NATO má veľa “kľúčových problémov”

Ako prvá sa Spencerová vyslovila k Severoatlantickej aliancii (NATO) plnej rozporov a predovšetkým k samitu, ktorý tento týždeň prebehol v Londýne.

Novinárka uviedla, že jednou z hlavných tém bolo, napríklad Turecko, ale tiež sa na akcii presadzoval aj francúzsky prezident Emmanuel Macrona so svojím odmietaním povinného nákupu amerických zbraní. Dodala, že istú úlohu hral aj americký líder Donald Trump, ktorý po členoch NATO vlastne ani nechce nič iné ako peniaze, a ak odmietnu, je pripravený začať ich trestať.

“Čiže tri dôležité štáty Aliancie sa stretávajú so svojimi víziami. A keď k tomu pripočítate ešte fakt, že hostiteľská krajina samitu je v kríze a motá sa v neistotách ohľadne budúcnosti. A k tomu si pripočítajte ešte napríklad fakt, že NATO síce jednomyseľne pridalo na svoj zoznam nepriateľov – k Rusku a terorizmu – tiež ešte Čínu, ale Macron alebo Merkelová do Pekingu jazdia častejšie ako do Washingtonu. Británia, ak sa nemýlim, Číňanov vpustila aj do svojej jadrovej energetiky a jej obchodovanie s Ruskom láme rekordy, Taliansko podpisuje memoranda o účasti na Novej Hodvábnej ceste… Inými slovami, na jednej strane povinne, na americké želanie, označujú Peking za hrozbu, a súčasne s ním veselo prehlbujú ekonomické, a tým pádom aj politické vzťahy,” podotkla.

Analytička sa teda pýta, ako teda máme potom celé NATO vnímať a ako vlastne rozpoznať, že myslí nejaké svoje “zásadné vyhlásenie” vôbec vážne. Preto si stojí za tým, že NATO má veľa “kľúčových problémov“.

Erdogan vyvoláva rovnaké obavy ako Trump

Následne sa viac zamerala na Turecko. V tejto súvislosti novinárka uviedla, že sa domnieva, že Erdogan svojou nepredvídateľnosťou vyvoláva v Európe rovnaké obavy ako Trump.

“Turecký denník Sabah pritom pred pár dňami poznamenal, že turecká politika je svojím vplyvom na Európu porovnateľná s cunami, čínska politika je vraj ako zmena klímy a tá ruská ako uragán. Je to síce veľmi farbisté prirovnanie, ale svojím spôsobom jasne ilustruje, ako v Ankare vnímajú svoju politiku – to nie je žiadne “testovanie“, kam až môžu zájsť a čo všetko si ešte môžu dovoliť, ale potvrdenie skutočnosti, že sa Turecko stalo “jedným z určujúcich pólov globálneho systému“, slovami komentátora Sabahu. Čiže žiadne banálne handlovanie so Západom, ale uchopenie novej reality sveta,“ podotýka.

Spencerová teda píše, že sa tomu môžeme posmievať či nad tým ohŕňať nos, ale faktom je, že sa Turecko pohlo dopredu. A čo to pre nás podľa nej vlastne znamená? V podstate nám vraj hrozí, že bazírováním na “starých pravdách“ o našej nadradenosti a výnimočnosti zostaneme stáť obďaleč.

“A je pritom vcelku jedno, že nakoniec Ankara formálne odkývala plán NATO na obranu Poľska a Pobaltia. Stoltenberg sa teraz aspoň môže tváriť, ako že má pod sebou jednotnú partiu a rôzne Európske hodnoty zase môžu mávať svojimi tradičnými heslami o tom, že “patríme na Západ“. Ale o skutočnej jednote už si trúfnu hovoriť len tí najcynickejší propagandisti. Na rozšramotenosti Aliancie koniec samitu totiž nič nemení. Skôr je otázkou, do akej miery je Aliancia ešte skutočnou alianciou. Úplná havárka to síce ešte nebola, ale “crash test“ – a zrejme aj “cash test“ – už áno,” myslí si.

V neposlednom rade sa vyjadrila k mape východnej časti Stredozemného mora, na ktorej je zachytená plocha, ktorú si Turecko nárokuje ako svoju “výlučnú ekonomickú zónu“. Spencerová danú mapu označila za prinajmenšom veľkorysú – z tureckého pohľadu, pochopiteľne.

