Moskva  18. júla 2018 (HSP/Foto:Sputnik-Alexei Nikolsky)

Žiadne okamžité stiahnutie iránskych jednotiek teraz nie je na programe dňa, naopak, je tu akási „fáza vzdoru“ damaského režimu, ktorý túži obnoviť svoju medzinárodnú legitimitu, uvádza v blogu na stránkach Literárních novin česká analytička medzinárodných vzťahov Tereza Spencerová.

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu minulý týždeň zašiel – tento rok už tretíkrát – do Moskvy. Sám po rozhovoroch s Vladimirom Putinom prelomovo vyhlásil, že Izrael „nikdy nemal s Asadovým režimom problém“, načo podľa izraelských médií obaja dospeli k „tajnej dohode“ s mnohými „pozitívnymi výsledkami“. Reč je o izraelskom požiadavke, aby sa Irán stiahol zo Sýrie. Izraelský denník Haarec v tejto súvislosti tvrdí, že Netanjahu za to Putinovi výmenou ponúkol dokonca americké uznanie ruského Krymu a ukončenie amerických sankcií voči Rusku.

Spencerová podotýka, že ani samit Trump-Putin nič tak zásadné v tejto téme nenaznačil, hoci americký prezident konštatoval, že sa pohľad oboch krajín na problematiku Sýrie „naozaj zbližuje“, a zhoda panuje aj v otázke zaistenia bezpečnosti sýrsko-izraelskej hranice.

Všeobecne sa ale zdá, že závery izraelských médií sú zbytočne optimistické, pretože Netanjahu v Moskve so svojou požiadavkou na iránsky odsun nebol. Podľa dostupných správ totiž Rusko Izraelu zdôraznilo, že uznáva líniu dojednanú medzi Izraelom a Sýriou v roku 1974, ktorú v zásade rešpektuje aj Damask, čiže že Rusko aj Sýria fakticky akceptujú izraelskú anexiu Golanských výšin. Súčasne Putin vraj vyjadril „pochopenie“ pre izraelské obavy z iránskych jednotiek v Sýrii, ale zdôraznil, že akákoľvek diskusia o iránskej vojenskej prítomnosti v Sýrii bude prijateľná až vo chvíli, kedy bude terorizmus plne porazený, a to na celom území Sýrie.

Putin vraj zároveň podotkol, že z iránskej strany má „signály“, že nemajú záujem byť v Sýrii ani o chvíľu dlhšie, ako je potrebné na oslobodenie celého územia. Diskutovať sa o tom začne ale až po porážke džihádu, a ak by sa teroristi znova schovávali na území Golan, ako tomu bolo počas siedmich rokov konfliktu, budú zlikvidovaní aj tam… Moskva bojuje v Sýrii spoločne so svojimi spojencami a nie vraj preto v tom správnom postavení, aby vyzývala spojencov Damasku k plneniu izraelských požiadaviek, tým skôr, keď sa všeobecne vie, že Izrael pomáhal al Kájde a ďalším džihádistom, podporoval „zmenu režimu“ v Sýrii, ale prehral.

Vo finále tak libanonský Hizballáh spolu s iránskymi „poradcami“ zaujali v rámci nedávnych bojov pozície po celom juhu Sýrie, predovšetkým preto, aby svojou prítomnosťou ukázali Izraelu, že jeho hrozby nie sú brané vážne. Izraelské požiadavky, aby sa Hizballáh a Irán stiahli aspoň desať – ale ideálne až 80 kilometrov – od hranice s Golanským výšinami, nikto so sýrskou vládou oficiálne nerokoval. Damask ale túži znovu nadobudnúť svoju medzinárodnú legitimitu, a tak na podobné návrhy podávané len prostredníctvom médií, ani nereaguje. Aj preto v zásade nijako „nerieši“ izraelské obavy z toho, kde sa šiitske oddiely na jeho území nachádzajú a kde nie.

