Koľko národov a kmeňov vykazujúcich morfologické znaky slovanskej entity je dnes súčasťou cudzej histórie? Koľko hrdinov starých bájí nosí mená cudzích kultúr? Koľko historikov opisuje dejinné udalosti bez toho, aby venovali pozornosť sporným súvislostiam? Koľko spisovateľov s bohorovným sebavedomím opisuje historické deje napriek tomu, že veda už pozná iný výklad?

Pri Slovenoch akoby sa zastavil čas. Staré dogmy, ale i veľmi jednoduché až rozprávkové opisy dejinných udalostí sú dôkladne zakonzervované. Napriek tomu, že slovanská historiografia disponuje dnes novými dôveryhodnými vedeckými poznatkami z archeológie, antropológie, geológie, genetiky, lingvistiky a grafématiky, nie sme schopní vniesť do dejín Slovenov nové vedecké postupy a ich výsledky aplikovať na pozadí svetovej histórie.

V súčasnej dejinnej epoche kozmopolitizmu je módnym trendom zbavovať sa vlastných koreňov, a hlásenie sa k národnej identite je zosmiešňované v mene pochybných globálnych ideí. Plynutím času je preto čoraz komplikovanejšie očistiť slovanskú históriu od nánosov.

Niektoré národy sa ťažko vzdávajú časti svojej histórie i keď nie sú jej tvorcami. Prekážkou je i slovanská nejednotnosť, kde privlastňovanie si susedovej histórie nie je neznáme. História Slovenov je bohatá, siaha k počiatkom dejín, prelína sa s inými kultúrami a dejinnými udalosťami. V takto štrukturovanej a dlhej histórii je preto zložitejšie sledovať slovanskú stopu. Zvlášť ak je táto tvorená množstvom národov, kmeňov a kmeňových zväzov s vlastnými názvami a mnohé z nich sú už prisúdené iným etnikám.

Mýtus Indoeurópskeho národa

Úmysel zobrať Slovenom počiatky dejín a zahaliť ich hmlou neznáma dozrel vytvorením fiktívneho Indoeurópskeho národa. Dnes všetko, čo už nevieme a nechceme vysvetliť, lebo sa bojíme pravdy, prikryjeme termínom Indoeurópsky národ. Taký národ však nikdy v histórii neexistoval. V období približne štyritisíc rokov p.n.l. prekračujú slovanské kmeňové zväzy Árijcov priesmyky Hindukúšu a usádzajú sa v údolí rieky Indus.

Pod masívom Himalájí nastáva rozvoj vyspelej kultúry nazvanej podľa miest Harappa a Mohendžodáro. Podľa indických historikov stáli pri jej zrode Árijci. Kultúra sa vyznačuje účelnosťou: pravouhlé ulice, štandardné domy z pálených tehál, prepracovaný systém zásobovania vodou, odtokový a kanalizačný systém. Zaujímavé je, že sa nenašli žiadne umelecké prvky. Prečo sa však nenašli žiadne prvky opevnenia, žiadne vojenské výjavy na freskách? Akoby obyvatelia Harappy boli neuveriteľne mierumilovní, alebo sa nikoho nebáli. Náboženské prvky sú prezentované soškami bohyne zeme, života, plodnosti (staroindická Šiva, slovanská Živa a východoslovanská Mokoša) a trojhlavým býkom ako symbolom trojjediného boha ( slovanský Triglav – Svarog,Volos, Perún, staroidický Šiva-Nandi ).

Nastáva vzájomné ovplyvňovanie árijsko-slovanskej a drávitskej kultúry. Vzniká jazyk sanskrit s množstvom slovanských a hinduisticko-drávitských slov. Zachoval sa dodnes. Písmo na pečatidlách harappských rodov je identické s praslovanským písmom z lokality Tardaria (Turdas) v Rumunsku z obdobia praslovanskej vinčanskej dunajskej kultúry.

V tomto kontexte možno hovoriť o indoeurópskej jazykovej skupine a indoeurópskej, slovansko-indickej kultúre. Nie však o indoeurópskom národe. Slovansko-indická kultúra sa šírila aj na Blízky Východ a do Severnej Afriky. Táto kultúra sa šírila do Európy kde ovplyvňovala etniká Starogermánov a archaických Grékov.

Šírilo sa prospektorstvo, ťažba kovov a kovolejárstvo, (na Slovensku Nižná Myšla, Iglo) ovplyvňovalo sa písmo a jazyková kultúra. Vzniká prvé hieroglyfické písmo Sumerov, hieroglyfické písmo Chetitov a Egypťanov, fénické písmo, semitské písmo, grécke archaické písmo, minojske lineárne písmo A, a vzniká rúnové písmo Starogermánov a Slovenov. To všetko na základe pôvodných protoslovanských znakov písma vinčanskej kultúry, ktorého nositeľmi boli aj Árijci.

Súvislosť medzi mezopotámskou a indoeurópskou kultúrou tušíme v počiatkoch písma a migračných smerov Sumerov. Súvislosť medzi praslovenčinou a chetitčinou dokázal B. Hrozný. Jeho veľké dielo na poli lingvinistiky je dnes ignorované a vidíme snahu porovnávať reč Chetitov s nejakou hypotetickou praangličtinou. To je pravdaže veľký nezmysel vzhľadom na vývoj angličtiny.

