V meste prímorskom Tyruse v Asii žila zbožná kresťanská matka, ktorá mala dvoch synov, Frumencia a Edesia, i vychovávala ich od útlej mladosti v bázni Božej a vštepovala im horúcu lásku ku Spasiteľovi božskému. Na miestnych školách osvojili si vznešení mladíci mnohé vedy a viacej rečí, lebo rodné mesto s ďalekými krajinami a rozmanitými národami živý obchod viedlo. Strýc ich menoval sa Meropius a bol slávným ľubomudrcom, ktorý za príkladom iných mudrcov vydal sa na kupeckej lodi do Etiópie, aby poznal mravy a obyčaje, i učenosť rozličných menej známych národov, a spolu ako kupec výnosný obchod viedol. I vzal sebou mladých učených vnukov, aby mu boli pomocníkmi. Bolo to na počiatku štvrtého storočia, keď Meropius s vnukmi mesto rodné opustil a do Alexandrie v Egypte sa plavil.

Šťastne dostali sa kupci po suchu k Červenému moru a po ňom doplavili sa na brehy Etiópie. Meropius obohatil sa skúsenosťami, i dobrým zárobkom a navracal sa na lodi po Červenom mori ku vlasti svojej. V niektorom prístave zastala loď, aby nabrala čerstvej pitnej vody. I vystúpil Meropius s vnukmi svojimi a ostatnými pocestnými z lodi na suchú zem. Etiópčania, ktorí toho času mali vojnu s Rimanmi, prepadli poddaných rimských, i zabili Meropiusa a všetkých ostatných cestovateľov. Len Frumencius a Edesius ušli násilnej smrti. Keď mládenci boli vystúpili z lodi, odišli trochu na bok od iných cestovateľov, sadli si pod strom a čítali z knihy, ktorú im strýc podal, aby sa z nej učili. Čo tam sedeli, pozabíjali Etiópčania strýca a druhov ich. A keď zúrivci našli tiež ich, poviazali ich a odviedli do otroctva, lebo sa im pokojní krásni mládenci ľúbili a hojnú odmenu za nich čakali. I zaviedli bratov ku kráľovi, ktorý poddaných svojich za mladých otrokov hojne odmenil, i podržal ich u seba ako otrokov. Za krátky čas obľúbil si kráľ driečnych a učených mladých otrokov, i dal ich v domácych vedách a obyčajoch bedlive vycvičiť. Bratia nespustili sa milého Pána Boha ani v cudzine a slúžili Mu verne a oddane. A milostivý Boh podporoval ctiteľov svojich a strážil nad nimi. Keď sa vyučili, povýšil kráľ Edesiusa za pohárnika a za správcu statkov svojich kráľovských, Frumencia pre vtip jeho za radcu svojho a vychovávateľa syna svojho, princa Aisana. Frumencius vyučoval mladučkého kráľoviča vo všetkých jemu známych vedách a rečiach a obozretne vštepoval mu do útleho srdca pravidlá kresťanskej viery a lásku k jedinému pravému Bohu. Dobrý kráľ onemocnel nebezpečne a keď zomieral, odovzdal správu krajiny manželke svojej, prepustil bratov zo služby a ponechal im na vôľu, či chcú pri dvore v úradoch svojich ostať, alebo do vlasti svojej sa navrátiť. Po smrti kráľovej prevzala ovdovelá kráľovná správu zeme, lebo syn jej Aisana nebol ešte dospelým, a prosila bratov, aby až do plnoletosti kráľoviča v úradoch svojich pri kráľovskom dvore zotrvali, i poverila Frumencia, aby bol učiteľom, opatrovateľom a druhým otcom synovi jej. Bratia ostali v úradoch svojich a konali povinnosti svoje svedomite. Pri veľkých a mnohých starosťach svojich nezabúdzali Frumencius a Edesius ani na kresťanské povinnosti, ale žili dľa svätej viery a slúžili verne pravému Bonu. Frumencius, ktorý mal v rukách skoro celú vládu nad krajinou,používal moc svoju veľmi múdro a obozretne, tak že ho jak vdova kráľovná, tak syn jej Aisana, veľmoži a ľud vysoko ctili a milovali. I namáhal sa aby kresťanskú vieru obozretne v krajine rozšíril. Mnohí kupci prichádzali z krajín, ktoré pod vládu rimskú náležali, do Etiópie.

