Nezmenený postoj k vojne, selektívne chápanie bezpečnosti

Záverom samitu Európskej rady z 26. júna 2025 chýba akýkoľvek posun v hodnotení vojenského konfliktu na Ukrajine. Lídri EÚ opäť deklarovali podporu Kyjevu „tak dlho, ako to bude potrebné“ a potvrdili územnú celistvosť Ukrajiny.

Súčasné znenie s dôrazom na bezpodmienečné prímerie, politickú vôľu a ocenenie diplomatického úsilia Spojených štátov, môže naznačovať zjemnenie rétoriky, ktoré vytvára do budúcna priestor na možné rokovania alebo kompromisné riešenie konfliktu. Aj keď EÚ žiadnu iniciatívu na rokovania s Ruskom zdá sa v krátkom čase nepodnikne.

Za určitý posun možno považovať, že závery Európskej rady z 26. júna 2025 už explicitne nepoužívajú výrazy ako „nevyprovokovaná agresia“ či „Rusko ako agresor“, ktoré boli bežné v skorších fázach konfliktu. Napriek tomu však vyzývajú na zriadenie špeciálneho tribunálu pre trestný čin agresie a na vyvodenie zodpovednosti vrátane „najvyššieho vedenia Ruska“, čím de facto potvrdzujú, koho EÚ považuje za pôvodcu vojny, akurát volia opatrnejší a právnicky štylizovaný jazyk.

Európska rada však naďalej ignoruje bezpečnostné obavy Ruska spojené s postupným rozširovaním NATO k jeho hraniciam. V kontraste s tým priznáva Izraelu právo na vojenské operácie v iných štátoch, ak to považuje za obranu svojej bezpečnosti. Chýba odsúdenie za hrubé porušenie medzinárodného práva, či volanie po zavedení sankcií. Táto dvojitá optika len potvrdzuje, že definícia „legitímnych bezpečnostných záujmov“ je v únii selektívna a často politicky podmienená.

Pre Slovensko sú však kľúčové najmä záväzky, ku ktorým sa hlási v rámci EÚ obrannej politiky. Práve tieto finančné a politické záväzky majú konkrétne dopady na štátny rozpočet a daňových poplatníkov a preto stoja za pozornosť.

Slovensko v záväzkoch: Brusel určuje, kto, koľko a kam

Z pohľadu občanov Slovenska patrí medzi najvýznamnejšie časti záverov samitu súhlas Róberta Fica s tzv. obrannou dimenziou Únie, ktorá sa čoraz viac podobá na paralelnú štruktúru popri NATO. Európska rada totiž potvrdila vznik novej legislatívy. Napríklad Európskeho obranného priemyselného programu (EDIP) a Defence Readiness Omnibus, ktoré majú byť financované z verejných zdrojov, vrátane spolufinancovania členskými štátmi, takže buď na dlh alebo z daní občanov. Slovensko ako menší členský štát nemá reálnu silu meniť pravidlá, no bude musieť plniť rozpočtové povinnosti v rámci spoločných fondov, ktorých presné objemy Európska komisia ešte len určí.

Pre daňového poplatníka SR to znamená, že okrem záväzku v NATO postupne do roku 2035 vynakladať 5 % HDP na obranu, ktorý sa po samite v Haagu stal novým štandardom organizácie, bude musieť financovať aj nové európske obranné programy, ktoré sa často do tejto sumy nezapočítavajú. Týka sa to najmä príspevkov do spoločných európskych fondov, ako je SAFE. Ešte v máji 2025 Rada schválila navýšenie prostriedkov v tomto fonde o 150 miliárd EUR na spoločné obstarávanie v oblasti európskej bezpečnosti a obrany. Záťaž pre daňového poplatníka bude predstavovať aj podiel SR na plánovaných spoločných pôžičkách EÚ, z ktorých sa budú platiť zbrojárske zákazky a infraštruktúra.

A hoci sa to všetko bude volať „obranné výdavky“, pokiaľ ich Slovensko nevykáže ako svoje národné výdavky, teda zo štátneho rozpočtu Ministerstva obrany, NATO tieto položky neuzná. Rovnako dôležité je, že ani nákup akcií fondov, pôžičky do Bruselu či eurodlhopisy sa nerátajú do tej časti rozpočtu, ktorú NATO označuje ako „investície“, teda nákup konkrétneho vybavenia, technológií alebo výstavbu vojenskej infraštruktúry.

V praxi teda Slovensko môže míňať miliardy, no NATO to nebude považovať za naplnenie záväzkov, pretože peniaze išli „do systému“, nie priamo na výzbroj. A čo je ešte dôležitejšie, tieto peniaze môžu byť použité na nákupy v západnej Európe, bez návratnosti pre náš obranný priemysel alebo obranné kapacity a teda nebudú nijakým príspevkom zlepšenia našej vlastnej obranyschopnosti, neprinesú Slovensku viac pracovných príležitostí. Z týchto peňazí môže profitovať zbrojársky priemysel iných krajín, zatiaľ čo slovenská ekonomika a pracovný trh ostanú bokom, čo môže u časti verejnosti posilniť pocit, že Slovensko sa stáva ekonomickým nástrojom v rukách silnejších členov EÚ.