Spomínali sme kolísku praslovanskej kultúry Vinča, ktorú dnes skúma litovská historička Gimbutosová a americký jazykovedec Griffen. Vidíme, že sa neuvažuje o protoslovanskom dedičstve, ale táto kultúra sa pripisuje istému „tajomnému národu prakeltov“… A to nehovoríme o úplnej ignorancii celoživotného diela srbského profesora Pesiča a niektorých slovinských historikov.

Stopa Slovenov siaha až k Ježišovi na kríži

Ak máme byť dôslední a sledovať stopy Slovenov všade tam, kde tušíme súvislosti, musíme sa zastaviť v Kanáne v roku 33.(?) nášho letopočtu. Čo vlastne povedal Ježiš Kristus na kríži? Podľa Dr. Horáka jeho slová boli „Elij, Elij (Elikan) lan asáb aktá níj“. Tento praslovanský text čítame ako “Veliký, Veliký len prijmi činy naše“. To by samozrejme znamenalo, že okrem aramejčiny sa používal aj praslovanský jazyk ako jeden z mnohých jazykov Kanánu. I tu možno vytušiť tieň falšovateľov histórie, ktorí Ježiša zaradili do svojho hypotetického vyvoleného národa a vložili mu do úst hebrejskú vetu.

Indoeurópska, praslovanská kultúra pri šírení svojho vplyvu do severnej Afriky zrejme zanechala stopy i v starom Egypte. Kto boli prví egyptskí faraóni? Na starých freskách sú zobrazovaní ľudia bielej pleti s bledými vlasmi. Hlavy sôch staroegyptských faraónov nesú výrazné črty nordického a alpínskeho typu. A to ešte pred príchodom tzv. morských národov prichádzajúcich z karpatskej oblasti. I tu môžeme tušiť súvislosti.

Stopy po indoeurópskej kultúre nachádzame na južnej Sibíri a severnej Číne. Archeológovia tu odkryli hroby s múmiami vysokých ľudí bielej pleti s rovnými nosmi, bledými a hrdzavými vlasmi, modrými očami, alpínskeho typu s európskou DNA. Zaujímavosťou sú čiapky kónického tvaru. V takýchto čiapkach sú zobrazení na početných obrazoch i obyvatelia niekdajšej Tartárie, obrovskej ríše kopírujúcej územie Euroázie, Blízkeho východu a Levantu, ktorí sami seba nazývali “rasena“. Čo asi skrývajú veľké čínske pyramídy? Vstupu do nich a výskumu doposiaľ bránia čínske úrady. Skrýva sa v nich časť veľkej mozaiky slovanskej histórie?

O Etruskoch, starobylom národe, ktorý obýva oblasť apeninského polostrova nazývaného Toskánsko a o ktorého identitu dodnes vedci vedú spory a hľadajú ich pravlasť, už rímski autori písali ako o autochtónnom európskom národe. Bol to národ s európskou DNA, výraznými črtami mediteránneho a alpínskeho typu. Bol to národ s vyspelou kultúrou, od ktorého sa učili Rimania, ktorý Rimanom v počiatočnom období ríše aj vládol, a ktorý naučil Rimanov stavať okrem iného i povestné rímske oblúky. Ich pôvodné písmo bolo úplne identické s protoslovanským písmom vinčanskej kultúry, ktorého texty vieme čítať.

Etruskovia sami seba nazývali „rasena“ (ako obyvatelia Tatrárie). Milovali prepych a pohodlie. Ich ženy, na rozdiel od Rimanov, boli slobodné, rovnocenné s mužmi a vzdelané. Etruskovia síce mali aj otrokov, ale tí mali veľkú slobodu, boli relatívne voľní a mali vlastné domy. To, že sa Etruskovia z dejín vytratili nevedno ako, tiež nevyznieva presvedčivo. V toskánskej dedinke Murla nájdeme ešte i dnes priamych potomkov Etruskov. Ich DNA je rovnaká ako DNA ich etruských predkov. Natíska sa otázka, čím by boli Rimania bez Etruskov? Akú podobu by mali slávne rímske stavby, akú podobu by mali stredoveké katedrály, keby sa v mysliach protoslovanských etruských inžinierov, nebola zrodila myšlienka stavebného oblúka?

Slovenské historické elity sa riadia heslom zatĺkať… 

V každom historickom období nachádzane fragmenty slovanských kultúr. Kde sú však písomné dôkazy? Mauro Orbíni vo svojom diele História, ešte v 16. storočí uvádza mnoho slovanských autorov a ich diela, z  ktorých čerpal. Ide v nich teda o iné videnie slovanského sveta a jeho dejín, ako dnešný, akoby oficiálny pohľad. Kde sa však tieto diela stratili? Prečo sa o nich nič nevie? Prečo sa o ich autoroch mlčí? Že by všetky tieto diela zhoreli v plameňoch inkvizície?

