Praha 4. februára 2019 (HSP/Sputnik/Foto:TASR-Oliver Ondráš)
Portál Parlamentní listy zverejnil rozhovor s bývalým vojenským spravodajcom a spisovateľom, Olinom Jurmanom. Ten píše zaujímavé knihy, ktoré hovoria predovšetkým o špiónoch bývalého režimu. V rozhovore sa rozhovoril napríklad o demokracii, prezidentoch ČR, svojich knihách či o tom, ako pozerá na súčasnú situáciu vo svete
Jurman sa okrajovo zmienil napríklad o správe BIS, ktorá bola nedávno zverejnená a vzbudila diskusiu. Písalo sa v nej totiž, že moderné dejiny, ktoré sa teraz prezentujú v školách, sú „sovietskou verziou„. Jurman na to reagoval tak, že sa určité veci nejako udiali a nemali by byť nikým prekrúcané, uvádza portál.
„Kontrarozviedka potrebuje navýšenie rozpočtu a hodí sa všetko, čo jej urobí reklamu v médiách, aj keď to je hlúposť. Dokonca by som sa nebál povedať, že podobné vyhlásenia majú za cieľ spoločnosť deformovať tak, aby prznila vzdelanie detí.„
Keď sa ho reportér spýtal, ako vnímal udalosti, ktoré viedli k zamatovej revolúcii a demokracii, reagoval vcelku prekvapivo: „Žiadna zamatová revolúcia to nebola. Išlo iba o výmenu kádrov, ktoré spoločnosť ovládajú. Môžem to tvrdiť z vlastnej skúsenosti.„
Vysvetlil to tým, že už tri roky pred touto „výmenou kádrov“ bol na knižnom veľtrhu, kde sa hovorilo o Václavovi Havlovi, ešte ako o neznámom človeku. „Práve tam som od niektorých ľudí počul, že je to síce teraz neznámy človek, ale do troch rokov bude prezidentom Československa. A nielen podľa toho usudzujem, že všetko bolo dopredu pripravené,“ dodal.
Témou rozhovoru sa stali aj traja prezidenti, ktorí sa na Hrade počas tridsiatich rokov stihli vystriedať. Opustili Česi ideály Havla a nežnej revolúcie alebo nie? Aj takto znela otázka reportéra.
„Myslím si, že sme jeho ideály neopustili. Na začiatku sme ich totiž vôbec nepoznali. Potom, keď sme ich začali spoznávať, uvedomil som si existenciu rozdvojeného Havla. Občas niečo iné hovoril a niečo iné konal. Niektoré jeho tajné dohody, ktoré sa prevalili až neskôr, mi v tom dávajú za pravdu. Ostatne ho zvolili komunisti najskôr ako prezidenta Československej socialistickej republiky. Občas svoje názory aj zmenil, napríklad ohľadom NATO. No a aká je dnes doba? Nevyspytateľná. Rovnako, ako bol Havel.„
Jurman však poznamenal, že dnes je všetko úplne o niečom inom. Tvrdí, že väčšina ľudí vtedy nepožadovala zmenu režimu, ale iba zmenu v rámci režimu. „Chceli naozajstný demokratický socializmus s ľudskou tvárou, teda nadviazať na rok 1968. Ľudia si žili pomerne dobre, lenže v neslobode a s cenzurovanými informáciami. Dnes, čo sa zase týka ekonomiky, hospodárstva či výroby sme na tom značne horšie.„
Reč prišla aj na súčasného prezidenta Miloša Zemana a jeho často preberaný vzťah k Moskve a Pekingu. Niektorí totiž tvrdia, že sa voči týmto dvom veľmociam chová servilne, až ponížene. S tým však spisovateľ nesúhlasil.
„Zeman nie je servilný k nikomu. Len tí „najchytrejší poslanci„ a ich servilní novinári, ktorí musia viesť plebejcov za ručičku, trochu zaspali pri zavádzaní priamej voľby prezidenta. Neuvedomili si, že sa im to môže vymknúť z rúk a radi by to dostali zase späť. Veď predsa len oni vedia, kto by mal byť u nás prezidentom, nie? Avšak tých pár „lžidemokratov„, ktorí sa bránia výsledkom volieb a stále sa správajú ako ich víťazi, už to nevytrhne.„
K prezidentovým návštevám Ruska a Číny ďalej dodal, že tam na štátne návštevy jazdia všetci, preto to považuje za úplne normálne.
