A je priamo vo vláde, a dokonca rovno v pozícii ministra zahraničných vecí. Aká náhoda, poviete si: z dvoch ľudí, ktorí najviac môžu ovplyvňovať zahraničnú politiku, akurát dvaja sú „americkí“ ľudia.

Pravdaže, ani jeden z nich sa k tomu nehlási otvorene, a najmä minister Miroslav Lajčák by ostro protestoval, že on iba, ako sa nedávno vyjadril, presadzuje „víziu Slovenska, ktoré je demokratické, európske a ktoré je súčasťou riešení“.

Jeho skutočná orientácia sa však ukázala, keď ho nedávno prijal minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo. Lajčák bol pred americkým jastrabom v pozícii úslužného referentíka, ktorý prišiel podať správu ako vzorne si plní svoje úlohy. Lajčák má byť na čo pyšný, veď Slovensko poslušne zvyšuje výdavky na zbrojenie a za šialené peniaze kupuje predražené starobylé americké vrtuľníky a nezmyselné stíhačky, aby veľkému bratovi dokázalo svoju oddanosť. Lenže pán referentíka aj tak pokáral: nepáči sa mu, že Európa sa chce osamostatniť v oblasti obrany. Lajčák ho ubezpečil, že Slovensko nie je zástancom vybudovania samostatnej európskej armády.

Na druhej strane, Pompeo vyjadril spokojnosť, že Slovensko podporuje americké dobyvačné vojny vždy a všade, keď si Spojené štáty zmyslia, že na druhom konci planéty potrebujú brániť svoje územie pred nejakým nebezpečenstvom a začnú tam meniť režimy a stavať svoje vojenské základne, tak ako napríklad v Afganistane a Iraku. Namiesto toho, aby svojho kolegu upozornil, že to, čo dlhodobo robí jeho krajina v mnohých krajinách sveta, je neprípustné zasahovanie alebo prípadne rovno vojnové zločiny, Lajčák oddane odrecitoval aké je skvelé, že kedysi sme dostávali pomoc od Spojených štátov a dnes pomáhame my im. „Myslím si, že nie je samozrejmosťou, že dnes chodíme do USA s takouto pozitívnou agendou,“ napísal Lajčák na sociálnej sieti. No vskutku to samozrejmé nie je, a ani normálne, treba dodať.

„Neskutočne som sa hanbil, keď som to videl,“ komentuje to analytik, publicista, vysokoškolský učiteľ a kandidát na prezidenta Eduard Chmelár. „Ako je možné, že v situácii, keď sa už aj nemecká kancelárka a francúzsky prezident odhodlali na suverénnejšie správanie a vyzvali na vytvorenie spoločnej európskej obrany, Slovensko trhá európsku jednotu a stáva sa trójskym koňom USA v strednej Európe? Kto dal Lajčákovi mandát na odmietnutie myšlienky európskej armády? Súhlasí s tým premiér? Súhlasí s tým predseda parlamentu? Kto okrem Andreja Kisku, ktorého proamerické názory už nikoho nezaujímajú, ešte zastáva takéto protieurópske stanovisko? Veď už len to, že Američania sú podráždení z akýchkoľvek úvah na suverénnu európsku obranu, naznačuje, že je to správna myšlienka. Európa nikdy nebude silná a bezpečná, ak bude iba protektorátom Spojených štátov a nástrojom ich globálnych záujmov. Kedy to konečne pochopí aj slovenská politická elita? Kto platí týchto ľudí za zradu našich štátnych záujmov?” pýta sa Chmelár.

Teraz je tu však problém. Doteraz si mohol Lajčák riešiť v OSN to svoje „chrumkavé“ globalistické, na Slovensku si to nikto príliš nevšímal, lebo sa nás to vlastne netýkalo a mali sme „tam hore“ svojho úžasného človeka, ktorého všetci chválili, lebo perfektne vykonával čo dostal od panstva príkazom. Lenže je tu Marrákeš, ktorý sa odrazu týka aj nás. Všetci naši susedia (áno, vrátane USA, ktorého neoficiálny 51. štát s nami susedí na východe) pochopili, o čo sa v prípade Marrákeša hrá a čoho je súčasťou, a odmietajú ho podpísať. Ak sa doteraz dalo sedieť na dvoch stoličkách, tak už to možné nie je.