I dovolil Frumencius, ako spoluvladár, usadlým cudzincom, aby si chrámy postavili a dľa náboženstva svojho Bohu slúžili; áno, čo viac, vykázal im tiež i miesta k tomu účelu. Tým činom chcel previesť, aby si horliví kresťania chrámy vystavili a dobrotivému Bohu verejne slúžili a tak i pohanov etiópskych a položidov svätej cirkvi naklonili. Ako len mohol, podporoval kresťanských kupcov, aby tak učenie Kristovo v krajine sa šírilo. Poddaní rimskí zdrúžili sa, vystavili si chrámy a Frumencius povzbudzoval ich príkladom svojím, keď sám na stavby hojne obetoval a horlivé navštevoval služby Božie.  Medzitým dorástol pod správou Frumenciusovou mladý kráľ a prevzal panovanie. Frumencius a brat jeho Edesius zložili úrady svoje a vydali mu počet zo svedomitého úradovania svojho. Márne prosil kráľ a matka kráľova zbožných bratov, aby i naďalej dvoru jeho slúžili, zbožní bratia nedali sa zdržať a odišli do vlasti svojej, aby sa v kresťanskej viere lepšie vycvičili a Bohu život svoj venovali. Keď prišli do rodného mesta Tyrusu, venovali sa horlivé učeniu svätého ná boženstva. Tu obznámili sa s učeným spisovateľom kresťanským Rufinom, ktorému prežitý život svoj rozprávali.

Edesius bol nezadlho skrze biskupa miestneho na kňaza posvätený a Frumencius odišiel do Alexandrie ku svätému Athanásovi, patriarchovi, i vypravoval mu obšírne, ako to s kresťanami v Etiópii vyzerá, áno prosil svätého arcibiskupa snažne, aby nejakého apoštolského muža do Etiópie poslal, ktorý by tam svätú cirkev povzniesol a rozšíril. Svätý Athanás svolal synodu (shromaždenie biskupov a kňazov), v ktorej Frumencius obšírne rozprával o stave viery kresťanskej v Ethiopii. I radili sa biskupi, koho by ako vierozvesta do tej požehnanej zeme vyslať mohli. Svätý patriarcha Athanás riekol Frumenciovi a shromaždeným duchovným správcom:

„Koho iného mohli by sme k tomu spasiteľnému dielu vyvoliť, keď nie teba, ktorého Duch svätý milosťou Svojou naplňuje a ktorý si ku prevedeniu takej ťažkej úlohy najspôsobnejším?“

Poslušný Frumencius privolil a svätý Athanás posvätil ho po dokonalej príprave za biskupa pre Ethiopiu. Frumencius vyvolil si niekoľkých kňazov, ktorí reč tých krajov niečo znali, a vybral sa, požehnávaný svätým Athanásom, do ďalekej Etiópie. Bolo to roku 326, keď biskup Frumencius s kňazmi svojimi v meste, menom Axuma (teraz Axum) v Etiópii sa usadil. I začal ohlasovať slovo Božie horlivé, lebo si bol reč zeme skôr náležíte osvojil, a to dialo sa s veľkým prospechom. Mladý kráľ Aisana, vychovanec Frumenciov, a brat jeho Sazan boli medzi prvými pohanmi, ktorí sa dali pokrstiť a príklad ich nasledovali veľmi mnohí vznešení a prostí poddaní. A žiaden národ neprijal učenie Kristovo s takou ochotou, než Etiópsky či Habešský, menovite preto, že milostivý Boh potvrdzoval pravdu učenia Syna Svojho a horlivého apoštola mnohými divami a zázrakami. Za dlhé roky riadil svätý Frumencius cirkev v Habeši slovom a skvelým príkladom. Starostlivo strážil, aby zo susedného Egypta blud Ariusov, ktorý toho času na Východe veľmi sa šíril a proti ktorému svätý Athanás neunavene pracoval a následkom toho veľmi mnoho pre pravú vieru trpeť musel, i do Habeša nevnikol. Že i svätý Frumencius od fanatických Ariánov bol nenávidený, môžeme si pomysleť, keď vieme, ako tí bludári proti všetkým pravoverným biskupom zúrili. I sám cisár rimský, Konštancius, ktorý Ariánov podporoval, nenávidel svätého Frumenciusa, ktorý i v susednom Egypte požehnane pôsobil, aby veriaci tým bohaprázdnym bludom nakazení neboli. Áno, Konštancius, štvaný Ariánmi, žiadal kráľa Aisanu, aby mu horlivého biskupa vydal, keď i tak je poddaným jeho. Šľachetný Aisana nebál sa hrozby mocného cisára a nevydal horlivého sluhu Božieho. A svätý Frumencius ohlasoval slovo Božie v Habeši s veľkým úspechom až do blahoslavenej smrti svojej a dožil sa tej radosti, že celá zem vieru Kristovu prijala. Kráľ Aisana a brat jeho Sazan svietili bohumilým príkladom poddaným svojim a žili v kresťanskej dokonalosti, že svätá cirkev vyhlásila ich po blahoslavenej smrti za svätých. Ako svätý Frumencius upevnil svätú cirkev v Etiópii, poznať z toho, že v 6. storočí za panovania zbožného kráľa Elesbaana Etiópčania kresťanských bratov svojich v Arabii, katolíckych Homeritov, proti nepriateľom bránili. Elesbaan poslal na poďakovanie dobrotivému Bohu, že mu pomohol nad nepriateľmi skvele zvíťaziť, zlatú korunu, obťaženú diamantami, do Jeruzalema, aby ňou socha Panny Márie bola ozdobená. On sám zložil korunu kráľovskú, obliekol kajúcné rúcho, opustil v noci palác kráľovský a hlavné mesto, odišiel do hôr, usadil sa v kresťanskom kláštore a žil v ňom prísno až do blahoslavenej smrti svojej. Až do roku 612 kvitla v Habeši katolícka cirkev, keď namáhaním bludovercov, nasledovníkov to Eutycha a Dioskura, od svätej stolice v Ríme Habešania sa odtrhli, v ktorom rozkolníctve a bludárstve posiaľ žijú, ale mnohí do lona svätej cirkve sa navracujú. Kedy svätý Frumencius dokonal púť bohumilého účinkovania svojho a života, nevie sa s istotou; ale dožil vysokého veku, a pamiatku jeho ctia Habešania so svätou cirkvou výročnou slávnosťou dňa 27. októbra. Svätý Frumencius biskup ctený býva ako apoštol Etiópie,Habeša, Abesínie a vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, ako krstí černocha.

