Filípek tiže upozornil, že prorok Joel spojitosť medzi návratom k Bohu a Božím milosrdenstvom zdôrazňuje takto: „Obraťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný.” (Joel 2,12-13) V Novom zákone Ján Krstiteľ hovorí farizejom a saducejom: „Kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia.” (Mt 3,7-8) A apoštol Peter, vo svojej reči po uzdravení chromého od narodenia, hovorí: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy, a prišli časy osvieženia od Pána.” (Sk 3,19)

„Medzi pokáním a odpustením hriechov, podľa Božieho rozhodnutia, trvalý vzťah, to znamená, že Boh zvyčajne neodpúšťa hriechy bez pokánia,” zdôraznil Filípek s tým, že . tak to naznačuje aj prorok Ezechiel: „Ak sa však hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie, na jeho hriechy si nespomeniem.” (Ez 18,21-22) Kniha Múdrosti hovorí o Bohu takto: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný, zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali.” (Múd 11,24)

Ježiš Kristus ohlasuje pokánie ako podmienku pre vstup do Božieho kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.” (Mk 1,15) Aj apoštoli ohlasovali pokánie. Keď si všimneme počínanie apoštolov po nanebovstúpení, vidíme, že v ich katachéze je pokánie podstatným prvkom: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy.” (Sk 3,19) Apoštol Pavol, z Božieho príkazu, hlása pohanom, „aby robili pokánie a obrátili sa k Bohu a konali skutky hodné pokánia” (Sk 26, 20). Spojitosť medzi pokáním a odpustením hriechov celkom určite existuje podľa Filípka, ktorý je vedúcim Katedry systematickej teológie na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, z Božieho príkazu: „Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie.” (Sk 17,30) Aj vízia posledného súdu má povzbudzovať k pokániu.

Filípek pripomína, že na získanie odpustenia hriechov je pokánie nutné, lebo podľa proroka Ezechiela hriešnik, ktorý nebude robiť pokánie z viny proroka, nebude mať odpustené hriechy, ale aj prorok bude potrestaný. Keby sa však hriešnik neobrátil ani na slová proroka, sám bude potrestaný, ale prorok nebude mať na tom vinu (porov. Ez 33,10-20). Boh, prostredníctvom autora Knihy Sirachovej, upozorňuje, že ak sa nebudeme kajať, On sám nás bude volať na zodpovednosť (porov. Sir 2, 14-22). Boh nechce smrť hriešnika, ale jeho spásu, chce, „aby sa všetci dali na pokánie” (2 Pt 3,9). Z citovaných textov jasne vidíme, že pokánie je z Božej vôle spojené s odpustením hriechov ako nevyhnutná podmienka.

Dôkazom tradície sú podľa Filípka najmä dokumenty magistéria Cirkvi. „Už prvotná Cirkev bola presvedčená, že bez pokánia, tak pred spoločenstvom, ako i pred Bohom, človek nemôže získať odpustenie hriechov. V pokání je neodmysliteľná ľútosť,” povedal s tým, že v dobe potridentskej sa medzi teológmi udomácnil pojem dokonalá ľútosť – contritio na označenie ľútosti pochádzajúcej z nezištnej lásky k Bohu, a pojem nedokonalá ľútosť – attritio, ktorej motívom môže byť napríklad vďačnosť voči Bohu za jeho spravodlivosť, ale aj obava pred Božím trestom.

Podľa jezuitu Filípka nie je ťažké zistiť, že v náboženskom živote kajúcnika sa objavujú rozličné motívy ľútosti. Môže to byť motív lásky, ako to dokazujú dejiny Cirkvi, veď mnohí veľkí svätci boli najprv veľkými hriešnikmi, a keď spoznali Božiu lásku, už jej neodolali (Mária Magdaléna, Augustín). Ale na hriešnika dosť často pôsobia aj iné pohnútky ľútosti, ako je strach pred Božím trestom, snaha získať vnútorný pokoj, uvedomenie si nevďačnosti voči Bohu prejavenej hriechom a ešte mnoho iných. „A tak musíme povedať, že rozlišovanie má svoj pôvod v náboženskej realite človeka, problém spočíva v tom, aké účinky má tá ktorá ľútosť,” konštatoval.

Ľútosť, ktorá vznikne z dokonalej lásky, zmieruje podľa Filípka hriešnika s Bohom ešte pred prijatím sviatosti. „Mám pritom na mysli dokonalú lásku k Bohu, ktorá nemusí byť teologickou cnosťou vštepenou do ľudskej duše. Postačí, ak je uskutočňovaná. Jej motívom nemusia byť absolútne prívlastky Božie, postačia aj relatívne prívlastky, napríklad Božie milosrdenstvo, ale v tom prípade milujeme preto, že milosrdenstvo je Božou dokonalosťou,” povedal.

