Spolu s bratom Františkom a sesternicou Luciou bola jedným z detí, ktorým sa vo Fatime zjavila Panna Mária počas zjavení, ktoré sa odohrali v mesiacoch máj až október roku 1917. Ochorela počas búrlivej epidémie španielskej chrípky v roku 1918 a zomrela 20. februára roku 1920 v nemocnici «Dona Estefânia» v Lisabone, keď mala deväť rokov a jedenásť mesiacov. Jej brat František ju predišiel 4. apríla roku 1919. Obidvaja boli vyhlásení za blahoslavených sv. Jánom Pavlom II. 13. mája roku 2000 a kanonizovaní pápežom Františkom presne po sedemnástich rokoch v ten istý deň.

Telesné pozostatky Hyacinty Marto sú uložené k verejnej úcte v Bazilike Ružencovej Panny Márie vo Fatime, v kaplnke naľavo od hlavného oltára. Práve pri príležitosti liturgickej spomienky si chceme hlbšie predstaviť osobnosť jednej z troch fatimských detí. Budeme teda hovoriť o malej Hyacinte. Sestra Lucia z Fatimy nám opisuje vo svojich “Pamätiach” malú svätú načrtávajúc nám jedným ťahom jej charakter: “Hyacinta bola veľmi živé dieťa, tak ako mnohé iné deti, a tiež dosť nedotklivá. Keď sme sa spolu hrali, vždy to bola ona, ktorá musela vyberať hru”.

Z nejakého dôvodu, ktorý Lucii nebol známy, Hyacinta a František sa radšej hrali s ňou, než s inými deťmi. A potom: “Hyacinta bola dieťaťom iba rokmi. V ostatnom vedela praktizovať čnosti a ukázať Bohu a Najsvätejšej Panne svoju lásku skrze obetu”. Istotne, zjavenia spôsobili že v dievčatku dozreli tie čnosti, ktoré už vlastnila detským spôsobom.

Pozrime si teraz v krátkosti niektoré z charakteristík jej osobnosti pred zjaveniami: Jemnosť jej duše: raz jedno dieťa, ktoré sa zúčastňovalo na hodinách katechizmu, ktoré dávala Luciina mama, obvinilo druhé dieťa, že povedalo neslušné slová. Luciina mama prísne pokarhala dieťa hovoriac mu, že takéto slová sa nesmú používať a že to bol hriech a Ježiškovi sa to nepáči a že posiela do pekla toho, kto pácha hriech a nevyspovedá sa. Tieto slová sa hlboko vryli do mysle Hyacinty až tak, že sa už viac nechcela hrať s tými deťmi.

Láska k Ukrižovanému Ježišovi: Hyacinte sa páčila hra pokání. Ktorýsi deň bolo na Lucii vybrať nejaké pokánie pre Hyacintu. Lucia jej povedala, aby objala a pobozkala brata, ktorý jej bol na blízku, ale ona to odmietla hovoriac, že radšej dá bozk Ukrižovanému, ktorý visí na stene hovoriac: “Pánovi dám všetky bozky, ktoré len chceš”. Hyacinta sa potom hľadiac na kríž s Ukrižovaným pýta Lucii, prečo bol Pán pribitý na kríž a prečo za nás zomrel. Lucia, ktorá sa naučila “Pánov príbeh” od svojej mamy ho teda začína rozprávať svojim malým bratrancom. Keď Hyacinta počula rozprávať o Pánovom utrpení, dojala sa a začala plakať. Po tomto rozprávaní viackrát požiadala Luciu, aby jej zopakovala príbeh a horko plačúc hovorila: “Úbohý Ježiš! Ja sa nikdy nedopustím nijakého hriechu! Nechcem, aby Pán viac trpel!”

Citlivosť: malej Hyacinte sa veľmi páčilo pri zvečerievaní ísť do humna, ktoré sa nachádzalo pred domom, pozerať sa na krásny západ slnka a hviezdnatú oblohu. Nadchýnala sa pri krásnych nociach so splnom. Pokračuje Lucia: “Súťažili sme, kto bude schopný spočítať hviezdy, ktoré sme nazývali lampami anjelov. Luna bola lampou Panny Márie a Slnko Pána Ježiša. Preto Hyacinta občas hovorila: “Viac sa mi páči lampa Panny Márie, ktorá nespaľuje a neoslepuje, tak ako tá Pánova”.