Svätý Frumencius opovrhol vysokým úradom kráľovským a veľkou priazňou svetskou, aby kráľovstvo nebeské na zemi rozširoval. A milostivý Boh napomáhal prácu jeho apoštolskú, lebo v žiadnej zemi nebola tak rýchle a všeobecne prijatá viera kresťanskokatolícka, ako v Etiópii, kde on ako apoštol účinkoval. Dlho zotrvávali Ethiopčania v lone svätej cirkvi, až začiatkom siedmeho storočia bludovercami sa stali, a v jednej častí Etiópie, v Nubii, kresťanská viera celkom zanikla. Kým Etiópčania boli katolíkmi, žili veľmi šťastlivé a blažene. A prečo dopustil Boh aby poblúdili? Prečo dopúšťa bludy a kacírstva? Keď na mnohých miestach neprávosť sa množí a pravý duch kresťanský vymiera, že milostivý Boh nechce na páchané hriechy viacej sa dívať, dopúšťa za pokutu, aby v takých miestach a krajinách kúkoľ všelijakých bludov rástol, ale tak, že ako vševedomý Boh predvída, na iných stranách viacej prospešného nasledovať bude. A čo nasleduje prospešného z bludov a z kacírstva? Ako vojak, ktorý nemá pred sebou nepriateľov, zaháľa, nedbá na cvičenie vojenské a kázeň, i zlenivie a zoslabne v povolaní svojom, podobne má sa vec s kresťanmi. Keby kresťansko – katolíckí bojovníci Kristovi žiadnych protivníkov nemali, boli by nedbanlivými, nehorlili by za hlásanie a učenie slova Božieho, za kresťanskú dokonalosť, ale keď nám veľké množstvo nepriateľov a protivníkov pred očami stojí, ktorí broja proti pravej viere, nuž sme o mnoho obozretnejší jak vo cvičení pravej viery, tak v poslúchaní slova Božieho a v plnení kresťanských povinností. Kresťan, pováž, aký nešťastný je ten človek alebo národ, o ktorom platia slová Pána Ježiša Krista :

„Kto Mňa zaprie pred ľuďmi, zaprem i Ja ho pred Otcom Svojím, ktorý je v nebesiach.“

A prorok Izaiáš hovorí:

„Preto vedený je ľud môj do zajatia, lebo nemal umenia,, povedomosti vo veciach, týkajúcich sa večného spasenia.“  Pre vlažnosť vo viere upadli Etiópčania do bludu a za nimi neskôr mnohé národy.

Karol Jerguš