Lajčák protestuje a vyčíta svojim kolegom vo vládnej koalícii, že robia „zápecnícku politiku“. Nuž, čo presne to znamená? Keď krajina sleduje vlastné záujmy, to je zápecnícke? A nie je potom najviac zápecnícka politika Spojených štátov? Veď tie sledujú výlučne a jedine svoje vlastné záujmy – no dobre, tak možno občas ešte aj záujmy svojich vzácnych demokratických priateľov z Izraela či Saudskej Arábie – a ani trochu sa pritom nestrachujú, či ich politika nie je zápecnícka.

„Vytvára sa veľmi nebezpečný precedens, keď prvýkrát za 25 rokov parlament chce zakázať slovenskej diplomacii robiť svoju prácu,“ povedal minister Lajčák a človek sa až musí od toľkej bezočivosti zhlboka nadýchnuť. Tak podľa Lajčáka nie parlament, nie ľudia cez svojich volených zástupcov, ale nevolený úradník na čele ministerstva najlepšie vie, čo ľudia chcú, k čomu sa chce štát na večné veky zaviazať. Nie ľudia ani poslanci, ale úradník má rozhodnúť, či budeme migráciu považovať za niečo, čomu sa otvoríme, alebo nie… toto vyjadrenie samo dostatočne vypovedá o charaktere pána ministra.

Chmelár sa oprávnene pýta, prečo Lajčák nebol taký zásadový a rovnako horlivo ako dohovor o migrácii nepresadzoval aj dohovor OSN o zákaze jadrových zbraní, ktorý už podpísala drvivá väčšina členských štátov svetovej organizácie, ale Slovensko z jeho iniciatívy nie, lebo si to neželali Spojené štáty. A pýta sa tiež, prečo Lajčák rovnako horlivo v OSN nebojuje za riešenie problematiky klimatických zmien. A napokon kladie otázku: „Uvedomujú si vôbec voliči Smeru, že ich minister dlhodobo zastáva postoje, ktoré sú bližšie skôr Františkovi Šebejovi, Pavlovi Demešovi či Eduardovi Kukanovi, než ľavici?”

Lajčák je síce pre Smer-SD možno jediný kandidát, ktorý by im asi naozaj mohol tie prezidentské voľby vyhrať (možno ešte Peter Pellegrini, ale ten z premiérskeho kresla neodíde), ale je spojený s agendou globalizmu, ktorej by sa nemohol zbaviť, aj keby chcel, aby úplne nestratil tvár. Naopak, Smer-SD musí prinajmenšom navonok globalistické tendencie popierať. Proamerickí agenti v Smere síce vyvíjajú iste enormný tlak, ale táto strana, ak nechce prísť o ďalšiu veľkú skupinu voličov, a ak chce zabojovať aj v najbližších parlamentných voľbách o možnosť zostaviť vládu, vo vlastnom záujme si nemôže dovoliť Marrákeš podpísať. A okrem toho, jej koaličný partner SNS sa vyjadril veľmi jasne: Marrákeš v žiadnom prípade nie. Preto sa dalo očakávať, že bude len otázkou času, kedy to premiér Pellegrini v mene vlády povie otvorene: Marrákeš nie. A včera sa to stalo, zdá sa, že to je už definitívne.

Miroslav Lajčák teraz môže urobiť vlastne čokoľvek: môže ostať v Smere, ale môže Smer aj opustiť. Môže ostať doma, alebo nadobro odísť do New Yorku pracovať na národa roli dedičnej, prípadne sa upratať hoci aj na opačný koniec sveta na iné teplé diplomatické miestečko. Môže kandidovať na prezidenta, ale nie je to povinné. Môže trvať na tom, že migračný pakt je dobrý a nepovinný, ale môže aj povedať: čo mám ja neborák robiť, prehlasovali ma. To všetko by Lajčák mohol urobiť. Čo z toho mu odporučia jeho priatelia spoza oceána?

Ivan Lehotský