Návrh strany Smer-SD stiahnuť zlato z Británie domov nepodporila v decembri okrem „demokratickej opozície“ a strany Most-Híd na prekvapenie ani ĽSNS, ktorej hlasy by inak boli rozhodli o presune zlata domov (píšeme o tom TU). Podľa verzie zvnútra ĽSNS, strana vraj za návrh nakoniec nehlasovala, lebo v jej vedení prevážil názor, že ak by mal zlato opatrovať Smer, tak potom nech radšej ostane v Londýne…

Zdá sa, že tu opäť raz slovenské štátne záujmy budú obeťou neochoty straníckych politikov sa zhodnúť na rozumnom riešení. Jedni sú za to, aby zlato ostalo v Bank of England, vďaka ktorej sme o zlato v minulosti takmer prišli, a druhí chcú, aby ostalo doma – lenže aj týmto spôsobom sme o zlato už v minulosti prišli.

Čo teda robiť? V prvom rade si treba úprimne povedať, že na tejto planéte neexistuje stopercentne bezpečný spôsob uloženia akéhokoľvek pokladu, pretože kdekoľvek by bol, vždy sa môže stať, že jedného dňa sa ho tam nejaká sila zmocní – či už fyzickým násilím, alebo v dôsledku politických zmien.

Je tu však ľudová múdrosť, ktorá hovorí, že nie je dobré mať všetky vajíčka uložené v jednom košíku – bystrému čitateľovi netreba vysvetľovať, prečo. Ale ako to, že tejto jednoduchej múdrosti nerozumejú poslanci? Ak im nejde len o politikárčenie, ale naozaj im leží na srdci bezpečnosť zlata, prečo nikto z nich neprišiel s návrhom rozdeliť zásoby napríklad na tri, štyri, sedem častí a uložiť ich na rôznych miestach a v rôznych mocenských sférach?

Kde? Časť trebárs nechať v Londýne, časť povedzme uložiť na Slovensku (a ústavným zákonom zabezpečiť jeho „nedotknuteľnosť“) a ďalšiu časť/časti uschovať na inom bezpečnom mieste/miestach: len skusmo povedzme napríklad Singapúr, Moskva, Ženeva, Reykjavík… a iste by vám napadli aj ďalšie, možno ešte lepšie tipy.

Poviete si, no fajn, ale práve týmto spôsobom sa zväčšuje nebezpečenstvo, že o niektorú časť prídeme. Nuž, áno. Ale neoplatí sa ignorovať ani historickú skúsenosť, a tá hovorí, že ak to neurobíme takto, mohli by sme prísť aj o všetko naraz. Vravíte, že to nehrozí? Tak sa pozrime trochu do histórie.

V októbri 2018 sme na Hlavných správach písali o pohnutej histórii československého zlata (celý článok nájdete TU). O osude nášho zlata (vtedy spoločného, československého) v období druhej svetovej vojny nám historické pramene vtedy prezradili toto:

„S blížiacim sa Mníchovským diktátom si bola Národná banka vedomá nebezpečenstva, a preto väčšinu zlata uložila v cudzine, najmä v londýnskej Bank of England, ale aj vo švajčiarskych a v belgických bankách.

Po zabraní Sudet Nemci mali veľký zujem o československé zlato uložené v zahraničí. Zmocnili sa ho priam gangsterským spôsobom: už tri dni po rozbití Československa a vzniku protektorátu prišiel do Prahy Friedrich Mueller, osobitný komisár nemeckej Ríšskej banky, a s pištoľou v ruke donútil dvoch riaditeľov banky, aby podpísali prevod 23 ton zlata z českého účtu v Bank of England na účet Ríšskej banky.

Keď sa prevod prevalil, v Londýne to spôsobilo obrovský škandál, ale zlato už bolo fuč. Samotný Winston Churchill označil lúpež zlata za 6 miliónov libier za ,druhý Mníchov‘. Väčšiu časť zlata v Bank of England, ktoré bolo vedené na inom účte, v hodnote okolo 7,5 milióna libier, sa však podarilo zachrániť.“

Vidíme, že už vtedajší československí financmajstri chápali, že bezpečnejšie bude riziko rozložiť na viacero miest. A položme si otázku: aká je pravdepodobnosť, že by sa v budúcnosti, v prípade naozaj divokej medzinárodnej situácie, vôbec niečo zo zlata uschovaného v Bank of England podarilo zachrániť? V článku sa tiež píše o tom, s akými obrovskými ťažkosťami si Československo nakoniec svoje zlato od Bank of England po dlhých rokoch vydobylo naspäť. Od tej istej Bank of England, v ktorej máme všetko naše zlato uložené aj teraz…

V bezpečí však nebolo ani zlato, ktoré ostalo v Československu: „Tú časť zlata, ktorá nebola uložená v zahraničí, ale ostala v Čechách, potom počas vojny Nemci postupne odviezli do Nemecka, išlo približne o 43 ton. Do apríla 1945 získali okrem toho asi pol tony zlata a množstvo ďalších cenností od občanov židovskej národnosti.

Na Slovensku sa spoločné zlato nenachádzalo, novovzniknutý Slovenský štát teda na začiatku žiadne zlato nemal. Preto, podobne ako v roku 1919, aj na Slovensku v roku 1939 bola teda vyhlásená zbierka na národný zlatý poklad. Do konca vojny sa podarilo vytvoriť zásobu vyše sedem ton zlata, ktoré pochádzalo okrem zbierky aj z baní pri Banskej Bystrici a Kremnici. Uložené bolo najmä vo Švajčiarsku, menej ako tona aj v Kremnici.

Počas povstania zlato z Kremnice zachránili povstalci a za dramatických okolností (lietadlu sa na poslednú chvíľu podarilo vzlietnuť z letiska obkľúčeného Nemcami) ho odviezli do Moskvy. Hneď po skončení vojny sa všetko slovenské zlato dostalo do Prahy, to z Moskvy, ako aj to zo Švajčiarska.

So zlatom Slovenského štátu súvisí aj vtipná príhoda. Tesne pred nemeckou kapituláciou, níekedy v marci 1945 sa v Slovenskej národnej banke objavili najvyšší nacistickí predstavitelia na Slovensku, aby ukradli, čo sa ešte dá. Pracovníci banky ich priviedli k veľkej debne a keď ju otvorili, Nemcom takmer oči vypadli: uvideli zlaté tehly a množstvo peňazí v ,tvrdých‘ menách. Rýchlo poklad naložili do auta a ufujazdili. Obaja boli neskôr zadržaní a popravení, ale ,poklad‘, ktorý si z Bratislavy odviezli, by im aj tak nebol príliš na úžitok: všetky bankovky boli falošné a tie opuncované zlaté tehly dal riaditeľ Štátnej mincovne v Kremnici Ing. Ľudovít Gavora urobiť z olova a pozlátiť práve pre tento účel.“

Toľko opis toho, čo sa udialo pred ôsmimi desaťročiami. Osemdesiat rokov – z hľadiska jednotlivca veľmi dlhý čas, ale z pohľadu histórie to je len susedné okienko filmu. Myslí si niekto, že ak by sa v Európe (nedajbože) diali veci ako vtedy, že by naše zlato bolo na jednom mieste v bezpečí? Riziko treba diverzifikovať, to sa učia ekonómovia na každej škole. Poslanci takúto elementárnu vec nevedia?

Alebo je to tak ako hovoria konšpirační teoretici: že slovenskí politici musia poslúchať niekoho, kto určil, kde zlato môže byť, aby sa ním dalo vydierať a v prípade neposlušnosti rebelskej kolónii jednoducho odňať?

Ivan Lehotský