Kto zaplatí za obranu Európy? Daňový poplatník, ale bez diskusie

Závery samitu hovoria o potrebe „mobilizovať všetky dostupné nástroje“, vrátane súkromných investícií a Európskej investičnej banky, no zároveň nevynechávajú ani úpravu pravidiel Paktu stability a rastu, aby obranné výdavky neboli sankcionované ako deficitné. To znamená jediné. Výdavky na obranu sa majú zvýšiť, aj keby išlo o ďalšie zadlžovanie štátov. V prípade Slovenska, ktoré sa už teraz borí s rekordným deficitom (predošlými vládami rozvrátené verejné financie konsolidujeme ostošesť) a spomalením čerpania eurofondov, ide o ďalšie možné zaťaženie verejných financií bez akéhokoľvek mandátu od občanov.

Slovenskí zástupcovia (vrátane premiéra Roberta Fica) v Bruseli nepoukázali na potrebu politickej diskusie v NR SR, ani nevzniesli požiadavku na národné výnimky či kompenzácie. Pre bežného občana to znamená, že v neprehľadných kapitolách sa budú výdavky zvyšovať, zatiaľ čo výdavky na zdravotníctvo, školstvo či sociálne programy zostávajú napnuté, prípadne sa budú škrtať.

Keď k tomu pripočítame pokračujúci, dokonca zvyšujúci sa podiel Slovenska na humanitárnej a vojenskej pomoci Ukrajine, ktorú EÚ plánuje v ďalšom balíku až do roku 2027, náklady na „európsku bezpečnosť“ sa stanú jednou z hlavných skrytých položiek štátneho rozpočtu.

Lenže to nie je to najhoršie, čo z týchto prijatých záväzkov pre Slovensko vyplýva.

Tiché prenášanie kompetencií: Brusel vytvára vlastné obranné štruktúry, Slovensko bude platiť dvakrát

Zatiaľ čo slovenská verejnosť sleduje diskusiu o tom, či máme napĺňať záväzok vynakladania 5 % HDP na obranu podľa NATO, čo sú síce enormné náklady, ale aspoň určené na domácu obranu, či infraštruktúru, v Bruseli sa v tichosti rozbieha nový model, ktorý môže znamenať „dvojitú povinnosť“. Európska rada totiž poverila Komisiu vypracovať legislatívu pre tri nové obranné nástroje: European Defence Industry Programme, Defence Readiness Omnibus a SAFE – Security Action for Europe, ktoré nebudú len o peniazoch. A čo sa týka výdavkov, tie nebudú smerovať do slovenskej ekonomiky, nebudú posilňovať národné obranné spôsobilosti.

Vzhľadom na to, že väčšina týchto programov bude riadená z Bruselu a orientovaná na veľké zbrojárske podniky v západnej Európe, je reálne riziko, že Slovensko sa stane len platcom bez prístupu k zákazkám alebo priemyselným benefitom. Aj v oblasti „vojenskej mobility“ hrozí, že prostriedky budú sústredené na veľké dopravné projekty v centrálnych koridoroch, nie na perifériu, ktorou je aj Slovensko.

Bez politickej diskusie, bez mandátu od parlamentu a bez vyčíslenia dopadov ide o nebezpečný precedens: zverujeme Bruselu nielen strategické rozhodnutia o bezpečnosti, ale aj peňaženku daňových poplatníkov.

Kto rozhoduje o našej bezpečnosti – a za koľko?

Zdanlivo technokratické rozhodnutia prijaté na samite Európskej rady majú pre Slovensko konkrétne a dlhodobé dôsledky. Finančné záväzky v rámci novej vojenskej obrannej architektúry EÚ môžu presiahnuť desiatky až stovky miliónov eur ročne a to mimo rámec výdavkov, ktoré si už vyžaduje NATO. Bez toho, aby sa o tom viedla vecná diskusia v Národnej rade, bez zapojenia odbornej verejnosti. A bez toho, aby občania poznali, čo vlastne za svoje peniaze dostanú.

Ak má Slovensko zostať suverénnou krajinou, musí kontrolovať nielen svoj rozpočet, ale aj rozhodovanie o tom, čo je obrana a čo je geopolitická agenda, za ktorú platíme inde. Skutočná debata o obrane nezačína v Bruseli ani vo Washingtone, ale doma, v rozpočtovom výbore, v kontrolnej komisii a napokon pri voľbách.

