Skúsme to povedať zjednodušene, aby tomu rozumel každý: krágľovacie komando Lipšica, Matoviča a Mikulca sa tak ponáhľalo s umiestnením bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a bývalého príslušníka SIS Petra Košča do väzenia, že niektoré kroky, povedzme to jemne, zrejme „neboli celkom kóšer“.

Právnici obvinených sa preto obrátili na generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorý z moci svojho úradu má právo obvinenie stiahnuť, ak orgány v danej veci nepostupovali tak ako mali (to je ten „slávny“ paragraf 363). A hoci podriadení generálneho prokurátora (vrátane špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica) majú výslovne zakázané podať obžalobu skôr ako generálny prokurátor rozhodne o použití či nepoužití § 363, Úrad špeciálnej prokuratúry presne toto urobil.

Úrad špeciálnej prokuratúry v rekordne rýchlom čase podal obžalobu, čím zmaril generálnemu prokurátorovi možnosť použiť § 363. Lenže stalo sa niečo, s čím nerátali: prípad dostal sudca, ktorý usúdil, že takýmto spôsobom bolo porušené právo obvinených na obhajobu, a vec vrátil prokurátorovi, aby prešľapy napravil. Neznamená to, že by obvinení boli oslobodení, ale príslušné orgány teraz budú musieť pri príprave obžaloby pracovať lepšie a postupovať v súlade so zákonom.

Režimné mainstreamové médiá zúria: sú zvyknuté suplovať rolu sudcu, že to ony rozhodujú o vine neželaných osôb na základe polických kritérií, a sudca Špecializovaného trestného súdu Michal Truban, ktorý v uvedenej kauze rozhodoval, im už dlhšie leží v žalúdku, pretože túto ich zaužívanú prax neberie do úvahy. Oslovili sme ho preto so žiadosťou o rozhovor, aby vysvetlil celú vec zo svojho hľadiska – aj preto, že režimné masmédiá mu ten priestor nedávajú.

Hlavné správy: V uplynulých dňoch ste odmietli obžalobu pre podozrenia z korupcie voči bývalému špeciálnemu prokurátorovi Dušanovi Kováčikovi a bývalému príslušníkovi SIS Petrovi Koščovi. Vaše rozhodnutie ste podrobne zdôvodnili v 17-stranovom uznesení, ale vzhľadom na to, že ide o citlivú, silne spolitizovanú vec, všelikto ju komentuje. Chcete k vášmu rozhodnutiu niečo doplniť?

Truban: V súvislosti s touto otázkou považujem za potrebné uviesť, že aj keď to zákon dnes už dovoľuje, stále rešpektujem pôvodne uloženú povinnosť sudcom nevyjadrovať sa a byť zdržanlivý vo vyjadreniach vo vzťahu k veciam, ktoré neboli právoplatne rozhodnuté.

Takže len vo všeobecnosti môžem povedať, že dôvodom odmietnutia obžaloby bolo z môjho pohľadu porušenie práva na obhajobu obvinených vyplývajúce z ustanovenia § 34 Trestného poriadku, podľa ktorého, okrem iného, obvinený má právo podávať žiadosti a opravné prostriedky. Opravným prostriedkom, ktorý bol podaný zo strany obidvoch obvinených bol aj návrh na postup podľa § 363 Trestného poriadku adresovaný generálnemu prokurátorovi SR, o ktorom nebolo rozhodnuté preto, lebo dozorujúci prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR (ÚŠP GP SR) podal obžalobu, čím zanikli oprávnenia generálneho prokurátora v prípravnom konaní, ktoré sa podaním obžaloby skončilo, a to aj napriek tomu, že pokyn generálneho prokurátora, v súčasnosti platný, zakazoval podriadeným prokurátorom podať obžalobu alebo meritórne vo veci rozhodnúť skôr, ako bude rozhodnuté o podanom návrhu na postup podľa § 363 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o argumentáciu zo strany niektorých rozhodnutie kritizujúcich subjektov, že sa jedná o mimoriadny opravný prostriedok, a preto nebolo potrebné čakať na rozhodnutie o ňom, tak mám za to, že právom obvineného podľa platnej právnej úpravy v zmysle § 34 Trestného poriadku je právo podať opravný prostriedok, zákon nehovorí o tom, či riadny a či mimoriadny, a tak mám za to, že sa to vzťahuje aj na mimoriadny opravný prostriedok, a to z dôvodu, že keby bol zákonodarca chcel garantovať len právo na podanie riadneho opravného prostriedku, tak by to bol explicitne v zákone uviedol.