Nechce sa veriť, že v archívoch svetových múzeí sa nenachádza čo i len jeden písomný materiál pojednávajúci o dávnej histórii Slovenov. Veď archeologické artefakty museli byť niekým popísané, zaevidované a uložené. Praktiky ignorantstva slovanského historického dedičstva sú totiž sledovateľné posledných štyristo rokov. Dozvieme sa to niekedy?

Priam ukážkovo pôsobí vymazanie Tartárie z historickej pamäti. Bolo to územie obývané slovanským etnikom, ktoré sa prezývalo „rasena“. Územie pozostávajúce z mnohých oblastí vytvárajúcich voľný kmeňový zväz. I keď sa nám o tejto slovanskej dŕžave zachovali písomnosti, maľby zobrazujúce Tartarov a cenné mapy, z učebníc a historického povedomia sa stratila . Mapy sú uložené v archívoch Ruskej geografickej spoločnosti, kde sú uložené i najstaršie dochované materiály o histórii Slovenov. V roku 2013 najvyšší ruský predstaviteľ sprístupnil mapy Tartárie verejnosti.

O rok neskôr zachvátil budovu geografickej spoločnosti v Moskve požiar. Našťastie k historickým škodám nedošlo.

Slovenská historická elita tiež nie je schopná opustiť staré zatuchnuté dogmy a jej správanie vykazuje určité odchýlky od rozumného uvažovania. Veď ako inak sa pozerať na vetu v najnovšom diele slovenskej histórie, ktorá hovorí, že: “ Osídľovanie nášho územia Slovanmi sa ukončilo v roku 586, kedy Longobardi obsadili Záhorie a stretli sa so slovanským obyvateľstvom“… Na tomto diele participovalo šestnásť historických elít. Alebo keď elitný historik SAV (tvorca školských učebníc) povie: “Pred príchodom Slovanov na naše územie obývali Slovensko Židia“. Čo je to? Nevedomosť? Neschopnosť? Nenávisť k všetkému slovenskému?

V Matejovciach pri Poprade odkryli archeológovia hrob starý 1.600 rokov. Hrob je dvojkomorový so zaujímavým inventárom. Obsahuje antický nábytok a veci dennej potreby z drahých kovov. To vytvára z neho archeologickú raritu. Tak vysoko na severe sa antický nábytok ešte nenašiel. Mnohí historici podporovaný médiami začali unisimo spievať o germánskom veľmožovi. Dvanásť tonový sarkofág bol prevezený do nemeckých laboratórií. Germánsky pôvod pozostatkov po roku skúmania nebol potvrdený. Genetické výsledky ukázali na uralskú oblasť. Nastalo ticho. Po návrate sarkofágu do popradského múzea (expozícia má byť sprístupnená v lete 2016) však začali mediálni experti znova informovať o germánskom veľmožovi. Tak silne je potlačené slovanské povedomie.

Pri stavbe garáží na bratislavskom hradnom kopci sa odkryli pozostatky stavieb antického typu z obdobia 60-tich rokov p.n.l. Postoj odborníkov v podstate neprekvapil. Zdokumentovať, roztriediť, popísať, zakonzervovať a zasypať.

Uvažovalo sa i o zakonzervovaní len najzachovalejšieho fragmentu. Ostatné malo padnúť za obeť výstavbe garáži. Zasypané sa to malo zachovať vraj pre budúce generácie. Ak by sa najhonosnejšia stavba na sever od Limes Romanus schovala pod zem, a verejnosť by k nej nemala prístup, časom by sa na ňu zabudlo. Tak ako na základy Svätoplukovho paláca ležiace pod dlažbou pred vchodom do hradu. Alebo honosná rímska stavba pod dlažbou na nádvorí devínskeho hradu. To je jedna s ciest ničenia historického povedomia.

Zatiaľ ešte víťazí zdravý rozum. Stavby sú dielom rímskych majstrov na objednávku Keltov, ktorí mali na hradnom kopci oppidum. Tu bola i jediná keltská mincovňa v Európe. Prečo však niektoré mince nesú slovanské mená? ( Biatek, Busumarus, Kobrovomarus, Koviomarus, Iantumarus) A čo to bol za neznámy ľud stavajúci hradiská, do ktorých sa vraj uchýlili Kelti, keď boli nútený pred Rímskou expanziou opustiť oppidum? Na to naši odborníci majú len termín …“neznámy ľud“…

A prečo sa keltské mince vo veľkom počte našli i v Nitre? A prečo je takmer každý slovenský kamenný hrad postavený na starovekom hradisku? O tomto najväčšom fortifikačnom systéme na svete pozostávajúcom zo stopäťdesiatich kamenných hradov, hovoríme len ako o stredovekom opevnení pred Turkami.

Takýto postup a jednostranné zameranie nepripúšťajúce inú alternatívu, vytvára historický chaos v ktorom sa stiera slovanské povedomie.

Cesta, ktorou sa vnesie svetlo do histórie Slovenov bude ešte dlhá a ťažká, aby na jej konci mohli naši potomkovia hľadieť na svoju dávnu minulosť s úctou a hrdosťou.

Jozef Janták