Berlín 19. novembra 2017 (HSP/Foto:HSP)

Vo svätej Mathilde vidíme opäť skvelý obraz kráľovnej, ktorá i na tróne zachovala prostotu ducha, a nezabudla na svoje ženské povolanie, lež za najväčšiu česť pokladala si v dome svojom byt starostlivou a učenlivou kráľovnou.

Mathilda bola dcéra grófa Ditricha z Ringelheimu. Rodičia chcejúc dcéru svoju vychovať v bázni Božej, poslali ju na výchovu do ženského kláštora v meste Herforde, kde ona v kláštornej tichosti vedená bola ku všetkým tým cnostiam, akými sa jej svätý život tak bohato skveje. Otto, vznešený vojvoda saský, uslyšiac o vľúdnosti, nábožnosti a kráse Mathildinej, vyhliadol ju za manželku svojmu synovi Henrikovi, nazvanému neskôr vtáčnikom. Henrik teda, chcejúc sa presvedčiť, či všetko to, čo si celý svet o Mathilde pochvalného rozpráva, skutočne i pravda je, poslal potajomky svojho povereníka do kláštora na výzvedy. Tomuto sa pošťastilo nielen z blízka vidieť, ale i skúmať chovanie sa Mathildine, a keď sa uspokojený s veselým posolstvom navrátil k vojvodovi domov, vybral sa Henrik so skvelým komonstvom na cestu sám a doraziac do kláštora, prosil prekvapenú pannu o ruku. Henrik bol muž mladý a udatný, ktorý neraz už dokázal svoju mužnosť v bojoch krvavých. Rodičia a príbuzní Mathildini tešili sa teda napospol tomuto manželstvu. Svadba bola roku 913, pri ktorej nevesta dostala do vena mesto Vallhausen so všetkým čo k nemu prislúchalo. Za tri roky stala ona vojvodkyňou saskou, a o tri roky neskoršie kráľovnou nemeckou. A predsa ju skvelosť vysokej hodnosti nezaslepila, ba naopak márnosť a ničomnosť tejto svetskej slávy osvedčovala a pútala jej ducha tým viacej k Bohu, lebo čím vyššie stála ona pred ľuďmi, tým viacej ponižovala sa pred Bohom.

S manželom, ktorému v chrabrosti, zmužilosti a spolu bohabojnosti nemohol sa rovnať žiaden mocnár, žila Mathilda v najsladšom šťastí. Boli oni oba vždy jedného srdca, jednej mysle.  Ako kráľovná nemiešala sa naša svätá nikdy do panovníckych prác a záležitostí. Len na jedno právo robila si nároky, prosiť svojho manžela za milosť a odpustenie pre odsúdených. Toto robievala pri každej príležitosti. Ale keď prísny a spravodlivý cisár vzdor jej príhovor svoju mienku alebo vynesený ortieľ nezmenil, uspokojila sa v tichu tým, že splnila povinnosť, ostatné ponechala spravodlivosti a svedomitosti svojho manžela.

Manželov, spojených takto láskou ku Kristu, a zároveň láskou i milosrdenstvom k poddaným, požehnal Hospodin pätoro deťmi, tromi synmi, ktorí menovali sa Otto, Henrik a Bruno, a dvoma dcérami. Mathilda oddala sa teraz s najútlejšou materinskou pečlivosťou výchove svojich dietok, roznecujúc v nich plameň detskej pobožnosti k Bohu a vrelej lásky k blížnemu. A pokým kráľ víťazné boje viedol s ďalekými nepriateľmi, kým on hranice svojej ríše a krvavé nápady plieniacich vtedy po Nemecku Maďarov zmužile odrážal, pôsobila Mathilda ako anjel pokoja v tichej svojej domácnosti, pečovala o deti, udržovala poriadok v dome, odievala a kŕmila chudobných, poučujúc ich pritom, ako majú byť oddanosťou do vôle Božej i v chudobe bohatými. Taktiež navštevovala nemocných  a tešievala ich rozhovormi o trpiacom a umierajúcom Spasiteľovi na kríži, pozdvihujúc takto ich ducha k tejto studnici našej potechy a nádeje. Kde mohla, snímala, alebo aspoň obľahčovala putá zajatým, napomínajúc ich, aby sa usilovali úprimným pokáním zadosť učiniť za svoje hriechy.