Keďže sa tak nestalo, vzťahuje sa jeho právo aj na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, v danom prípade aj na podanie návrhu na postup podľa § 363 Trestného poriadku, ktorému nesporne korešponduje povinnosť zákonom zmocnených orgánov štátu o takomto návrhu rozhodnúť. To práve z dôvodov, aby generálny prokurátor mohol rozhodnúť o podanom návrhu z pohľadu, či napadnuté rozhodnutie, zrušenia ktorého sa obvinený domáha a konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo vydané a realizované v súlade so zákonom.

Na základe uvedeného bol potom aj vydaný pokyn generálneho prokurátora, ktorý tu platí možno 20 rokov, naposledy bol upravený myslím v roku 2012, že pokiaľ o takomto návrhu nebude rozhodnuté, nie je možné vo veci podať obžalobu.

Druhým dôvodom, pre ktorý došlo k vráteniu veci prokurátorovi na došetrenie, bola skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní (OČTK) sa dôsledne neriadili ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého sú povinné postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Majú povinnosť obstarávať dôkazy z úradnej povinnosti a objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému aj v jeho prospech tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie vo veci.

Obzvlášť v prípade, že je obžaloba postavená na výpovedi spolupracujúceho svedka, tzv. kajúcnika, je potrebné túto výpoveď hodnotiť veľmi citlivo a na jej potvrdenie alebo vyvrátenie vykonať ďalšie dokazovanie.

Táto povinnosť pre konajúce orgány vyplýva z rozsiahlej existujúcej judikatúry, podľa ktorej v prípade výpovede tzv. kajúcnika obvinený musí mať možnosť predložiť návrhy na vykonanie dôkazov a konajúce orgány sú povinné vykonať dôkazy, ktorými obvinený výpoveď kajúcnika spochybnil.

To sa v danom prípade nestalo, konajúci vyšetrovateľ vypočul len svedkov, ktorí potvrdzovali výpoveď kajúcnika a zamietol všetky návrhy obvinených, resp. ich obhajcov na vypočutie svedkov, ktorí práve mali výpovede týchto kajúcnikov spochybňovať. To nepovažujem za postup súladný s uloženou povinnosťou konajúcim orgánom vykonávať dôkazy svedčiace v prospech aj neprospech obvineného, tak aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Hlavné správy: Spomenuli ste zaujímavú vec: že Úrad špeciálneho prokurátora sa neriadil príkazom generálneho prokurátora a extrémne rýchlo podal obžalobu, čo evokuje záver, že tak konal zámerne práve s cieľom zmariť oprávnenie generálneho prokurátora. Nezasvätenému by to mohlo pripadať takmer ako sabotáž… Mýlim sa?

Truban: K tejto otázke sa ja ako sudca vyjadriť neviem a ani nemôžem, lebo nie sú mi zrejmé žiadne skutočnosti prečo a s akým záverom dozorujúci prokurátor nerešpektoval tento pokyn generálneho prokurátora a konal tak, ako konal.

Pre mňa je rozhodujúce, či svojim postupom porušil alebo neporušil zákonom uloženú povinnosť, v danom prípade rešpektovať právo obvineného na obhajobu a obstarať dôkazy v prospech aj neprospech obvineného za účelom umožnenia súdu spravodlivo rozhodnúť.

Hlavné správy: V médiách hlavného prúdu sa nedávno vyjadril predseda ŠTS Ján Hrubala, podľa ktorého sudcovia žiadneho súdu nemajú dôvod komentovať a posudzovať správnosť či nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, vrátane prokurátora s jedinými výnimkami, ktoré stanovuje Trestný poriadok. Súhlasíte s takýmto výkladom? Chceli by ste sa k postoju pána Hrubalu vyjadriť?

