Spencerová pre portál Lieterární noviny analyzuje súčasnú situáciu  Sýrii s tým, že na začiatku mesiaca, po teheránskom samite Ruska, Turecka a Iránu sa zdalo, že zúčastnení dospeli k “určitej miere zhody”, že žiadna veľká ofenzíva ani nebude potrebná, avšak už pri tejto príležitosti sa Ankara v tomto trojlístka ocitla v pozícii “tretieho” , na ktorého želanie sa v Idlibe v skutočnosti odkladá “posledný krok” – a tým aj pokrok. “Pritom platí, že neschopnosť – ak samozrejme nie je v hre priamo nezáujem – naplniť svoju časť dohody a spacifikovať džihád v Idlibe tak, aby sa tvrdé jadro v podobe al-Káidy a ďalších dvanástich skupín, ktoré sú určené fakticky k likvidácii, oddelilo od ostatných, musí Rusko, Irán a predovšetkým samozrejme Sýriu s každým dňom viac a viac dráždiť.”

“A to tým skôr, že Erdogan namiesto plnenia svojich proklamovaných sľubov začal v otázke Idlibu hľadať podporu na Západe. Nemožno z toho síce nutne vyvodzovať, že sa Erdogan zo sféry ruského a čínskeho vplyvu vracia do revíru Západu, lebo podobnú taktiku zvolil už v roku 2015, potom, čo turecká armáda nad severom Sýrie zostrelila ruskú stíhačku. Čiže, je to skôr len ďalší príklad tureckého lavírovania v situáciách, ktoré si naopak žiadajú jasné rozhodnutia.” Podľa nej to ale nezabralo. Mimochodom, pred tromi rokmi, pretože Západ vtedy dospel k presvedčeniu, že nutne nemusí ísť do vojny s Ruskom len kvôli Erdoganovým osobným či politickým záujmom, a je krajne nepravdepodobné, že by to “zabralo” dnes. Vlastne, postupom v posledných dňoch mohol Erdogan maximálne len dokonale naštvať Putina, ktorý si očividne myslel, že osobným prístupom a kompromismi možno s tureckým prezidentom dôjsť k nejakému racionálnemu riešeniu výhodnému pre obe strany. Napriek tomu sa podľa všetkého uskutoční ešte jeden ich samit, hneď o dva týždne.

Erdogan pritom podľa nej v otázke Idlibu spojenca proti Rusku (a Sýrii a Iránu) mať môže, ale len na prvý pohľad. “USA sa totiž zo všetkého najviac obávajú, že po páde džihádu v Idlibe, už príde “na rad” ich ilegálna okupácia severovýchodnej Sýrie, zatiaľ čo Európa má strach, že by ofenzíva proti Idlibu mohla vytlačiť desiatky tisíc radikálnych džihádistov cez Turecko do Európy a rozptýliť ich po starom kontinente. “Všetky tieto partikulárne záujmy sú propagandisticky zahalené do “obáv o osud civilistov”, avšak to neznamená, že by bol Západ znovu a reálne na jednej lodi s Tureckom a uvíta toho “nezbedného synčeka” znovu vo svojom náruči. Vzťahy medzi Ankarou a Washingtonom či Bruselom sú na bode mrazu a zhoda na podobných stanoviskách v otázke Idlibu žiadnu “jar” rozhodne nerobia.

Spencerová si myslí, že až čas ukáže, do akej miery je Erdoganovo kľučkovanie, pri ktorom sa ale nemusí pohnúť z miesta, úspešnou taktikou, možno ale predpokladať, že potom, čo si v posledných rokoch znepriatelil Západ, teraz aj kruhy v ruskom politickom establishmente, ktoré obhajovali normalizáciu vzťahov s Tureckom, dostáva snáď každý deň ťažké údery na solar. A pomaly sa rúca…

Turecko sa podľa nej očividne snaží udržať status quo v Idlibe, pretože riešenie tohto problému bude zložité a celkom iste so sebou ponesie zásadné – a zásadne nepríjemné – riziká. Turci majú za ciel si ponechať kontrolu nad sýrskym územím pri hraniciach s Tureckom, ktoré teraz ovládajú Ankarou podporované oddiely niekdajších “umiernených” džihádistov. A všetko ostatné nech je Asadovo… “Pokiaľ má byť Idlib “poslednou islamskou baštou”, tak čo si potom počať s Al babe, Afrínom, Džarábulusom, Azazom alebo severom provincie Aleppo, ktoré sú pod kontrolou protureckých džihádistov platených proislamistickým prezidentom v Ankare?