“Veľmi ambiciózne. Ankara si pre seba nárokuje skoro celé Stredomorie. Je vcelku jasné, že v praxi sa nič podobné zrejme zhmotniť ani nemôže, na druhej strane sú tu, ale ešte aj zvesti o akejsi dohode medzi Tureckom a moslimsko–bratskou vládou v líbyjskom Tripolise. Detailov je pomenej, vraj sa týka spolupráce v oblasti bezpečnosti, obrany i námornej jurisdikcie. Že by Erdogan nakoniec ovládol, nielen blízkovýchodné, ale aj africké “migračné toky“ do Európy?” pýta sa.

Nakoniec dodáva, že sa Turecko skrátka “hýbe“ a na rozdiel od nás razí aktívnu politiku.

Sýria, Trump a Erdogan

Ďalšou témou sa stala Sýria, Donald Trump a Recep Tayyip Erdogan. Podotýka, že Trump sa na Erdogana nijako zvlášť nehnevá, pokiaľ ide o Sýriu. Údajne by mu vraj nevadilo ani to, keby tam Turecko urobilo poriadok za akúkoľvek cenu a on by tak dodržal volebný sľub a vyviedol americké vojská zo Sýrie. To sa však nepáči Macronovi. A ako v tejto veci postavila Európa? Na to novinárka reagovala slovami, že síce Európa môže v Sýrii stáť proti Turecku aj USA súčasne, ale význam takéhoto “státia“ by nijako nepreceňovala.

“Európa na úrovni EÚ a niektorých členských štátov síce ďalej drží sankcie proti Sýrii, ale ďalší pochopili, že je to márne, až trápne, a tak sa do Sýrie vracajú. Myslím tým, napríklad Maďarsko, Taliansko a ďalšie. Avšak, skutočný vplyv na vývoj situácie v samotnej Sýrii to nemá vôbec žiadny. Tam si to medzi sebou rozhodujú Rusi s Turkami, Američanmi a Iráncami, novo sa k nim snaží pripojiť ešte Perzský záliv. EÚ už dávno stojí obďaleč,” myslí si.

Rozpadne sa NATO? A čo vzťahy s Ruskom?

Spencerová sa okrem iného vyslovila tiež k rozrušeným hlasom európskych štátnikov, ktorí majú strach, že, ak bude Trump znovu zvolený prezidentom a ďalej si bude robiť, čo chce, tak sa NATO prakticky rozpadne. Boja sa totiž, že “v tom“ zostanú sami.

“Nemecké štatistiky z predchádzajúcej otázky jasne naznačujú, že rozpad NATO by síce mohol byť určitou tragédiou, ale rozhodne ničím, čo by sme nejako nemali prežiť. Nepoznám štatistiky z iných západoeurópskych krajín, ale v priemere budú tie názory najskôr vcelku podobné. A až všetkým dôjde, že Aliancia je z hľadiska USA len od toho, aby Američanom platila za ochranu, tak sa budú nálady samozrejme radikalizovať,” uviedla.

Redaktora zaujímalo tiež to, či má Macrona, ktorý si želá s Ruskom sa nejako dohodnúť, šancu strhnúť na svoju stranu ďalšie európske štáty. Na to Spencerová vyhlásila, že Macron síce hovorí nahlas, že je potrebné vzťahy s Ruskom normalizovať, ale na pôde NATO znie osamotene.

“Občas niečo také povedia snáď len Trump s Erdoganom. Ale nový šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell priznáva, že štáty EÚ nie sú vo vzťahu k Rusku jednotné. Niektoré by chceli držať sankcie ďalej, iné ich chcú zrušiť, takže si viem predstaviť, že aj keď Macron znie osamotene, v skutočnosti osamelý ani zďaleka nie je. Uvidíme, čo bude o takých päť rokov. U Putinovcov chystajú vedierka popcornu a určite budú aj kibicovať…” povedala.

Ďalšie témy rozhovoru

Reč prišla aj na starostu Pavla Novotného. Spencerová uviedla, že po skoro týždni by ten zvláštny cirkus už nechala spať.