„Je mrazivá noc roku 1982, sobota 20. februára. Na starom ruzyňskom letisku pristáva lietadlo TU 154. Zanedlho sa na betónovú plochu postupne znášajú ďalšie dve lietadlá. Na pristavených schodíkoch sa objavuje kapitán prvého lietadla. Má za sebou dramatický a vyčerpávajúci let zo Zürichu, cez Salzburg, Viedeň a Bratislavu. Dramatický preto, lebo celá misia bola utajená. Cesta všetkých troch lietadiel prebiehala za prísnych bezpečnostných opatrení … O deň neskôr vydáva Československá tlačová kancelária strohú správu: 18,4 tony menového zlata, ktoré USA a Veľká Británia pod najrôznejšími zámienkami desiatky rokov zadržiavali, boli v sobotu dopravené do ČSSR.“ Tak sa začína kniha Stanislava Motla „Kam zmizol zlatý poklad republiky“, televízneho reportéra, ktorý roky pátral po osude zlata zo zlatého pokladu Československej republiky. To sa cez vojnu dostalo na Západ a naspäť sa vrátila z neho len menšia časť, a to až v roku 1982. Pre lepšie porozumenie celému príbehu sa však treba vrátiť do roku 1919.

Ako vznikol československý zlatý poklad?

Zlatý poklad začal vznikať v roku 1919, keď vznikla Československá republika. Zakladatelia štátu vyhlásili zbierku na národný poklad a nadšení ľudia dávali v dobrej viere svoje zlato na poklad, ktorý mal tvoriť zlatý základ pre novú menu. Od dobrovoľných darcov Národná banka dostala vyše 94 tisíc zlatých mincí a medailí a 65 kilogramov rýdzeho zlata. Z hľadiska objemu pre potreby zlatých rezerv štátu to však nebolo veľa. Štát preto vypísal aj pôžičku, ktorú občania mohli upisovať aj zlatom či striebrom. Tá zaznamenala nečakaný úspech. Takto narástol zlatý poklad republiky do roku 1925 o 3,2 tony zlata a 27 ton striebra. Lenže v tom čase už mala Národná banka v zásobe vyše 40 ton zlata. Odkiaľ sa vzalo?

Dvanásť ton prišlo z bývalej Rakúsko-Uhorskej banky v rámci delenia monarchie. Ďalšiu veľkú časť zlata tvoril zisk štátu z podnikania, avšak časť – nevedno presne aká – pochádzala aj zo zlata ruských cárov, ktoré priniesli československí legionári z Ruska. Tí totiž dobyli v roku 1918 Kazaň, kde bola uskladnená približne polovica cárskeho pokladu z obavy pred nemeckou ofenzívou. O tom, čo videl v pivnici banky v Kazani, hovorí legionár a neskorší spisovateľ František Langer: „debničky z dubového dreva naplnené zlatými tehlami, prútmi a mincami. To všetko údajne v polmiliardovej hodnote… a tiež vrecia plné rôznych bankoviek a cenných papierov“. Československí legionári obrovský poklad štrnásť mesiacov strážili, cestovali s ním vlakom po rôznych mestách a potom ho odovzdali admirálovi Kolčakovi – lenže po jeho ústupe opäť dostali úlohu strážiť vlak s pokladom. Až v marci 1920 ho definitívne odovzdali do rúk revolučného výboru, ale to už údajne bola iba tretina z množstva, ktoré odcestovalo v auguste 1918 z Kazane.

Kam sa podelo zvyšné ruské zlato je už ťažké zistiť. Uchovaný je však dokument zo štábu 1. divízie, v ktorom sa píše o utajovanom prevoze 750 dební na lodi Sheridan z Vladivostoku do Terstu v lete 1920. Z Terstu bol tento náklad prepravený do Československa „v sanitnom vlaku – pod posteľami vojakov, označených za duševne chorých“. Ešte vo februári 1920, teda tesne predtým ako legionári poklad odovzdali, dr. Edvard Beneš, vtedy čerstvý minister zahraničia Československej republiky, píše vedeniu légií: „Spojenci by radi videli, keby bol zachránený vlak so zlatým pokladom ruským. Ak je dosiaľ vo vašej moci, pokúste sa odviezť ho do bezpečia, eventuálne do Čiech.“

Niektorí českí historici sa tejto verzii bránia, tvrdia, že ruského zlata prineseného do Československa legionármi bolo zanedbateľné množstvo, a že podstatnú časť zlata získal štát z dobrého hospodrenia a exportu cukru, a tiež z podnikania legionárskej spoločnosti, ktorá počas rokov, keď naši legionári ovládali značnú časť Sibíri, odtiaľ vo veľkom exportovala drahé kovy, kožušiny a iné komodity. Každopádne, v roku 1930 bolo v Národnej banke už 69 ton zlata a v roku 1938 už skoro 95 ton.