“Snáď stále platí, že sa na konci mesiaca Putin s Erdoganom zídu… vraj majú “veľa spoločných záujmov okrem Idlibu”, tvrdil ešte minulý týždeň Putinov hovorca. To je iste pravda – kohútikom k plynovodu sa dajú “záujmy” otočiť kedykoľvek. Po samite bude jasné, či si Erdogan uvedomil, že ak sa naháňa za dvomi zajacmi naraz, nemusí chytiť ani jedného. Na druhej strane je tu ale aj možnosť, že mu nič iné, než lavírovanie na mieste, ani nezostáva, lebo sa ocitol v určitej pasci. Na domácej scéne totiž už roky vystupuje ako takmer všemocný poloboh, ktorý ale v Idlibe, ktorého značnú časť kontroluje al-Káida so spriaznenými skupinami, v praxi naráža na medze svojho vplyvu. Na medze, ktorých priznaním by v očiach svojich voličov a stúpencov nutne stratil prinajmenšom časť svojho kúzla…”

Spencerová uvádza, že z Aleppa, len pár kilometrov od Idlibu a ešte bližšie od “tureckého” Al Babu, sú podobné úvahy o to pochmúrnejšie, keď si človek uvedomí, kto alebo čo všetko rozhoduje o tom, čo so Sýriou bude ďalej. “Rus chce zlikvidovať džihád, aby sa mu nevracal na Kaukaz, a navrch získava ešte základne v Stredomorí. Američan chce, aby jeho ilegálne akcie ešte neprichádzali na pranier a mohol okupáciou ropného sýrskeho východu manipulovať vývojom situácie, ako uzná za vhodné. Kvôli tomu bude ochotný do “roztrhania tela” brániť al-Káidu, aj keď na masových mítingoch v Idlibe pred pár dňami nadšene slávili výročie teroristických útokov z 11. septembra. Európania chcú, aby si Sýria všetkých tých teroristov z Idlibu akosi ponechala vo svojej starostlivosti, pretože keby ich vyhnala, môžu skončiť v Európe, čo samozrejme nechceme, aj keď tá istá Európa aktívne – aj cez svoje územie – pomáhala ich masovému presunu z celého sveta do Sýrie. Turek chce, aby sa zastavil čas a všetci mu ponechali, čo už získal, a nenútili ho do žiadnych veľkých akcií, po ktorých by mohol mať problémy. Sýria chce späť svoje územie. Aspoň niečo znie nesebecky a racionálne…”

Česká novinárka upozorňuje, že ľudia v Aleppe sa vo väčšine tvária na pohľad veselo, ale nejako im to nemožno uveriť. “Úsmev nasadia okamžite, keď ich oslovíte, ale pohľady tých, na ktorých narazíte v stále zbúraných štvrtiach v centre mesta okolo Citadely alebo Umajjádskej mešity, sú zo všetkého najviac len unavené. A plné márnosti. Vojna pre nich síce skončila niekedy pred rokom a pol, ale deštrukciu a zmar majú na očiach stále. A tým aj hmatateľné dôsledky svetovej politiky, v ktorej priesečníku sa Sýria kedysi vcelku náhodou a nezavinene ocitla. Možno, že práve preto zrejme len o pár ulíc vedľa Aleppo dlho do noci bliká ako Las Vegas, hoci elektrina ďalej vypadáva aj na niekoľko hodín denne. Užime si. Kým to ide. Svet okolo má svoje plány.”