tom meste dievčatko desaťročné, od narodenia slepé, to zvolalo a rieklo:
„Svätý Juste, pros u Boha svojho, v ktorého verím a ktorého vyznávam, aby dal svetlo očiam mojím!’ A hľa, hneď to dievčatko prehliadlo! A všetci chválili Boha, ktorého veria národy: „Jemu česť a sláva na veky. Amen.“
Svätý Justus vyobrazuje sa ako mládenček, s odťatou hlavou, ktorá žiari aureolou.
Karol Jerguš
.jpg)