Churchill: je to druhý Mníchov

S blížiacim sa Mníchovským diktátom si bola Národná banka vedomá nebezpečenstva, a preto väčšinu zlata uložila v cudzine, najmä v londýnskej Bank of England, ale aj vo švajčiarskych a v belgických bankách.

Po zabraní Sudet Nemci mali veľký zujem o československé zlato uložené v zahraničí. Zmocnili sa ho priam gangsterským spôsobom: už tri dni po rozbití Československa a vzniku protektorátu prišiel do Prahy Friedrich Mueller, osobitný komisár nemeckej Ríšskej banky, a s pištoľou v ruke donútil dvoch riaditeľov banky, aby podpísali prevod 23 ton zlata z českého účtu v Bank of England na účet Ríšskej banky. Keď sa prevod prevalil, v Londýne to spôsobilo obrovský škandál, ale zlato už bolo fuč. Samotný Winston Churchill označil lúpež zlata za 6 miliónov libier za „druhý Mníchov“.

Väčšiu časť zlata v Bank of England, ktoré bolo vedené na inom účte, v hodnote okolo 7,5 milióna libier, sa však podarilo zachrániť. Toto zlato sa neskôr stalo garanciou troch britských pôžičiek určených na financovanie československej exilovej vlády a zahraničného odboja. Stanislav Motl vo svojej knihe podrobne opisuje, ako Česi a Slováci, ktorí s nasadením života bránili Britániu, si museli všetku výzbroj a výstroj z týchto pôžičiek platiť. Británia za toto zlato zrejme nakúpila aj zbrane a suroviny, pravdepodobne od USA.

Tú časť zlata, ktorá nebola uložená v zahraničí, ale ostala v Čechách, potom počas vojny Nemci postupne odviezli do Nemecka, išlo približne o 43 ton. Do apríla 1945 získali okrem toho asi pol tony zlata a množstvo ďalších cenností od občanov židovskej národnosti. Na Slovensku sa spoločné zlato nenachádzalo, novovzniknutý Slovenský štát teda na začiatku žiadne zlato nemal. Preto, podobne ako v roku 1919, aj na Slovensku v roku 1939 bola teda vyhlásená zbierka na národný zlatý poklad. Do konca vojny sa podarilo vytvoriť zásobu vyše sedem ton zlata, ktoré pochádzalo okrem zbierky aj z baní pri Banskej Bystrici a Kremnici. Uložené bolo najmä vo Švajčiarsku, menej ako tona aj v Kremnici. Počas povstania zlato z Kremnice zachránili povstalci a za dramatických okolností (lietadlu sa na poslednú chvíľu podarilo vzlietnuť z letiska obkľúčeného Nemcami) ho odviezli do Moskvy. Hneď po skončení vojny sa všetko slovenské zlato dostalo do Prahy, to z Moskvy, ako aj to zo Švajčiarska.

So zlatom Slovenského štátu súvisí aj vtipná príhoda. Tesne pred nemeckou kapituláciou, níekedy v marci 1945 sa v Slovenskej národnej banke objavili najvyšší nacistickí predstavitelia na Slovensku, aby ukradli, čo sa ešte dá. Pracovníci banky ich priviedli k veľkej debne a keď ju otvorili, Nemcom takmer oči vypadli: uvideli zlaté tehly a množstvo peňazí v „tvrdých“ menách. Rýchlo poklad naložili do auta a ufujazdili. Obaja boli neskôr zadržaní a popravení, ale „poklad“, ktorý si z Bratislavy odviezli, by im aj tak nebol príliš na úžitok: všetky bankovky boli falošné a tie opuncované zlaté tehly dal riaditeľ Štátnej mincovne v Kremnici Ing. Ľudovít Gavora urobiť z olova a pozlátiť práve pre tento účel.

Koľko z ulúpeného zlata sa po vojne vrátilo do Československa?

