Úvodom ku katechéze bol nasledujúci úryvok z Evanjelia podľa Lukáša:

Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!» (Lk 11,9-13).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná katechéza sa odvoláva na Lukášovo evanjelium. Predovšetkým v tomto evanjeliu, počnúc rozprávaním o detstve, sa totiž Kristova osoba opisuje v intenzívnej atmosfére modlitby. Sú v ňom obsiahnuté tri hymny, ktoré každý deň dávajú rytmus modlitbe Cirkvi: Benediktus, Magnifikat a evanjeliový chválospev Nunc dimittis.

V tejto katechéze o Otčenáši ideme ďalej a Ježiša vidíme ako modliacu sa postavu. Ježiš sa modlí. V Lukášovom rozprávaní sa napríklad príbeh premenenia odvíja od momentu modlitby. Hovorí takto: «Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou» (9,29). Avšak každý krok Ježišovho života je akoby podnietený vanutím Ducha, ktorý ho vedie v každom konaní.

Ježiš sa modlí pri krste v Jordáne, hovorí s Otcom pred tým, ako urobí tie najdôležitejšie rozhodnutia, častokrát sa uťahuje k modlitbe do samoty, prihovára sa za Petra, ktorý ho krátko nato zaprie. Hovorí takto: «Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera» (Lk 22,31-32).

Toto utešuje: vedieť, že Ježiš sa za nás modlí, modlí sa za mňa, za každého jedného z nás, aby naša viera neochabovala. A toto je pravda. „Ale otče, ešte stále tak robí?“ Ešte stále, pred Otcom – Ježiš sa za mňa modlí. Každý z nás to môže povedať. A môžeme tiež povedať Ježišovi: „Ty sa za mňa modlíš, pokračuj v tom, lebo to veľmi potrebujem“. Takto, s odvahou.

Dokonca i smrť Mesiáša je ponorená do klímy modlitby, až tak, že hodiny utrpenia sa zdajú byť poznačené prekvapujúcim pokojom: Ježiš utešuje ženy, modlí sa tých, čo ho križujú, sľubuje raj kajúcemu lotrovi, vydychuje hovoriac: «Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha» (Lk 23,46). Ako sa ukazuje, Ježišova modlitba tlmí agresívnejšie emócie, túžby po odvete a odškodnení, zmieruje človeka s jeho úhlavnou nepriateľkou, zmieruje ho s touto nepriateľkou, ktorou je smrť.

Opäť v Lukášovom evanjeliu nachádzame prosbu vyjadrenú jedným z jeho učeníkov, aby ich Ježiš sám naučil modliť sa. Hovorí takto: «Pane, nauč nás modliť sa» (11,1). Videli ho, ako sa modlí. „Nauč nás“ – aj môžeme takto povedať Pánovi: „Pane, ty sa za mňa modlíš, to viem, no nauč aj mňa modliť sa, aby som sa aj ja mohol modliť“.

Z tejto prosby «Pane, nauč nás modliť sa» sa rodí značne široká náuka, prostredníctvom ktorej Ježiš svojim vysvetľuje, s akými slovami a pocitmi sa majú obracať na Boha.

Prvou časťou tejto náuky je práve Otčenáš. Modlite sa takto: „Otče, ktorý si na nebesiach“. „Otče“ – je tak krásne vysloviť toto slovo. Čisto s týmto slovom môžeme tráviť čas v modlitbe: „Otče“. A cítiť, že máme otca – nie mocnára, ani otčima. Nie, máme otca. Kresťan sa obracia na Boha nazývajúc ho predovšetkým „Otec“.

V tejto náuke, ktorú Ježiš dáva svojim učeníkom, je zaujímavé pristaviť sa pri niektorých ponaučeniach, ktoré obkolesujú text modlitby. Aby nám dodal dôveru, Ježiš vysvetľuje určité veci. A tieto zdôrazňujú postoje veriaceho, ktorý sa modlí. Je tu napríklad podobenstvo o neodbytnom priateľovi, ktorý ide vyrušovať celú rodinu, ktorá už spí, pretože mu náhle niekto pricestoval a on nemá pre neho chleba na ponúknutie.

Čo hovorí Ježiš tomu, kto klope na dvere a prebudí priateľa?: «Hovorím vám,» – vysvetľuje Ježiš – «aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje» (Lk 11,9). Týmto nás chce naučiť modliť sa a v modlitbe naliehať. A hneď nato uvádza príklad otca, ktorý má hladného syna.

Vy všetci, otcovia a dedovia, ktorí ste tu, keď syn či vnuk o niečo prosí, má hlad a pýta, pýta neustále, plače, fňuká, má hlad: «Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?» (v. 11). Vy všetci máte skúsenosť, že keď vás syn prosí, dáte mu jesť to, o čo prosí, pre jeho dobro.

Týmito slovami Ježiš dáva pochopiť, že Boh vždy odpovedá, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Prečo? Pretože on je Otec a nezabúda na svoje deti, ktoré trpia.

Zaiste, tieto tvrdenia nás uvádzajú do krízy, pretože mnohé naše modlitby, ako sa zdá, neprinášajú žiaden výsledok. Koľkokrát sme prosili a nedostali – všetci s tým máme skúsenosť – koľkokrát sme klopali a našli zatvorené dvere? Ježiš nám v týchto momentoch odporúča naliehať a nevzdávať sa. Modlitba vždy premieňa skutočnosť, vždy. Ak sa nemenia veci okolo nás, aspoň sa meníme my, mení sa naše srdce. Ježiš sľúbil dar Ducha Svätého každému mužovi či žene, čo sa modlí.

Môžeme si byť istí, že Boh odpovie. Jediná neistota sa týka času, ale nepochybujme, že on odpovie. Možno budeme musieť naliehať po celý život, no on odpovie. Sľúbil nám to: on nie je ako otec, ktorý dá hada namiesto ryby. Nič nie je istejšie: túžba po šťastí, ktorú všetci nosíme v srdci, sa jedného dňa naplní. Ježiš hovorí: «A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?» (Lk 18,7). Áno, vykoná spravodlivosť, vypočuje nás. Aký to len bude deň slávy a zmŕtvychvstania! Modliť sa je už odteraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom.

Modliť sa. Modlitba mení skutočnosť, nezabudnime na to. Buď zmení skutočnosti,  alebo zmení naše srdce, no vždy mení, niečo premieňa. Modliť sa je už odteraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom. Je to ako pozorovať každú čiastočku tvorstva, ako sa hýbe v dejinách, čoho dôvod neraz nedokážeme zachytiť. Avšak je v pohybe, je na pochode. A v cieli každej cesty – čo je v cieli našej cesty? V cieli modlitby, v cieli času, počas ktorého sa modlíme, v cieli života, čo je tam? Je tam Otec, ktorý očakáva všetko a všetkých s rukami roztvorenými dokorán. Hľaďme na tohto Otca.