Rozjímanie o pekle: po prvom zjavení ostala Hyacinta ohromená skutočnosťou, že mnohé duše idú do pekla, pretože sa za ne nikto nemodlí a neprináša obety. Od toho dňa sa začali spoločne modliť ruženec úplne celý. V skutočnosti sa totiž traja pastierikovia pred zjaveniami, aby sa mohli ihneď začať hrať, modlili svätý ruženec hovoriac jednoducho Zdravas Mária, Zdravas Mária, Zdravas Mária! Keď prišli na koniec tajomstva, povedali jednoducho: Otče náš! Po zjaveniach začali tiež prinášať malé obety, ktoré spočívali na začiatku v tom, že dali svoje jedlo ovečkám. Bolo to práve videnie pekla, ktoré radikálne zmenilo Hyacintu.

Videnie bolo pre ňu akoby varovanie, skrze ktoré pociťovala zodpovednosť. Často rozmýšľala o veľkom utrpení zatratených. Uvedomovala si vždy hlbšie a hlbšie vážnosť žiadosti Panny Márie prinášať obety a hovorievala: “Aký mám len súcit s dušami, ktoré idú do pekla! A tí ľudia tam vnútri, živí, ktorí horia ako drevo v ohni!” Potom celá roztrasená pokľakla so zopätými rukami a začínala modlitbu, ktorú ich Panna Mária naučila: “Ó Ježišu! Odpusť nám naše viny, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré to najviac potrebujú “.

Videnie pekla, ktoré deti mali, bolo zvláštnou milosťou. Lucia uznala, že Hyacinta sa nechala preniknúť duchom umŕtvovania a pokáním “skrze osobitnú milosť, ktorú jej Boh chcel udeliť prostredníctvom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie” zvlášť “hľadiac na peklo a vidiac nešťastie duší, ktoré doň padajú”. Je to milosť, ktorú Panna Mária udelila týmto deťom pre osobitnú lásku, ktorú k nim mala, aby sa raz stali poslami tejto pravdy. Je zaujímavé to, čo dodáva Lucia: “isté aj zbožné osoby nechcú deťom hovoriť o pekle, aby ich nevystrašili. Avšak Boh ho neváhal ukázať trom deťom, z ktorých jedno malo sotva 6 rokov. Boh dobre vedel, akú hrôzu to v nich vyvolá, a to až do tej miery, opovážila by som sa povedať, že zoslabnú pre zdesenie”. Panna Mária nemala strach zjaviť podobnú skutočnosť trom malým deťom.

Hyacinta mala tri osobitné lásky:

– Lásku k hriešnikom: pre lásku k hriešnikom bola vynaliezavá v mnohých obetách, ktoré by mohla priniesť. Keď dávala jedlo ovečkám, namiesto toho jedávala dubové žalude. Keď ju Lucia karhala, hovoriac, aby ich nejedla, pretože sú veľmi horké, ona na to odpovedala: “Práve preto, že sú horké, ich jem – pre obrátenie hriešnikov”. Teda tri fatimské deti urobili dohodu, že zakaždým, keď stretnú chudobných, dajú im ich jedlo, zatiaľ čo oni sa najedia žaluďov. Hovorí Lucia: “Hyacinta sa zdala byť neukojiteľnou v prinášaní obiet”.

– Láska k Svätému otcovi: inou veľkou láskou Hyacinty bol Svätý otec. Hyacinta si “zamilovala” Svätého otca, keď o ňom mala videnie v tretej časti tajomstva. Panna Mária už povedala: “Svätý otec bude musieť veľa trpieť”. Pastierikovia však nevedeli, kto je Svätý otec. Na Hyacintu však spravilo veľký dojem toto meno. Raz, keď sa nachádzala so svojimi malými spoločníkmi pri studni rodiny Marto, a František s Luciou išli zobrať lesný med, Hyacinta dostala videnie. Zavolala na Luciu: “Nevidela si Svätého otca?”. Nie, odpovedala Lucia. “Neviem, ako k tomu došlo. Videla som Svätého otca – hovorí Hyacinta – vo veľmi veľkom dome. Bol na kolenách pri stole a plakal. Vonku bolo mnoho ľudí, niektorí hádzali kameňmi, iní nadávali a hrešili. Úbohý Svätý otec! Musíme sa zaňho veľa modliť!”.