Triadvadsať rokov účastná bola Mathilda neskaleného šťastia v láskyplnom manželstve, napokon musela okúsiť i jeho trpkosti. Roku 936. upadol jej manžel do ťažkej nemoce. Keď cítil, že sa jeho hodina blíži, zveril milovanej manželke tie najvážnejšie záležitosti a nakoniec riekol:

„Najvernejšia a najmilšia manželka moja! Ďakujem Pánu nášmu Ježišu Kristu, že ťa na žive zanechávam, lebo nikto nemal  manželky vo vernosti stálejšej a vo všetkom dobrom skúsenejšej, než si ty. Ďakujem ti, že si hnev môj krotila a vo všetkom v dobrou radou ma podporovala. Často si  ma privádzala k spravodlivosti, napomínajúc ma neustále, ujímať sa utláčaných. Teraz porúčam všemohúcemu Bohu a príhovoru svätých teba, naše dietky a svoju dušu, ktorá sa zanedlho s telom rozlúči.“

A keď cisár na to vskutku zomrel, vrhla sa Mathilda na kolená, odporučila dušu jeho Bohu a dala hneď zaň slúžiť zádušnú sv. omšu. Po sv. omši vrátila sa do dvorany, kde mŕtvy ležal a našla tam pri ňom synov s najvyššími vojenskými vodcami zhromažďených. I vrhnúc sa na kolená k nohám  mŕtvemu manželovi, rozplakala sa horko. Potom vstanúc  obrátila sa k  svojim trom synom, z ktorých Otto a Henrik hádali sa nad mŕtvolou otcovou a oslovila hlasom prenikavým:

„ Synovia moji najmilší, dobre si zaštepte do srdca čo tu vidíte Bojte sa Boha a ctite ho vo všetkom, lebo v jeho rukách leží život i tých najmocnejších panovníkov. Ach, prestaňte sa hádať o pozemské pocty a hodnosti! Rozvážte. si to pri pohľade na túto mŕtvolu a poznáte na tento koniec všetkej pozemskej slávy. Šťastlivý a múdry je jedine ten, kto po tom túži, čo večne trvá. Nezanášajte sa starosťou, na ktorého z vás obráti svet oko a komu dá prednosť, lež pamätajte na slová múdrosti božskej:

„Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený!“

A čo takto nábožná matka radila synom, chcela ihneď i sama skutkom dokázať. Zložila teda bez odkladu oblek cisárovnej príslušný, utiahla sa do svojich izieb, kde sa oddala modlitbe a prísnym kajúcim skutkom. Často v noci zobudila slúžku, šla s ňou do kostola, kľačala pred najsvätejšou Sviatosťou do rána a potom opäť v tichosti a potajomky vrátila sa domov do svojej izby.

Avšak Svätej Mathilde bolo u Boha súdené, okúsiť ešte i trpkejšie skúšky. Synovia jej žili v neustálych rozbrojoch. To ranilo nadmieru jej materské srdce, preto ani teraz neprestávala modliť sa k Bohu, aby jej synov osvietil. Spor napokon bol vyrovnaný. Otto sa stal kráľom, a Henrik vojvodom bavorským. Ale Mathilde ani potom nebolo dopriate požívať na dlho neskaleného šťastia.