Spojenci po vojne zhromaždili zlato, ktoré v Nemecku objavili. Bolo to približne 277 ton, teda asi polovica zlata, ktoré Nemci stihli počas vojny ulúpiť (kde je tá druhá polovica, to je jedna z najväčších záhad histórie z toho obdobia). Komisia objavené zlato rozdelila medzi pätnásť centrálnych bánk európskych krajín. Československu pripadol podiel 24,5 tony, z ktorých v roku 1948 previezli do Prahy 6,1 tony. Zvyšok, 18,4 tony zostal v Bank of England a americkej Federal Reserve Bank ešte niekoľko desaťročí, keď Veľká Británia aj USA jeho vrátenie pod rôznymi zámienkami odmietali. Podľa historika Slavomíra Michálka išlo okrem iného o odškodnenie za znárodnenie majetku amerických občanov vo februári 1948. Do roku 1981 prebehlo množstvo rokovaní, ktoré nikam neviedli a americké požiadavky boli čoraz tvrdšie.

Pokiaľ ide o Britániu, tá ako podmienku pre vrátenie zlata požadovala od Československa zaplatiť pohľadávky za vojnový a mníchovský úver, na ktorý padlo aj československé zlato v Bank of England. Po Mníchovskej zrade, potom ako dali Hitlerovi naše zlato, potom, čo pre nich urobili naši vojaci v bojoch proti nacistom to bola zo strany Britov nehanebná podlosť. Hlavný vyjednávač československej strany pri jednaniach s nimi Richard Král neskôr požiadal vtedajšieho ministra zahraničia Bohuslava Chňoupka o odvolanie z jednaní a odôvodnil to takto: „Dôkladne som si preštudoval podklady, najmä otázku vojenského úveru. A je mi z toho nanič, až sa mi zdvíha žalúdok. Máme platiť aj za šnúrky do topánok, za spodky či za traky, ktoré naši vojaci nosili, keď bojovali aj za nich, za Angličanov. No ale prosím… každý má inú morálku, každý inak vidí svet. Ale čo je na tom strašné, a čo neviem preniesť cez srdce, sú tí mŕtvi. Tam je započítaná aj výstroj tých, ktorí padli. A ležia niekde v Afrike, pri el-Alameine a Tobrúku, kde bojovali proti Rommelovi a nielen za nás, ale aj za Anglicko … na toto nemám dosť silné nervy. Pochopte ma. A vymeňte ma. Sotva by som sa udržal, keby mi predložili účty za košele, rukavice a svetre, a musel by som povedať: tak, a teraz ideme účtovať za krv!“

Richarda Krála si raz zavolal k sebe aj Vasil Biľak, ktorý od neho dokonca chcel, aby jednania zrušil, nech si Briti a Američania zlato nechajú: „Ľudia si ešte po dvoch generáciách pamätajú na Mníchov. Toto ohľadne nášho zlata si tiež budú dlho pamätať. Svet by sa mal dozvedieť, že naši niekdajší západní spojenci nás vydierajú a zlato nám chcú vrátiť až potom, keď im zaplatíme za československých vojakov, ktorí bojovali proti Hitlerovi, a ešte k tomu po ich boku…“ Biľakov návrh však ÚV KSČ nepodporil.

Až v roku 1981 sa podarilo dohodnúť. Československo zaplatilo USA 81,5 milióna dolárov a Británii 24 miliónov libier ako kompenzáciu, čím sa zároveň vyriešili vzájomné otvorené finančné a majetkovoprávne otázky, a o dva mesiace, začiatkom roka 1982, sa zvyšok československého zlata konečne vrátil domov.

Po rozpade Česko-Slovenska sa zlaté rezervy, vtedy vo výške 102 ton, rozdelili v pomere dva ku jednej, avšak až po prelome tisícročí sa Slovensko dočkalo navrátenia celého svojho podielu. Česko medzitým veľkú časť svojho zlata predalo za nemecké dlhopisy a v súčasnosti vlastní iba okolo 9 ton zlata. Naši ekonómovia našťastie takí kreatívni neboli, preto Slovensko má stále okolo 32 ton zlata, uložené sú – kde inde ako v sejfoch Bank of England… Naši bankári ich nechcú odtiaľ zatiaľ vyzdvihnúť s tým, že sa tam lepšie zhodnocujú, než keby ležali v sejfe našej Národnej banky Slovenska. Ostáva nám len dúfať, že naše zlato v britských sejfoch ešte naozaj je, a že z neho Slováci ešte niekedy budú mať úžitok…

Ivan Lehotský