V súvislosti s tým spomenul aj to, že považuje za vrcholne hanebné, že je v Česku prezident ponižovaný a urážaný. „Vari je možné, aby riaditeľ školy zhodil obraz prezidenta pred deťmi na zem s tým, že to nie je jeho prezident? To som nikde inde nevidel. Zeman vždy robil len to, čo povedal, a o čom bol presvedčený, že je správne. A je.„
Ďalšou veľkou témou rozhovoru boli Jurmanove knihy. Napríklad v knihe V službách ministerstva vnútra píše o plukovníkovi Jaroslavovi Bobkovi, ktorý zaisťoval ochranu Ludvíkovi Svobodovi, Gustavovi Husákovi a Václavovi Havlovi. Aj o Bobkovi sa teda Jurman rozhovoril.
„On bol šéfom orgánu, ktorý mal na starosti protiteroristické operácie a ochranu vysokých štátnych funkcionárov, ako prezidenta či predsedu vlády. (…) Vedel, nielen aký je ten ktorý politik navonok, keď sa ukazuje pred národom, ale aj aký je doma. (…) Najviac si z prezidentov vážil generála Svobodu. Husáka hodnotil ako osamelého muža, ktorý si nikoho nevšímal. A k Havlovi mal najviac výhrad. Ostatne o prehliadke u neho v byte niekoľko dní pred tým, než bol Havel zvolený za prezidenta, mi povedal, že to tam každopádne nevyzeralo ako u chudobného disidenta, ktorý je večne prenasledovaný ŠtB.„
Ďalšie dielo, ktoré v rozhovore spisovateľ spomenul, bola kniha Vlastizradca. Tá pojednáva o Františkovi Tišlerovi, vojenskom pridelencami v 50. rokoch vo Washingtone a dvojitom agentovi. Preto redaktor konštatoval že Jurman píše predovšetkým o exponentoch bývalého režimu. K tomu sa vyjadril spisovateľ nasledovne:
„Som autorom literatúry faktu. Píšem veci zo svojho blízkeho odboru v mladosti, teda zo spravodajskej služby. Preliezol som všetky možné archívy, ktoré u nás sú a vybral sme si informácie o ľuďoch, ktorí boli svojím spôsobom úplne na vrchole. Dokázali fantastické veci, ale dnes sa o nich jednoducho len „nehovorí„ alebo upadli do zabudnutia. (…) Keď sa tie knihy dostali do USA, prečítal si to tam nejaký veľký bojovník proti komunizmu a obvinil ma tiež z toho, čo naznačujete v otázke. Vraj by som sa mal hanbiť, že píšem o komunistoch, ktorí pomáhali likvidovať bojovníkov proti komunizmu. Tak som mu napísal, nech si prečíta práve Vlastizradcu, aby si uvedomil, že sa držím hesla: padni, komu padni.„
K tomu ďalej dodal, že píše o osudoch zaujímavých ľudí a bude v tom aj ďalej pokračovať, nech sa to ostatným páči alebo nepáči.
Posledná kniha Jurmana nesie názov Špionážny román. Nejde však o beletriu, ako by si mnohí mohli myslieť. „Ide síce o špionážny román, takže pre ctiteľov faktu jasné úskalie, ale chcel som dopovedať pravdu z mojich kníh,„ tvrdí autor.
Navyše dodal, že koniec si musel sám vyfabulovať. „Základ knihy je v tejto udalosti. A to je možné urobiť len v románe. Keby som to urobil v literatúre faktu, tak mám na krku asi trestné oznámenie.„
Posledná otázka na záver sa týkala zhodnotenia situácie, v akej sa dnes nachádza súčasný svet. Podľa reportéra je totiž vo veľkom chaose. Jurmanov názor znel jasne.
„Ja by som to možno celé nazval jedným slovom. Globalismus. Aby ho čert vzal. V tom vidím najväčšie nebezpečenstvo. Veď pri súčasnej migrácii si režeme konár sami pod sebou. Pozrite sa do Paríža, Marseille, Londýna, Bruselu a do ďalších miest. Tam sa po známych uliciach povaľujú cudzorodé živly, ktoré do Európy neprišli pracovať, ale len ju vysávať. Situácia sa zhoršuje každým dňom a nikto netuší, kde sa to zastaví. Niekto potrebuje, aby sa zo sveta stal guláš národov, kde jedni budú pracovať a druhí len žmýkať. Megaboháči a nadnárodné korporácie bohatnú rýchlosťou svetla. Práve oni rozhodujú o svete. Česko si od tejto falošnej migrácie zatiaľ dokázalo udržať odstup, ale pochopiteľne máme tiež strach, že do tej žumpy spadneme. Nechcel by som sa toho dožiť,“ dodal na záver.
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
10.2°C
Streda 
Štvrtok 
11.3°C
13.6°C
FOTO DŇA