– Láska k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie: po tom, ako ochorela na “španielsku chrípku”, prijímala Hyacinta všetky utrpenia z lásky k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Hoci vedela, že zomrie a bude musieť veľa trpieť, hovorievala: “Teraz mi už chýba málo, aby som išla do Neba”. A obracajúc sa k Lucii: “Ty zostaneš tu, aby si povedala svetu, že Boh chce ustanoviť vo svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Keď o tom budeš musieť hovoriť, neskrývaj sa. Povedz všetkým, že Boh nám udeľuje milosti skrze Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, aby Ju o ne prosili, že Ježišovo Srdce chce, aby pri jeho Srdci bolo uctievané Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Nech prosia o pokoj Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, pretože Jej ho zveril Boh! Kiež by som mohla vložiť do sŕdc všetkých plameň, ktorý mi planie v hrudi a skrze ktorý tak veľmi milujem Ježišovo a Máriino Srdce!”. Láska k Ježišovmu a Máriinmu srdcu ju podnecovala k neustálej obete.

Teraz prejdime k poslednému obdobiu života Hyacinty, keď sa pre chorobu musela liečiť v nemocnici. Tu sa jej Panna Mária viac ráz zjavila a zverila jej veľa vecí, o ktorých potom hovorila svojej “krstnej” – tak nazývala Matku Godinho, predstavenú sirotinca “Panna Mária Zázrakov” –, ktorá potom napísala to, čo Hyacinta rozprávala. V tomto období choroby Panna Mária asistovala malej Hyacinte. Z týchto videní si môžeme vziať niekoľko poučení:

a) hriechy, ktoré najviac posielajú ľudí do pekla, sú hriechy proti čistote. Dievčatko svedčilo, že Panna Mária sa jej znovu zjavila a povedala, že hriech, ktorý najviac ľudí vedie do zatratenia, je hriech telesnej žiadostivosti, že je potrebné vzdať sa luxusu, že sa netreba zatvrdiť v hriechu, ako to doteraz ľudia robili a že je potrebné konať pokánie.

b) potom hovorí o pohoršlivých módach, ktoré budú urážať Boha, vec, ktorá sa protiví Bohu, ktorý nemá módy. Hyacinta hovorila: “Prídu pohoršlivé módy, ktoré budú veľmi urážať Nášho Pána” a tiež “Cirkev nemá módy. Náš Pán je vždy ten istý.”

c) Malá pastierka tiež hovorila o vojnách, hovoriac, že oni sú trestom za hriechy ľudí: “Hriechy sveta sú veľmi veľké a zasluhujú trest. Panna Mária povedala, že vo svete je veľa vojen a nezhôd: vojny nie sú ničím iným než trestom za hriechy sveta. Panna Mária už nemôže dlhšie zadržiavať ruku svojho milovaného Syna nad svetom”.

d) Je potrebné konať pokánie: ak budú ľudia činiť pokánie, Pán im ešte odpustí, ale ak nezmenia životy, trest bude nevyhnutný. Keď sa človek stane hluchým na Boží hlas, ktorý napomína, potom Pán používa tieto cesty, aj veľmi bolestivé, aby zatriasol človekom v jeho duchovnej letargii, aby mohol činiť pokánie za vlastné hriechy a zmeniť spôsob života. Vtedy aj tresty môžu pominúť.

e) Ako sme už videli, na Hyacintu urobila veľký dojem večnosť. Vravela: “Ak by ľudia vedeli, čo je to večnosť, ako by sa len všemožne snažili zmeniť život!”. Panna Mária hovorila, že dôvod, prečo mnohé duše idú do pekla, je ten, že nemyslia na večný život. Nemyslia na to, čo príde po smrti a preto sa k večnosti uberajú ľahkovážnym spôsobom.

Ďalšie reflexie Hyacinty:

f) „Lekári nemajú svetlo, aby liečili chorých, pretože nemajú Božiu lásku“ a hovoriac potom o niektorých z nich, ktorých považovala za neveriacich, súcitila nad nimi hovoriac: “Úbožiaci! Nevedia, čo ich čaká!”.

g) „Ak by vláda nechala na pokoji Cirkev a dala slobodu svätému náboženstvu, potom by bola Bohom požehnaná“.

h) Svojej “krstnej mame” povedala: „Moja krstná mama, modlite sa mnoho za hriešnikov… modlite sa za kňazov… modlite sa mnoho za rehoľníkov… modlite sa mnoho za vlády…“

i) O kňazoch a rehoľníkoch povedala: “Kňazi by sa mali venovať iba veciam týkajúcim sa Cirkvi a duší. Kňazi musia byť čistí, veľmi čistí. Neposlušnosť kňazov a rehoľníkov voči vlastným predstaveným a voči Svätému otcovi sa veľmi protiví Nášmu Pánovi”.