Otázky, ktoré by mala položiť Národná rada SR alebo Najvyšší kontrolný úrad

Aký bude celkový finančný dopad účasti SR na programoch EDIP, Defence Omnibus a SAFE?

Kto rozhoduje o použití prostriedkov, ktoré Slovensko prispieva do spoločných fondov?

Aký podiel z týchto výdavkov sa vráti slovenským firmám alebo infraštruktúre?

Bude možné tieto výdavky započítať do obranných cieľov podľa NATO?

Ak nie, prečo ich štát prezentuje ako „obranu“?

Boli tieto záväzky schválené Národnou radou, alebo ich vláda prevzala bez mandátu?

Zaznamenáva Ministerstvo financií tieto záväzky v strednodobých rozpočtových výhľadoch?

Kto bude splácať potenciálne európske obranné dlhopisy, ak sa použijú spoločné pôžičky?

Ako sa obchádza národná suverenita bez zmeny zmlúv

EÚ dlhodobo naráža na limity Lisabonskej zmluvy, ktorá obranu ponecháva v kompetencii členských štátov. No Brusel čoraz častejšie využíva právne „bypassy“. Namiesto legislatívy schvaľovanej jednomyseľne sa zavádzajú fondy, ktoré riadi Komisia alebo EDA (Európska obranná agentúra). Obrana sa prepája s priemyselnou politikou, čím sa stáva „hospodárskou otázkou“, na ktorú už EÚ kompetencie má. A v krízových režimoch (napr. podpora Ukrajine, hybridné hrozby) sa uplatňuje článok 122 Základných zmlúv EÚ.

Článok 122 nevyžaduje schválenie národnými parlamentmi a je schvaľovaný kvalifikovanou väčšinou v Rade EÚ. To znamená, že ak je Slovensko prehlasované, nemá možnosť veta, čo v praxi obchádza princíp jednomyseľnosti v oblastiach, ktoré boli tradične pod výhradnou kontrolou národných štátov.

Tento článok sa stal obľúbeným nástrojom „krízovej integrácie“, t. j. posilňovania kompetencií EÚ cez výnimočné situácie, bez zmeny zmlúv. Európska komisia využila tento článok napr. na to, aby mohla poskytovať vojenskú pomoc Ukrajine.

EÚ si takto s požehnaním Európskej rady pripravuje pôdu na prevzatie kompetencií členským štátom v otázkach obrany bez toho aby musela meniť Zmluvu o EÚ a Zmluvu o fungovaní EÚ (ZFEÚ). Tým de facto mení rovnováhu moci medzi členskými štátmi a Bruselom. Pre Slovensko to znamená, že môže byť viazané politickými a finančnými záväzkami, o ktorých nerozhodovali jeho občania, ale úradníci a diplomati v mene „európskej solidarity“. keď komisiou pripravenú legislatívu po tomto politickom súhlase Európskej rady schváli väčšina v Európskom parlamente, ktorá systematicky podporuje vojenskú integráciu Únie, darmo budeme nadávať na Brusel.

Zahraničnopolitický marketing verzus realita: Slovensko ako hrdina na titulke, ako poslušný partner v zákulisí

Kým slovenské médiá a politickí komentátori zamestnávajú verejnosť tým, že Slovensko „blokuje“ 18. sankčný balík voči Rusku, podporuje integračné úsilie Ukrajiny do EÚ a vystupuje v Bruseli ako suverénny hráč, pritom je jedno či za to vládu jedni hania, iní velebia, v skutočnosti Róbert Fico na samite Európskej rady 26. júna 2025 servilne súhlasil so záväzkami, ktoré sú z dlhodobého hľadiska omnoho dôležitejšie než akýkoľvek sankčný balík. A vláda ich prijíma bez diskusie, bez mandátu a potichu.

V mene európskej solidarity Slovensko pristupuje na legislatívne, finančné a vojenské záväzky, ktoré reálne menia charakter EÚ a prerozdeľujú rozhodovanie o obrane mimo dosahu národného štátu. Medzitým sa doma vytvára ilúzia „hrdinskej suverenity“ postavená na jednej vete zo záverov o dočasnom nesúhlase so sankciami.

Pýtať sa musíme my – pretože parlament sa nepýta

V čase, keď sa slovenská vláda mediálne profiluje ako „ochranca suverenity“, skutočné odovzdávanie kompetencií prebieha v oblastiach, kde sa verejnosť nedostane k faktom a parlament mlčí. Tým viac je potrebné, aby tieto otázky padli verejne:

Kto rozhoduje o tom, voči komu sa má Slovensko brániť, keď podľa vlastných dokumentov Rusko hrozbou nie je?

Prečo sa zvyšujú výdavky na obranu cez Brusel, keď doma zlyháva základné financovanie verejných služieb?

A ako sa má občan brániť voči rozpočtovým dôsledkom politiky, na ktorú nedal súhlas ani v referende, ani vo voľbách?

Fico