Odkedy totiž ovdovela, mala najväčšiu radosť v tom, keď chudobným udeľovať mohla almužnu. Rada podporovala každého k núdzneho a nezabúdala ani na kostoly a kláštory. Lichotivý dvorania, ktorým dobročinnosť kniežat býva tŕňom v oku ak len neslúži ich vlastnému lakomstvu, počali roztrusovať povesť, že vraj stará kráľovná po smrti cisárovej zhabala veľké poklady ktoré teraz rozhadzuje medzi lenivých vraj mníchov a mníšky a všelijakú tulácku háveď. Otto uveril ohováraniam a v porozumení s Henrikom odobral matke všetky všetky dôchodky i statky a chcel ju násilne vsadiť do kláštora za mníšku. Tento synovský nevďak bol pre Mathildu trpký kalich, ona však pila z neho s oddanosťou do vôle Božej, lebo ako vravela, sama si ho naplnila. A nikdy neukázala sa šľachetnejšou a vznešenejšou, než teraz v tomto utrpení ona, bývalá cisárovná, matka kráľa nemeckého v najväčšej núdzi a chudobe! A to pre jej lásku k Bohu a milosrdenstvo k blížnym. Ale ona znášala toto všetko trpezlivo, ani nedovolila nikomu zle hovoriť o jej synoch.

„Otto, hovorievala, zachodí so mnou tak, ako som si zaslúžila, môjmu však Henrikovi odvrátil srdce odo mňa.“

Opustená takto celým svetom utiahla sa na osamelé miesto vo Vestfaloch a tam žila ďalej svoj bohumilý život. Tu sa všemohúci Boh zaujal ťažko skúšanej matky, pokarhal  jej synov všelijakými nehodami, až sa im konečne otvorili oči. Na prosbu svojej manželky poslal najprv Otto biskupov a grófov, aby utrápenú matku priviedli naspäť. Sám jej potom v ústrety, padol pred ňou na kolená a prosil za odpustenie. Ona však, objímajúc ho, pravila:

„Uspokoj sa, keby som toho mojimi hriechmi nebola hodná, nebolo by sa mi to prihodilo.“

Zanedlho nasledoval i Henrik príklad bratov a potom už nekalilo nič ich vzájomnú lásku.

Už predtým s pomocou svojho manžela a teraz s pomocou svojho syna založila svätá Mathilda viacej kláštorov s tým cieľom, aby Boh takto mal viac pobožných sluhov v krajine a sväté svoje požehnanie tým hojnejšie rozlieval v nej. Zvláštnou starostlivosťou zanášala sa nadovšetko o ženský kláštor v Quedlinburgu, kde pri boku svojho manžela pochovaná byť chcela. Tento teda kláštor dostaviť, dorastajúcich vnukov a vnučky svoje vychovávať, vidieť lásku a poctu, akými ju teraz vyznačoval syn, veľký cisár Otto, bolo jej radosťou a potešením v zašlom jej veku. Roku 965. vrátil sa Otto z Talianska do svojich krajín a ponáhľal k bratovi svojmu, arcibiskupovi Kolínskemu. Tu ho čakali staručká matka a dcéra, vydatá kráľovná francúzska. Boli to dni radosti a rozkoše! Mathilda zaviedla stadiaľto cisára, svojho syna, do Nordhausenu, aby mu ukázala kláštor, ktorý bola založila. Tu sa matka so synom poslednýkrát videla. V deň, keď sa mali rozlúčiť, boli ešte raz obaja prítomní pri omši svätej. Po svätej omši sprevádzala matka milovaného syna ku hlavnej bráne kostolnej a tu ho ešte raz s nárekom objala. Cisár vymanil sa napokon z objatia plačúcej matky a vyšvihol na koňa. Mathilda pohliadnuc za synom a vrátiac sa do kostola naspäť, vrhla sa na kolená a bozkala miesto, na ktorom tu pred okamihom spočívala noha cisárova. Ktosi z komonstva povedal to Ottovi, načo tento ihneď s koňa pribehol k matke a oslovil ju láskavo:

„Matka ako sa vám odslúžim za toľkú lásku ?“

Ona však pozdvihnúc sa z miesta, kde kráčala, požehnala syna a rozlúčila sa s ním, rieknuc:

„Cestuj s Bohom, a keď by si v tomto smrteľnom živote nemal viac uzrieť obličaj môj, nezabudni vyplniť túžby duše mojej nesmrteľnej.

