Zarážajúca udalosť: Na podujatí, ktoré zo strany slovenských krajanov môžeme považovať za jedno z kľúčových, sa nezúčastnil nikto zo zastupiteľského úradu SR vo Varšave

Dominik Kaľata bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského katolíckeho disentu, ktorý bol ďaleko najdôležitejšou opozičnou silou proti komunistickému režimu u nás. Svojím spôsobom aj jemu môžeme ďakovať, že tento režim po roku 1989 odišiel do minulosti. Po maturite roku 1943 vstúpil do jezuitského rádu a ďalej sa teologicky vzdelával. Keď komunisti v známej “Barbarskej noci” roku 1950 zrušili kláštory, aj on sa dostal do izolácie. Avšak roku 1951 bol tajne vysvätený za kňaza a neskôr, roku 1955 za tajného biskupa. Bol blízkym spolupracovníkom biskupov Pavla Hnilicu a Jána Ch. Korca. Za svoje presvedčenie bol viackrát zatvorený, roku 1963 bol poslaný do väzenia, z ktorého sa dostal až v máji 1968.

Na jar 1969 emigroval do Rakúska. Pôsobil ako pomocný biskup v Nemecku a neskôr mu pápež pridelil titulárne biskupstvo v Semte. Pracoval medzi krajanmi, vyučoval teológiu, po roku 1990 často navštevoval Slovensko, učil v tunajších kňazských seminároch, pracoval pre národ. Od roku 2009 sa trvalo presťahoval do vlasti. Zomrel roku 2018.

Podľa informácii od organizátorov (na oslavách som sa nemohol priamo zúčastniť, lebo mám zlomenú nohu) oslava bola veľkolepá s hojnou účasťou slovenských krajanov. Po slávnostnej omši biskupovi odhalili na spolkovom dome pamätnú tabuľu. Po jej odhalení sa prihovorilo zhromaždeným viacero slávnostných rečníkov. Nasledovala akadémia, na ktorej bola predstavená životopisná kniha o živote a diele biskupa.

Čo je pre mňa prekvapujúce, na podujatí, ktoré zo strany slovenských krajanov môžeme považovať za jednu z kľúčových udalostí roka, sa nezúčastnil nikto zo zastupiteľského úradu SR vo Varšave. Ospravedlnili sa z dôvodov vraj iných dôležitejších povinností. Už som prednedávnom písal o macošskom vzťahu našej diplomacie k slovenským krajanom v zahraničí a zvlášť v Poľsku. Keďže poznám prax v takýchto prípadoch, je mi jasné, že ospravedlnenie sa z účasti na takejto významnej udalosti sa nezrodilo na Veľvyslanectve SR vo Varšave, ale že na to dostali pokyn z Bratislavy!

Pýtam sa preto ministra zahraničných vecí Juraja Blanára, kto a prečo dal príkaz do Varšavy, aby sa na takomto významnom podujatí nielen pre krajanov, ale aj pre celé Slovensko, nezúčastnil oficiálny predstaviteľ SR v Poľsku. Neviem si totiž predstaviť, že ak by sa podobná udalosť, dotýkajúca sa života Maďarov u nás i v materskej krajine konala niekde v Komárne, že by bola odignorovaná oficiálnymi predstaviteľmi Maďarska u nás. Pokladám to za zlyhanie slovenskej diplomacie, ktoré len svedčí o kvalite slovenskej diplomatickej služby.

Slovenskí krajania v Poľsku sa mi už dlhšie sťažujú, že sú zo strany oficiálnych miest SR nepochopiteľne prehliadaní. Všetko začalo roku 2020, keď vedenie Spolku Slovákov v Poľsku urobilo to, čo mala urobiť slovenská zahraničná služba. Protestovali proti uzneseniu poľského sejmu, ktoré hovorilo, že roku 1920 došlo pri pripojení severnej Oravy a Severného Spiša k Poľsku k zjednoteniu historických poľských území. Aj s poukázaním na tvrdenia mnohých poľských historikov sa voči takémuto uzneseniu ohradili, lebo podľa nich (aj podľa skutočnosti) išlo o pripojenie historických slovenských území výmenou za tešínske uhlie.

Odvtedy má vedenie Spolku problémy s niektorými poľskými úradmi, ktoré ich doslova šikanujú. Viacerými nelegitímnymi správnymi opatreniami sa snažili prekaziť niektoré projekty Spolku na podporu slovenskej menšiny, napr. postavenie spolkového domu v Jablonke. V Poľsku však stále funguje nezávislé súdnictvo a vedenie Spolku dosiahlo ich súdne zrušenie.

Človek by si myslel, že za tejto situácie sa slovenská diplomacia vehementne zastane krajanov v Poľsku. Ale kdeže! Obrátila sa im chrbtom a niekedy mali krajania dojem, že nie sú na ich strane, ale na strane poľských orgánov. Vie si predstaviť niekto, keby slovenské orgány svojvoľne šikanovali tajomníka CSEMADOK-u a ten by ešte dosiahol zrušenie všetkých svojvoľnosti súdnou cestou, že by sa ho maďarské orgány či už u nás (veľvyslanectvo) alebo v Maďarsku nezastali? Ja nie! V slovenskej diplomacii je to asi záväzná maniéra. Pre dosiahnutia fikcie dobrých susedských vzťahov sme si ochotní aj do nohy streliť!

Ale takto by to ďalej nemalo ísť! Lebo ako vidíme, ani Maďari, ani Poliaci a sledujeme, ž aj Česi, nemajú žiaden problém zaťať nám do chrbta sekeru, keď je za tým ich národný záujem. Ale koho vo vládnych funkciách či z radov kurucov alebo labancov zaujíma slovenský národný záujem?!?!