Dokonalá láska je podľa Filípka možná, hoci nie všetci s tým súhlasia, aj vtedy, ak niekto miluje Boha ako priateľa. „Pochybnosti vznikajú z toho dôvodu, že vtedy milujeme Boha ako dobro pre nás. Lenže na obranu tejto mienky môžeme uviesť, že aj v priateľskej láske musí byť prvok nezištnosti, a preto dokonalá láska nie je vylúčená,” uviedol Filípek, podľa ktorého treba ešte pripomenúť, že dokonalá láska sa spája s účinnou láskou ku všetkým ľuďom, tiež ku svätým v nebi, aj k dušiam v očistci.

Zmierenie hriešnika s Bohom dokonalou ľútosťou chápeme tak, že každá ľútosť, ktorá vzniká z dokonalej lásky, je mimo sviatosti skutočne prijatej konečnou dispozíciou a postačí na ospravodlivenie hriešnika pred Bohom. Odpustenie hriechov je podobné znovuzískaniu narušeného priateľstva. Boh, vidiac dokonalú lásku hriešnika a ľútosť, ktorá sa tým rodí, odpúšťa v okamihu, ešte pred prijatím sviatosti, a to aj napriek tomu, že dve sviatosti (krst a pokánie) sú, zo svojej prirodzenosti, nástrojom zmierenia s Bohom. Niekedy k týmto dvom pribúdne aj tretia – pomazanie chorých.

V úkone dokonalej ľútosti je zahrnutá túžba prijať sviatosť zmierenia, ktorá je vonkajším účinným znakom odpustenia hriechov. Táto túžba je nevyhnutná, ale hriešnik si ju nemusí uvedomovať. Ona je prítomná v každom úkone dokonalej ľútosti. Túžba prijať sviatosť je len podmienkou odpustenia hriechov. „Keby napríklad niekto vylučoval prijatie sviatosti pokladanej za nutný nástroj odpustenia hriechov, odpustenie by nezískal. Odpúšťa Boh, lenže robí to vtedy keď hriešnik, ovplyvnený jeho milosťou, je schopný vzbudiť si dokonalú ľútosť. Odpustenie je bezpodmienečné. Keby hriešnik neskôr neprijal sviatosť, spáchal by tým nový hriech, ale odpustené hriechy sa už nevrátia ako neodpustené,” hovorí Filípek.

Vo všetkých doteraz citovaných textoch zo Starého zákona sme si podľa jezuitu mohli všimnúť, že Boh odpúšťa vždy, ak človek robí pokánie, teda ak sa odvracia od hriechu, je smutný, že spáchal zlo, prosí Boha o odpustenie a má snahu začať nový život. „Nový zákon, ako dokonalejšie zjavenie Božej lásky a Božieho milosrdenstva, nemôže ukázať Boha menej milosrdného vo vzťahu k hriešnikom, ktorí robia pokánie,” konštatoval.

Sväté písmo Nového zákona spája lásku s priateľstvom k Bohu a Boha k nám, ale aj s odpustením. Ježiš Kristus učí o účinkoch lásky všeobecne: „Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého. Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.” (Jn 14,21,23)

„Hoci je tu reč o tých, čo zachovávajú prikázania, zákon je všeobecný, a teda platí aj o hriešnikoch milujúcich Boha a túžiacich zachovať jeho príkazy. Ak ich Boh miluje, to znamená, že im odpustil hriechy,” povedal Filípek. O láske, ktorá zjednocuje, čítame v Prvom liste apoštola Jána, že „Boha nikto nikdy nevidel, ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá” (1 Jn 4,12). Teda aktuálna láska k blížnemu je znakom a dôkazom lásky k Bohu, a tá zas s ním zjednocuje, preto nemôže existovať súčasne s hriechom, keďže ten od Boha odvracia. O veľkej sile lásky získavajúcej odpustenie hriechov hovorí Ježiš Kristus u farizeja Šimona, keď sa ten pohoršuje nad Ježišovým správaním k verejnej hriešnici: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. A jej povedal: Tvoje hriechy sú odpustené.” (Lk 7,47-48). Ľútosť ženy, oplakávajúcej svoje hriechy z lásky ku Kristovi, získava odpustenie.

Zjednocujúca láska sa prejavuje v Kristovi, ktorý miluje hriešnikov aj vtedy, keď sú ešte jeho nepriateľmi. Ale táto láska zjednocuje s Bohom až vtedy, keď hriešnik odpovie na Božiu výzvu k pokániu, a tou odpoveďou je ľútosť za hriechy, pochádzajúca z lásky k Bohu. „Tak vzniká skutočné priateľstvo medzi Bohom a človekom, priateľstvo, ktoré je opätované,” dodáva Filípek.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.