Dostal ju István Bozo, ktorý sa vo verejnom živote vojvodinských Maďarov zjavil pred zhruba tromi rokmi, keď verejne poukázal na prešľapy v subotickom Národnom divadle. Verejnosť schválila takýto počin nezávislého spolku, ale takisto sa nastolila otázka, či je potrebné ustanoviť osobitnú cenu pre tzv. menšinových novinárov? V čom je rozdiel medzi novinárom, ktorý tvorí v srbskom jazyku, a tým, ktorý patrí do jedného z menšinových spoločenstiev? Aj jedným, aj druhým záleží na pravdivosti, profesionalite a objektívnosti. Problémy, ktoré sú témami ich príspevkov, sú rovnaké aj vo väčšinovom spoločenstve, aj v menšinovom.

PREČO JE USTANOVENÁ NOVÁ CENA?

„Cena NDNV, určená pre novinárov, ktorí píšu v jazykoch národnostných spoločenstiev, je založená tohto roku na návrh našich kolegov Vladimíry Dorčovej-Valtnerovej a Borisa Vargu,“ hovorí Nedim Sejdinović, predseda Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny. „Úprimne, na začiatku sme mali dilemu, či cena nebude trochu segregačná. Či rozdeľovaním, čiže založením novej ceny, robíme opak hodnotám, o ktoré sa zakladáme – uctievanie ľudských a menšinových práv a interkultúrnosť.

Po dlhšom uvažovaní a konzultáciách sme pochopili, že predsa potrebujeme túto cenu. Ona neznamená, že v budúcnosti tzv. hlavnú výročnú cenu NDNV nebudú dostávať aj „menšinoví“ novinári a autori. Cena znamená, že s osobitnou pozornosťou budeme sledovať diania na menšinovom mediálnom poli a zviditeľňovať dobrých novinárov a prezentovať ich širšej spoločnosti,“ ozrejmuje Sejdinović.

ČO SI O CENE MYSLIA TZV. MENŠINOVÍ NOVINÁRI?

„Určite je rozhodnutie o udeľovaní tejto novinárskej ceny schválené s dobrým úmyslom,“ mieni Miroslav Gašpar, novinár slovenskej redakcie Rádia Nový Sad. Podľa neho taká cena, ako aj všetky iné, by mali byť motiváciou pre novinárov svoju prácu vykonávať profesionálne.

Túto cenu pozitívne hodnotí aj Jasminka Dulićová, zodpovedná redaktorka týždenníka Hrvatska riječ. „Mienim, že je potrebné mať takúto cenu z dôvodu väčšej viditeľnosti menšín. Je dobre známe, že v našej krajine, v médiách v srbskom jazyku sa o menšinách nehovorí príliš často. Ak aj áno, tak je to vo väčšine viazané o určité incidenty, konflikty a menej je afirmatívnych správ. Skutočnosť, že verejne odmenili príslušníka menšinového spoločenstva, je správa, ktorá produkuje ďalšie, otvára témy o menšinových médiách.“

Jeden z iniciátorov založenia ceny Boris Varga hovorí, že sa počas posledných rokov veľa hovorilo o tejto cene, keďže bol problém v nerovnomernom postavení a zaobchádzaní s novinármi. „Novinári, ktorí písali v srbskom jazyku, mali práva na všetky ceny v Srbsku a vo Vojvodine, zatiaľ čo médiá, ktoré informujú v jazykoch národnostných menšín, mali všetky demokratické záväzky, od uctievania zákona po etický kódex novinárov a nemali právo na profesionálnu cenu. Médiá v jazykoch národnostných spoločenstiev sa často pejoratívne nazývajú menšinovými médiami a oceňujú sa mimo korpusu médií, čo aj je na prvý pohľad určitý druh segregácie. Aj keď v našej pokrajine existujú 3 – 4 novinárske združenia, ani jedno, okrem NDNV, sa nezaoberalo cenami za profesionálnu prácu novinárov v médiách národnostných spoločenstiev.“

SEGREGÁCIA ALEBO SPÁJANIE?

Ak sa všetci novinári venúvajú témam, ktoré sú okolo nás a ktoré tešia alebo trápia čitateľov, poslucháčov a divákov, prečo potrebujeme osobitné ceny pre väčšinu a menšinu? Nedáva sa tým impulz, aby sa vytvárali určité medzery medzi novinármi?

Zodpovedná redaktorka Hrvatskej riječi mieni, že médiá v menšinovom jazyku sú prirodzene zamerané na svoje spoločenstvo a tým aj určitým spôsobom oddelené od iných. „Väčšinou sa zaoberáme témami z nášho spoločenstva, ale takisto spracúvame aj všeobecné témy z uhla menšín, takže ani nemožno hovoriť, že sú menšinové médiá všeobecne  uzatvorené. Samozrejme, nie sú všetky menšiny rovnaké a v niektorých je viditeľnejšia getoizácia. Nachádzame a zviditeľňujeme témy, ktorými sa médiá v srbskom jazyku nezaoberajú, a poskytujeme priestor tým, ktorí nie sú prítomní v iných médiách. A kolegovia zo srbských médií to môžu využiť, ak ich dané témy zaujímajú, čo, žiaľ, nie je časté,“ hovorí.

Podľa jej mienky témy, ktoré spracúvajú menšiny, a teda aj nová cena môžu iba spájať novinárov a zapájať ich do celoštátnych rámcov. Rovnakú mienku má aj novinár M. Gašpar. Myslí si, že je paradoxné, aby novinárov rozdeľovali ceny. Tie by ich podľa neho mali spájať.

Varga na záver konštatuje, že všetci profesionálni novinári, ktorí chcú chrániť verejný záujem, sa rovnako vystavujú riziku. Aj novinári v médiách národnostných spoločenstiev sa neraz ocitnú v konflikte s lokálnymi a politickými mocnármi. Pritom ich snaha a výsledky často zostávajú nepovšimnuté. Niet divu, že v samotných redakciách vznikala určitá podoba apatie, ktorá by touto cenou mala byť aspoň sčasti prekonaná.

Jasmina Pániková