Varila som pre Picassa je príbeh, ktorý sa odohráva v dvoch časových líniách a na dvoch miestach. V súčasnom New Yorku, kde Céline zistí, že jej stará mama varila pre Picassa a tak sa vyberie do francúzseho Provensalska, aby pátrala po rodinných tajomstvách. A pomedzi to sa vyberieme do roku 1936, aby sme sledovali, ako Odine varila pre slávneho Pabla Picassa…

Provensálsko, jar 1936

V ospalom prímorskom mestečku Juan-les-Pins sedemnásťročná Ondine pracuje v rodinnej reštaurácii Café Paradis. Z každodennej rutiny ju vytrhne príchod nového hosťa z Paríža, ktorý si želá, aby mu obedy servírovali v neďalekej vile. Tým tajomným hosťom nie je nik iný ako slávny Pablo Picasso, ktorý sa práve ocitol na životnej i umeleckej križovatke a dúfa, že pobyt pri mori mu pomôže načerpať nové sily. Na rozdiel od neho mladučká Ondine iba začína objavovať svoje schopnosti, talent i túžby. Stretnutie s Picassom na dlhé roky ovplyvní jej život, aj keď každý z nich pôjde ďalej vlastnou cestou.

New York, súčasnosť

Keď sa úspešná hollywoodska maskérka Céline vráti domov na Vianoce, dozvie sa od mamy, že starká Ondine kedysi varila pre Picassa a vraj od neho dokonca dostala obraz. Po nečakanom údere osudu sa Céline vydá na juh Francúzska, aby tam pátrala po tajomstvách rodinnej histórie. V opojnej atmosfére Azúrového pobrežia a s pomocou niekoľkých excentrických priateľov z kurzu varenia napokon objaví nielen pravdu o sebe a svojej rodine, ale získa aj odvahu žiť naplno.

Príbeh Varila som pre Picassa je o umení, láske a jedle v čarovnom Provensalsku. Je to román plný farieb, chutí a vôní. Rozprávanie o umení, rodinných vzťahoch a sile tvorivého prístupu k životu. Autorka skvele prepojila skutočné historické kulisy čarovného Francúzska s fiktívnymi postavami a udalosťami.

Začítajte sa do novinky Varila som pre Picassa:

Ondine v Café Paradis, jar 1936

PONAD STREDOZEMNÉ MORE sa s obradnosťou prehnal slaný juhozápadný vietor, rozbil o skaly príliv s bielymi čiapočkami a rozkýval rybárske lode v Juan-les-Pins, až napokon zamieril do dvora kaviarne Café Paradis, kde mala Ondine plné ruky práce s čistením zeleniny.

V to slnečné aprílové ráno utiekla s prácou radšej von, lebo kuchyňa v kaviarni sa už premenila na kotol. Maličkú záhradnú terasu príjemne tienila majestátna borovica halepská a Ondine si sadla na nízky kamenný múrik pri strome. Ostrým nožom svedomito šúpala a triedila jarné provensalské poklady — karotku, hrášok, artičoky, také jemné, že by sa dali podávať aj nasurovo, a navrch pridala natenučko nakrájané citróny, dosť sladké na to, aby sa dali zjesť aj so šupkou.

Pracovala rýchlo a na jemnej lesklej vrstve potu zacítila poryv vetra, ktorý zašumel pomedzi konáre borovice. Vychovali ju tak, aby vnímala dobré znamenia a varovania prírody. Aj teraz položila nôž, zavrela oči, zdvihla hlavu a privítala vánok, ktorý jej prešiel po tvári s osviežujúcim závanom mora. Len málokedy si ukradla takýto tichý moment, keď mohla premýšľať. Len čo sa jej v mysli začala vynárať zahmlená predzvesť vzdialenej vzrušujúcejšej budúcnosti, hneď ju skúsila zachytiť, akoby sa snažila chytiť svätojánsku mušku, kým sa nestratí jej svetlo.

„Ondine!“ zakričala mama z kuchyne. „Kde len to dievča je? Ondine!“

Ondine sa mykla, keď začula, ako sa jej meno rozlieha medzi bledými kamennými domami. Zdvihla zrak a zbadala tvár svojej mamy vrúbenú okenným rámom ako portrét impozantnej vládkyne. Hoci na raňajky už bolo neskoro a na obed priskoro, z množstva povinností pri varení nikdy nemohlo ubudnúť, ak si kaviareň chcela udržať vysoký štandard.

Každý, kto pracoval v Café Paradis, vedel, aká je jeho úloha, dokonca aj pruhovaná mačka, ktorá striehla na myši dosť nerozumné, lebo sa odvážili priblížiť ku kuchyni, aj buldog, ktorý strážil dom pred vandrákmi prikrádajúcimi sa po ľahkú korisť alebo hľadajúcimi otvorené okno. A pokiaľ išlo o sedemnásťročnú Ondine, tá mala za úlohu vykonať všetko, čo jej mama prikázala.

Pani Belangeová vykukla z kuchynského okna a konečne zbadala svoju dcéru. „Čo tam stváraš, čo sa vyvaľuješ na záhrade ako nejaký paša?“

„Práve končím, maman!“ zavolala Ondine, rýchlo sa postavila, oprela si košík so zeleninou o bok a ponáhľala sa do kuchyne. Vtedy už priaznivý vietor uháňal ďalej po svojej nepredvídateľnej ceste, bez nej. Nahradili ho bežné vône kuchynského oleja, paliva do nákladiakov a spáleného dreva, ktoré sa vznášali z polí. Aj tak však vo vzduchu visel náznak niečoho výnimočného — jej rodičia sa už od rána správali čudne a tlmene si niečo šepkali.

Keď sa priblížila k otvorenému kuchynskému oknu, jej fajnový nos zachytil prvé tóny dnešného obedového menu: tarte pissaladie`re, teda koláč s cibuľou a čiernymi olivami, dusené bravčové na červenom víne a myrte, a ryba — žeby to bola…?

„Bouillabaisse!“ zvolala a zamyslela sa, prečo jej mama zvolila toto špeciálne jedlo — ktoré si vyžadovalo najmenej šesť druhov rýb —, a neuvarila radšej jednoduchšiu a lacnejšiu rybaciu polievku bourride. Ondine zdvihla pokrievku a s potešením ovoňala. Zeler, cibuľa, cesnak, paradajky, fenikel, paprika, petržlen, tymian, bobkový list a pomarančová kôra typická pre juh Francúzska, a ešte niečo zvlášť vzácne a drahé, čo polievku zafarbilo dozlata.

Milan Buno, literárny publicista