Potom sa Hyacinta znovu obrátila na svoju “krstnú mamu” hovoriac: „Drahá krstná mama, utekajte pred luxusom, nevyhľadávajte bohatstvo, veľmi milujte svätú chudobu a mlčanie. Majte veľa lásky aj so zlými. O nikom nehovorte zle a utekajte pred tými, ktorí ohovárajú blížneho. Majte veľa trpezlivosti, pretože trpezlivosť nás privedie do Neba!“ Zároveň dodáva: „Umŕtvovanie a obeta sa veľmi páčia Ježišovi. Ja by som ochotne išla do kláštora, ale ešte viac sa mi páči ísť čoskoro do Neba. Aby bol niekto zasvätenou osobou, je potrebné, aby bol veľmi čistý na duši i na tele“.

Hyacinta sa uberá k večnosti. Desiateho februára je operovaná. Musela veľa vytrpieť, keďže ju nemohli uspať narkózou. Dali jej len lokálnu anestéziu, čo jej spôsobilo extrémnu slabosť. To, čo jej však najviac spôsobilo utrpenie, bolo poníženie vidieť sa vyzlečená. Matka Godinho, ktorá jej posluhovala až do chvíle zákroku, poznamenáva, že Hyacinta veľmi plakala, keď videla vlastné telíčko v rukách lekárov.

Výsledok zákroku sa zdal byť povzbudzujúci. Z ľavého boku vybrali dve rebrá a rana bola taká veľká, že bolo možné do nej vložiť ruku. Trpela ohromnými bolesťami, ktoré sa obnovovali zakaždým, keď ranu liečili. “Jaj, Panna Mária! Juj, Panna Mária!” bolo jej jediným stonom. Alebo: „Trpezlivosť, všetci musíme trpieť, aby sme prišli do neba“. Nikto ju nepočul sťažovať sa. Všetko znášala s odovzdanosťou svätých: aby odčinila tak ako Ježiš, nie za vlastné hriechy, ale za hriechy druhých. Teraz viac ako predtým mohla Ježišovi povedať: „Teraz môžeš obrátiť mnoho hriešnikov, pretože veľa trpím!“.

Štyri dni predtým, než si ju Biela Pani z Fatimy vzala k sebe do neba, jej sňala všetky bolesti. „Teraz – zveruje sa Matke Godinho – sa už nesťažujem. Znovu sa mi zjavila Panna Mária a povedala mi, že čoskoro príde, aby si ma vzala a odstránila mi všetky bolesti“.

Prichádza nakoniec 20. február, deň, ktorý bol Pannou Máriou z Cova d’Iria stanovený, aby si prišla vziať svoju malú priateľku z Fatimy. Bol piatok pred veľkým pôstom.

„Popoludní 20. februára o šiestej hodine večer dievčatko povedalo, že sa zle cíti a túži prijať sväté sviatosti – poznamenáva lekár Lisboa. Privolali farára z kostola Anjelov, doktora Pereira dos Reis, ktorý ju vyspovedal okolo ôsmej hodiny večer. Povedali mu, že dievčatko naliehalo, aby jej priniesli viatikum, ale s tým farár nesúhlasil, keďže navonok ešte nevidel kritický stav. Sľúbil jej, že jej prinesie Ježiša nasledujúci deň. Hyacinta znovu naliehala, aby mohla prijať sväté prijímanie, hovoriac, že čoskoro zomrie. A skutočne, o pol jedenástej večer pokojne vypustila ducha, bez prijatia viatika“.

V noci 20. februára zostúpila Panna Mária poslednýkrát navštíviť chorú a vrátila sa do neba s čistou dušou, zanechajúc ako pamiatku zemi a ľuďom jej panenské pozostatky. Ostatní chorí pokračovali v spánku. Iba mladá zdravotná sestra Aurora Gomes, ktorú Hyacinta rada nazývala “moja Aurorina”, bdela blízko pri nej. Tak sa naplnili slová, ktoré malá Hyacinta povedala “krstnej” v jednom z posledných dní svojho vyhnanstva na zemi: „Vrátim sa do Fatimy, avšak až po mojej smrti“. Predpoveď Hyacinty sa naplnila neskôr, 12. septembra 1935, keď sa biskup diecézy Leira rozhodol preniesť telesné pozostatky malej Hyacinty na cintorín do Fatimy.

Článok pôvodne vyšiel na christianitas.sk

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.