Na druhú stranu však platí, že medzi prostými Sýrčanmi, ktorí počas vojny na vlastnej koži zažili, čo „vie“ radikálny islam, silnejú protináboženské nálady, a Irán, hoci je spojenec, je stále ešte „islamskou republikou“. Aj preto sú „bezbožní“ ruskí vojaci v Sýrii vítaní oveľa vrelejšie, než Iránci a ich šíitskí spoluveriaci, čo chtiac-nechtiac musí brať režim v Damasku do úvahy. Teherán ako by sa navyše ani sám nechcel v Sýrii zdržiavať viac ako je nutné, keďže jasne uvádza, že sa stiahne, akonáhle o to bude oficiálne požiadaný. Pričom vysokí iránski činitelia Damask (zámerne?) provokujú chvastavými proklamáciami typu „bez Iránu by Sýria dávno padla“.

Avšak, zatiaľ žiadne okamžité stiahnutie iránskych jednotiek nie je na programe dňa, naopak, je tu akási „fáza vzdoru“ damascénskom režimu. Bašar Asad nielenže nebráni Hizballáhu formovať svoje oddiely na juhu Sýrie, ale dal im aj „dar“ v podobe ukoristených amerických protitankových rakiet TOW, francúzskych protitankových riadených rakiet Milan a ďalších západných zbraní, ktoré sýrska armáda získala po kapitulácii džihádu na juhu Sýrie. Západ a Perzský záliv vybavili počas siedmich rokov vojny džihádistov v Sýrii, neuveriteľným množstvom zbraní, ktoré v mnohých prípadoch (vedome) skončili v rukách Al Kájdy či Daešu. A teraz ich má Hizballáh…

Je to irónia dejín. Izrael svojou agresívnou politikou voči Libanonu dal hlavný podnet k vzniku tamojšieho hnutia odporu, z ktorého sa následne v roku 1982 zrodil Hizballáh, jedna z najmocnejších organizácií na Blízkom východe, ktorá sa môže smelo merať s väčšinou regionálnych armád. V sýrskej vojne Izrael podporoval džihád a napomáhal zvrhnutiu Asadovho režimu, ale dokázal len to, že teraz je Hizballáh v Sýrii pevne zakotvený. V roku 2000 Izrael bez akýchkoľvek podmienok vypratal okupovaný juh Libanonu, kde zanechal svojmu osudu kolaborantskú Juholibanonskú armádu, a dnes opúšťa „svojich“ džihádistov na juhu Sýrie. Čiže po porážke od Hizballáhu v libanonskej vojne v roku 2006 teraz Izrael prehral znova. A vo výsledku tak aspoň hrozí všetkým, kto by porušil líniu z roku 1974, aj keď ju nikto neohrozuje…

Pár hodín po Netanjahuovi Putin prijal osobitného vyslanca iránskeho prezidenta a veterána tamojšej politiky Alího Akbara Velájátího, ktorý potom oznámil, že Rusko do iránskeho ropného a plynového sektora investuje 50 miliárd dolárov. Je to gesto namierené do Bieleho domu, ktorý zrušil jadrovú dohodu s Iránom a pripravuje proti Teheránu nové várky sankcií, hoci niektorým, zrejme predovšetkým neeurópskym štátom, z nich ponúknu výnimku. A takisto gesto smerujúce do Izraela, že Netanjahu má síce v Kremli nadštandardné vzťahy, ale nie je rozhodne jediný. A po nich za Putinom zaletel z mnohých strán ochromený palestínsky líder Mahmúd Abbás, ktorého pozícia sa otriasa spolu s americkým „plánom storočia“ pre Palestínu a ktorého hnutie Fatah sa pokúša obnovovať vzťahy s Damaskom…

Vojna ako taká pomaly končí, zložitá šachová partia o budúcu podobu (nielen) Levanty pokračuje…

Tereza Spencerová