Truban: Oboznámil som sa s vyjadrením predsedu súdu Jána Hrubalu uverejneným v „médiách hlavného prúdu“ a k tomuto by som povedal, že jeho vyjadrenie podľa môjho ďalšieho zistenia sa dotýkalo všeobecne položených otázok vo vzťahu k odmietnutiu obžaloby, pokiaľ nebolo rozhodnuté v prípravnom konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, a to ešte v období pred mojím rozhodnutím.

S konštatovaním predsedu súdu, ktoré bolo uverejnené, konkrétne že „Podanie či nepodanie opravných prostriedkov pred podaním obžaloby súd vôbec nezaujíma, zaujíma nás len spôsobilosť podanej obžaloby… Sudcu zaujíma len to, či obžaloba je spôsobilá na prijatie a prejednanie v súdnom procese“, sa nestotožňujem, pretože práve naopak, sudca, ktorý je povinný obžalobu po podaní preskúmať, musí sa dôsledne vysporiadať s tým, či tu nie sú okolnosti svedčiace pre postup podľa § 241 ods. 1 Trestného poriadku, teda konkrétne na postúpenie, zastavenie alebo prerušenie trestného stíhania, postúpenie veci samosudcovi, prípadne samosudca senátu, ďalej či tu nie sú dôvody na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, a až v poslednom rade, ak tu takéto okolnosti nie sú, či sú splnené podmienky pre nariadenie hlavného pojednávania.

Preto, ak by malo byť pravdou to, čo tvrdí ďalej predseda súdu Ján Hrubala, že „sudcovia žiadneho súdu nemajú dôvod komentovať a posudzovať správnosť či nesprávnosť postupu OČTK s jedinými výnimkami, ktoré stanovuje Trestný poriadok – napríklad posudzujú nevyhovenie žiadosti o prepustení z väzby na slobodu v rámci štádia konania a pred podaním obžaloby“, tak ja sa pýtam, na čo je potom v Trestnom poriadku ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť sudcovi podanú obžalobu preskúmať a podľa zistenej skutočnosti postupovať tak, ako to bolo vyššie uvedené, vrátane povinnosti, ak to zistí, obžalobu odmietnuť a vrátiť vec prokurátorovi na došetrenie z dôvodu zistených závažných procesných chýb, najmä porušenia práva na obhajobu. To potom o akom súdnom dozore tu hovoríme, keď v prípade takýchto zistení by vec nebola vrátená prokurátorovi?

Teda pokiaľ sudca túto povinnosť má uloženú zákonom, je povinný túto svoju zákonnú povinnosť si splniť a vo veci podľa toho rozhodnúť. Ak sudca zistí, že sú tu dôvody na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, tak nemôže nariadiť hlavné pojednávanie a tváriť sa, že sa nič nestalo, a že ak aj došlo k porušeniu práva na obhajobu a závažným procesným pochybeniam, tak vec prejedná.

Trestný proces je prísne formálny a v oblasti verejného práva taký aj musí byť. O to viac, že ide o postupy, ktorými sa výrazným spôsobom zasahuje do garantovaných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. Konajúce orgány sú preto povinné tieto postupy striktne dodržiavať a dôsledne sa ustanoveniami zákona riadiť.

Preto, v stručnosti zhrnuté, ak raz má obvinený nejaké práva, tak okrem toho, že musí mať možnosť ich uplatniť, musí byť o týchto uplatnených právach aj kompetentnými orgánmi rozhodnuté. Ak majú OČTK uloženú povinnosť, zvlášť v prípade kajúcnikov, obvinenému umožniť navrhnúť dôkazy a aj ich vykonať, tak to majú urobiť a nie sa spoliehať na to, že si tieto úkony vykoná súd. Ide o to, že ak by sa uloženou povinnosťou vykonať takéto úkony dôsledne riadili a tieto úkony by vykonali, mohli by dospieť aj k inému záveru na rozhodnutie v merite veci, ako podať obžalobu.

Hlavné správy: Ďakujeme za rozhovor.

Ivan Lehotský