Toho času, keď všemohúci Boh poprial rásť počet svätých mučeníkov a Justovi bolo deväť rokov, riekol tento k otcovi svojmu Justinovi:

„Otče môj, zdalo sa mi, že boháč, menom Lupus, Justiniana, strýca môjho drží v otroctve v meste Ambiane.“ Otec pýtal sa ho:

„Čo urobíme?“  I najal Justin v meste Autisiodore človeka za peniaze ako sprievodcu, aby vyhľadali brata. A Justus riekol otcovi:

„Chcem s tebou ísť.“  Na to riekla matka Felicita:

„Juste, synu môj, ako by si mohol odvážiť sa na takú ďalekú cestu? Veď by sa ti mohlo niečo zlého prihodiť!“ A on na to odpovedal:

„Keď Pán Boh chce, pôjdem, a keď sa Mu bude ľúbiť, vrátim za zase naspäť.“  I riekol otcovi:

„Vezmi chleba a peňazí, i vydáme sa pod ochranou Kristovou na cestu, ktorú sme uzavreli.“

Asi okolo troch hodín vyšli z mesta Autisiodoru a prišli k večeru, keď sa deň chýlil ku koncu, k pevnosti Melodunumu. Tu sedel pri bráne pevnosti slepý a krivý človek, i volal:

„Ó blahoslavený Juste, občerstvi dušu moju, lebo trpím veľký hlad.“ I riekol chlapec otcovi: „Vezmi chleba a občerstvi ho!“  A potom svliekol rúcho a obliekol ním chudobného, ale otec začal ho pre to hrešiť. Justus riekol:

„Písané stojí, blahoslavený je, kto sa zmiluje nad núdznym a chudobným; Pán vysvobodí ho v zlom čase.“

A ráno vyšli von a pokračovali ďalej cestou svojou. A keď prišli do Paríža, postretli veľmi dobrého muža, ktorý sa volal Hypolitom. On pýtal sa, skade sú? A oni riekli:

„Z mesta Autisiodoru, a hľadáme zajatého. A Hypolit riekol im:

„Poďte so mnou do domu môjho, občerstvím vás vínom a medovcom.“

Keď sa nasýtili a ďalej išli, dorazili k rieke Izare, ale nenašli lode. Tu riekol Justus otcovi: „Hľa, riadením milostivého Boha prichádza človek s loďou po vode, i poprosíme ho, aby nás previezol.“

A ako tak hovorili, bol už tu, i riekli k nemu:

„Priateľu, buď taký láskavý a prevez nás cez rieku, zaplatím ti prievozné a budeš mať zásluhu pre dušu.“  A on sa spýtal kto a skade sú.  A keď mu riekli, že hľadajú zajatého, previezol ich zadarmo cez rieku. A keď išli ďalej, dorazili do toho mesta Ambianu, i pýtali sa po obchodníkovi Lupovi, kde býva. A keď ho našli, riekli mu:

„Pokrevný náš bol do tejto krajiny odvezený ako zajatý, i počuli sme, že sa u teba nachádza.“

Ale on pýtal sa ich:

„Kto je, skade je a ako sa menuje ten, ktorého hľadajú. Na to odpovedal Justin:

„My sme kresťania z mesta Autisiodoru, a brat môj, ktorého hľadáme, menuje sa Justinian.“ A Lupus im riekol:

„Poďte so mnou do domu môjho, i ukážem vám otrokov svojich, a keď poznáte toho, ktorého hľadáte, môžete za výkupné dostať brata svojho.“

 A keď večer prišli do príbytku Lupovho, predstavil im dvanásť otrokov svojich. Ale toho, ktorého hľadali, nebolo medzi nimi, iba keď sa Justus obzeral, zočil strýca, ktorého hľadal, ako držal svetlo. I zvolal:

„Hľa, ten otrok, ktorý svetlo rozžíha, je náš!’ Ale tento riekol: Akože ma znáš, veď som ťa jakživ v tejto krajine nevidel?’ Keď tak hovorili, bol prítomný mladý vojak tyrana Rikcia Varra, ten hneď tú udalosť doniesol k tyranovi a riekol:

„Sú v meste Ambiane ľudia, ktorí sú zbehlí v čarodejníctve a priznávajú sa, že sú kresťanmi. Čo s nimi počať?“ A ten riekol:

„Chďte a hneď doveďte ich ku mne, a keď nebudú chceť ísť, nech sa hodia do žaláru, do toho času, až ich povolám k súdu.“

 A keď ta katovia prišli, už ich nenašli u Lupa, lebo Lupus bol riekol im v noci:

„Vstaňte, vezmite toho človeka, ktorý vám patrí i peniaze svoje, aby vás úrad nepolapil.“