Od tohto času cítila Mathilda, že sa pomaly blíži k smrti. Preto odcestovala do Quedlinburgu, kde sa chcela dať pochovať po boku svojho manžela. Sv. sviatosti prijala z ruky svojho vnuka Vilhelma, arcibiskupa mohučského. Chcejúc mu dať niečo na pamiatku, pýtala sa abatyše, či ešte niečo z jej majetku ostáva?

„Nič“, odpovedala táto, „leda niekoľko plachiet, ktoré ste určili sebe do rakve.“

„Teda mu ich len dajte, bude ich potrebovať skorej než ja“, vravela na smrť nemocná svätá. A hľa, mala pravdu. Arcibiskup na spiatočnej ceste neočakávane onemocnel a i zomrel, po ňom za nedlho Mathilda. V deň svojej smrti kázala si na zem rozostrieť žinené rúcho, dala sa položiť naň a hlavu posypať si popolom, praviac:

„Nesluší sa kresťanovi umrieť ináč, než v kajúcnom rúchu a popole.

Prežehnajúc sa na to svätým krížom, usnula sladko v Pánu dňa 14. marca práve v tú hodinu, kedy každodenne zvykla almužnu rozdávať chudobným.

Svätá Mathilda presvedčená bola o tom, že skrze rehole požehnanie príde do jej krajín. Zmýšľala ona v tej veci rovnako so svätým Rehorom, so všetkými svätými a pravo veriacimi kresťanmi starých i nových časov. Len kacíri a neverci neostýchajú sa vystupovať proti reholiam pri každej príležitosti a i kňazstvo vysmievať. Svätá Mathilda založené od nej kláštory nadala bohatými statkami, aby kňazi mohli slúžiť Pánu v pokoji, bez starosti o výživu. A týmto sa ona nielen nestala chudobnou, lež badala často, že jej pozemské statky akoby zázračným spôsobom sa rozmnožovali. Čo ale riecť mám o takých kresťanoch, ktorí po cirkevných statkoch lakomým okom hľadia? Ktorí plnými ústami do sveta vykrikujú, že vraj biskupom, farárom, kláštorom treba statky zhabať? Ktorí i zákonmi i prastarými právami poistené poplatky duchovným svojim pastierom splácať sa zdráhajú? Čo iného, než že takýmto jednaním odcudzujú si požehnanie Božie, hnev Boží uvaľujú na svoj majetok i na svoju dušu. Lebo neprávosť spáchanú proti sluhom Božím váži Boh ako spáchanú proti sebe samému. Sv. kráľovná ustúpila nahnevaným a zlostným synom, a opustila kráľovský dvor. Keď ju však povolali znovu, vrátila sa spiatky, chcejúc dokázať, že je hotová spáchanú na nej neprávosť zabudnúť a všetkým zo srdca odpúšťa. Preto drahý čitateľu, ak vidíš , že sa dakto na teba hnevá, ustúp mu, udus hnev, mlč, alebo keď hovor s nahnevaným vrúcne. Protivne jednajúc povzbudzuješ protivníka viacej k hnevu a zadávaš mu príčinu k iným snáď ešte väčším hriechom. I malý oheň, keď sa doňho dúcha, rozvatrí sa väčšmi. Taktiež, keď sa protivíme nahnevanému ako by dúchali do ohňa.

Svätá Mathilda úplne odpustila synom ich previnenie. Podobne jednaj ty, čitateľu! Lebo ak si pred seba berieš, že protivníkovi chceš síce odpustiť, ale nechceš zabudnúť učinenú ti krivdu , že mu nechceš zapríčiniť nič zlého, ale ani dobrého nič preukázať, že sa nechceš na ňom pomstiť, ale ani jakživ nič viacej s ním mať nechceš, takéto tvoje odpustenie nemá žiadnej platnosti pred Bohom. Lebo takto neučil Ježiš Kristus. K tomu pováž, ako by to s tebou vyzeralo, keby sa Pán Boh podobne proti tebe choval, ktorého si ty častejšie a ťažšie urazil, než teba tvoj blížny.

Karol Jerguš