A keď to katovia vladárovi oznámili, že tí už z mesta ušli, riekol tyran:

„Nech štyria sluhovia hneď vydajú sa na koňoch za nimi, aby sa museli vrátiť, a keby sa zdráhali, nech sú pobití.“

I prenasledovali ich sluhovia a dohonili pri studničke Sirike. I riekol najprv Justinian k Justinovi, bratovi svojmu:

„Odpočiňme a oddýchnime si trochu na tomto mieste, lebo je tu voda, i zajedzme si, aby sa nám lepšie išlo.“  A Justus riekol im:

„Jedzte chytro,  lebo vladár Rikcio Varrus vyslal štyroch jazdcov, ktorí nás majú buď nazpät doviesť, alebo zabiť. Medzi tým, čo si pojete, budem dávať pozor  a, keď dobehnú, s nimi hovoriť, a vy choďte do jaskyne a ukryte sa.“

Keď to dohovoril, už i zazrel, ako zďaleka dobehujú, otec i brat jeho ukryli sa do tej jaskyne. A vojaci vladárovi pricválali a pýtali sa Justa, kde sú tí starci, alebo akým bohom obetujú.  Ale on odpovedal, že je kresťan. A že nechcel prezradiť pokrevných svojich, riekol druh k druhovi:

„Vytiahni meč a zraz mu hlavu, i donesieme ju vladárovi.“  Justus však modlil sa:

„Bože neba i zeme, prijmi ducha môjho; lebo som nevinný a čistého srdca!“

A keď bola hlava jeho srazená, napadol vojakov veľký strach. I utekali a rozprávali vladárovi, ako sa to stalo. Keď vrahovia utiekli, vyšli pokrvní blahoslaveného Justa z jaskyne a našli mŕtvolu. I riekol Justin k bratovi:

„Čo počneme s tým telom?“  I vyhľadali staré zrúcaniny, brečtanom zarastené, a tu s úctou pochovali to sväté telo, hlavu vzali sebou. I ponáhľali sa stade chytro a tretieho dňa dorazili do mesta Autisiodoru. I riekla matka jeho, Felicita:

„Kde je syn môj Justus?“  A strýc Justinian odpovedal:

„Stalo sa, že umrel.“  A ona riekla:

„Ďakujem Tebe, ó Bože neba i zeme, ktorý si k sebe prijal tú nevinnú dušu!“ A k tomu pridala:

„Ó blahoslavený syn môj, Juste, pros za mňa, ktorý si bol udôstojnený dosiahnuť mučeníctvo!“  Ale keď sa tak modlila v plači, visela hlava mučeníka doma, v plátne zavinutá. Keď nastala noc, celý dom bol ožiarený pôsobením Božím. V tom čase bol biskupom toho mesta kňaz, menom Amator. I vstal časne za rána a riekol k bratom:

„Videl som veľké svetlo nad domom Justína, ktorým celé mesto bolo ožiarené, choďte chytro a vyzvedajte sa, čo to bolo?“

I šli ta traja kňazi a pýtali sa Justína, čo by to svetlo znamenalo, ktoré v noci žiarilo nad domom jeho. I riekol im Justín:

„Justus, syn môj, bol zavraždený v ďalekej krajine.Sluhovia vladára Rikcia Varra prenasledovali nás spoločne a keď sme sa my ukryli, pochytili syna môjho, zrazili mu hlavu a zutekali. A my sme pochovali telo jeho na tom mieste vedľa studničky Siriky v okolí Belloaku, i vzali sme hlavu jeho sebou, abu ju matka mohla uľúbať. A keď bola v dome, prišlo o tretej hodine v noci svetlo s neba, ktorým dopustením Božím osvetlený bol celý dom a celé mesto.“

Zadivení kňazi zvestovali to biskupovi, svätému Amatorovi a kňazom, i jasali nad takým krásnym zázrakom a ďakovali všemohúcemu Bohu. A biskup rozkázal hneď, aby tú svätú hlavu pochovali v krypte, v ktorej sám chcel odpočívať. I aby svedectvo dobrého skutku bolo dovŕšené, bolo v tom meste dievčatko desaťročné, od narodenia slepé, to zvolalo a rieklo:

„Svätý Juste, pros u Boha svojho, v ktorého verím a ktorého vyznávam, aby dal svetlo očiam mojím!’  A hľa, hneď to dievčatko prehliadlo! A všetci chválili Boha, ktorého veria národy: „Jemu česť a sláva na veky. Amen.“

Svätý Justus vyobrazuje sa ako mládenček, s odťatou hlavou, ktorá žiari aureolou.

Karol Jerguš